Krvavé sonety
Aug.-sept. 1914
Spev o krvi : -- ký divý pomysel !? --
A o akej ? -- Ak o tej, ktorá žiari
sťa ruže kvet, pýr studu v dievčej tvári,
či jejž crk u decka v smev zabronel,
keď v snách ho laská anjel-pestitel';
alebo o tej, čo sa s duchom spári
u veštca v zápal čela na oltári:
tak nechby spev, nech plným dúškom znel !
Ó, krv je vlaha divotvorná ! -- Skrytá,
jak vzácny mušt, vrie v srdca pohári,
až udre v ústroj silou vlnobitia ;
s tým v tepnách v ruch sa, v mluno prevarí
a vôl'u tvorčiu, zajme kolo žitia . . .
Či myslia na to kedy mäsiari ?
Nie o tej plodnej spievať dnes je čas :
o krvi, zo srdca čo šprihnúc v dlane,
kamkol'vek čiahne, tvorí požehnane,
i z mŕtvej skaly zlatý kúzli klas ;
o krvi, v tmu čo vnáša slnka jas,
sťa olej vzplanúc -- kahan pri kahane --
duševným zrakom denné na svitanie :
a takto chlebom-svetlom živí nás,
a vtedy štíti aj, kde nebezpeč je . . .
Lež o krvi, čo vybúšila v hnev,
i zúri-búri, ohňom páli, vlečie
povodňou, rozmetá svet hŕbou pliev;
či odrážkou jak úpusty v zmar tečie . . .
ach ! o tej znie, kým nezalkne sa, spev.
Nad zemou v letku utkvel na krielach
posupný dämon, v pravej hlaveň vojny
z nejž, zmáchav ňou, plam šľahol dvojný, trojný . . .
a k zemi vzal sa splývať v pramenách,
iskriaci síru, meteorov prach --
Rod ľudský dlho spal už nepokojný :
i strhol sa ! -- ziv súdbinej v tom trojny
zrel, úžas v očach, v údoch mrazný strach.
Kam dieť sa, Bože !? (zúpel), k spase vrátka
kde ? rokľa v bralách, zápač pralesa
či morská choboť, loďka čojak vrátka
za útočište ? . . . . Ale kryje sa
nadarmo v svete; všade ľudská jatka :
či tvŕď či oceán či nebesá !
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom zkaziteľa
Kres zpráskal pušiek, zahrmely delá :
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astaroth.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá ;
v cveng šabiel špľachce čŕstvej krvi brod . . .
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie svlek : výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmury,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v ssutiny jasný palác kultúry ! . . . .
Čo krvi stečie takto prívalom,
jejž pôsoblivé v žilách, v svaloch prúdy
skvost leta mohly vyviesť z každej hrudy,
pokroku slynúť rušňom-dvíhalom,
byť odčinom bied, bremien odvalom !
Čo ducha, budúcna v ňomž svit sa budí,
v nič rozplynie sa s bojišťa tam čmudy,
pohasne navždy s božským zápalom !
A nad tým v srdcolomnom bolestení
čo prelejú sĺz biedne matere,
predčasné vdovy, siroty ! mrk denný
im oviv novým flórom kadere --
A čože ľudstva rozplakaný geníj ?
ten do večnej sa tône uberie !
Hrúz všetkých odstavené príchlopy ;
od póla hajno fúrij tiahne k pólu,
studnice žiaľu, jazvy kľovúc bôlu ;
tvár zohavená sinie Evropy . . .
A ešte blud ten ! krivé pochopy,
čo ako rohy strkajú a kolú : --
Čuls' Bože ? tvoju zpokúšali vôľu !
o triumf tlčú nebies na stropy,
Ťa, vznešeného nad ich zmutky-chúťky,
zvú v spor svoj : -- Bojuj, vraj, ich na strane ! . . .
Či si ty Mars, čo krvavé rád skutky ?
Baal ? Jahvé ? -- Neslýchane trôfané :
tvoj vehlas miešať ľudskej do pohnútky !
Súď : je to vzývanie či rúhanie ?
Že dožili sme, ach, ten rozvrat! rež,
z nejž potoky sa nevinná krv valí !
divadla toho divákmi sa stali,
ba účastníkmi do dna srdca tiež,
svieraní, zajarmení v trýzne spräž !
Že octli sme sa sveta vo špitáli,
na púšti jeho zrazu, najdúc -- žiaľ i
bôľ ! -- pompu rozvoja kol za padeš !
Že, starci, prv sme hlavy nesklonili,
než v zkazy tej sme maras vtenuli,
na pokoj hoďas hnilý do mohyly !
Ba šťastní, ichž čas hostí minulý,
kde pred hrúzou sa rovy zaclonili --
blahoslavení všetci zosnulí !
Ó, ľudstvo ! ľudstvo ! tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista :
Bližného miluj ako seba ! zčista
a bez výhrady zplna, iskrenne.
Nač bolo jeho spasné učenie,
ztvrdené smrťou, pravda, cesta istá :
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažihá bár pekla plamene ?
Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,
keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,
i pášeš potom ako divé zviera ?
A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,
neujdeš poroku, že dnes i včera
si v zlovesť zpotvorilo blahovesť!
Kresťanstvo tvoje -- lož je, faleš, mam !
Mlč o pohanoch ! zle sa vyhováraš :
čo Tatar , Vandal raz, Hun, hľa ! to stváraš,
sa v majstra vyučiac ich remeslám.
K oltárom lezieš, utieknuc sa v chrám ;
však modlu na srdci, v jej službe háraš:
hej, o pokore, bázni leda táraš,
si ošemetník pred Bohom i tam !
Že vyslanec si svetla ? Za missie !
prírody deťom odurmaniť um
a s vierou vposled opantat im šije --
Oj, dovidia včuľ na grunt tvojich dúm,
ich cvične núkaš začriet do biblie :
krvavé vážiť -- evanjelium ! . . .
-- Nuž, človeče, tys' pánom prírody ?
ty že máš právo rozhodovať nad ňou ?
Prv seba opanuj ! zkroť kázňou vládnou :
kto pán je nad sebou, ten vývodí,
i hrdina je pravej svobody,
bo s každým sdieľny na nej mierou riadnou ;
ináč je otrok len, čo rukou kradnou
tak seba, ako iných oškodí.
Och, plytkosť srdečná ! Och, zmätok umov !
I azurove čistí duchovia
pohŕdli naraz veľkolepou dumou
u dlátka, farieb, zvukov, u slova ;
šli v smes . . . Nuž, v barbarstva noc, v cmiter rumov
ťa, človeče, ta vracia výchova !?
Ba pošpatil si iba krásnu zem
tú, samozvanče, pošlú z Tvorca ruky !
Čo vývin na nej, priostril si v moky,
v nástroje zhuby skul jej diadém ;
bič zo síl splietol, harmonický snem
jej hlasov schlpil na svár mrchazvuký :
to tvoje vodcovstvo ! s bied zápät pluky ;
ľaď! krvou kvapká i jej zôrny lem . . .
Síjď s trónu ! Lev nech napozatým králi,
vrah z hladu len, nie pre slasť z úrazov ;
alebo zem nech vlasa tica spáli
čo brloh tvoj i s tvojou nákazou,
pre teba, tvor ty v zlobe neskonalý,
ju do zbla vyžhnúc z hviezdnych obrazov ! . . .
-- Ach, srdce moje čo už prenieslo
osudných úderov v tom dlhom žití !
Jak struny prepiate, sa skúbly city
v ňom ; temer sa mi samo rozčeslo,
i koleno mi ducha pokleslo
zúfaním : tak bol ráz ich presrditý !
Som sýty všetkých útrap, nadmier sýty : --
a tu zas kríž ten sveta ! . . . Čerieslo
tak nezakrojí v pôdu v orby spechu,
jak on sa vryl mi rozdierave v hruď ;
i včuľuž strmie, predstavujúc viechu,
na ktorej skvie sa lapidárny súd
-- stoletiu, pokoleniu na útechu -- :
Vzdelanstvo -- cha-cha-cha ! -- jak ľudožrút ! . . .
Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov ?
Čo ľudstvo sviedlo, s ducha veličavou
vbŕsť do bahna ? Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvožížnivec s večnou záhou žhavou ?
Eh, sebectvo! to! -- a niet, nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.
Hej, ono krivdí, hnete, sdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho ;
bár zem je pre všetkých dosť širo-šíra,
chce, aby strela sa len pre neho ;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams' v prázdeň vytískajúc iného
To oná panovačnosť nadutá,
čo pancier odela a číha v zbroji ;
čo na obzore ako mračno stojí,
žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia ;
nad zemou visí ako pokuta,
opätok drzý držiac na pokoji ;
tá, dušiaca sa spupne, že sa bojí
len Boha ! . . . Ale zato nehúta,
nerozvažuje veľa vo svedomí
o prísnom v desatoru : " Nezabi ! "
lež smelo blesky mece, húka hromy ;
sťa jahnence ľud ženie pochabý
na bitúnok --; svet šatí do pohromy,
ohúva do spáleníšť pahraby . . .
I hučí válka -- Ako krútňava
sa vrtí, gúľa-váľa, rozohnaná,
pľútvami trepe jakby leviathana,
a v bezdný hrtan s chvatom strháva ,
požiera, nenásytná, hltavá,
tak ľudské životy jak ľudské mania,
vždy tlamu do korán ni sitna brána ;
a trosky sú, čo na breh vydáva . . .
Púšť roztiahla sa vypasenou zmijou ,
kde kvitly mestá jak kry ružové ;
vzdor, nárek, kliatba divou harmóniou
preletá nad ňou pozdĺž , krížove . . .
-- Pred spravedlivou kto raz históriou
kto pred Bohom to všetko zodpovie !?
Včuľ po mraku vše svolá podstena,
čo doma zbudli, všetkých dohromady.
Prah ňaňo zaujal, kmeť vetchej vlády ;
u nôh mu čupí žena, starena,
sťa kvočka, kol vnúčat pnúc ramená :
a každé zosŕka, jak k hviezdam hl'adí --
V kuchyňke nevesta ; priam sprace riady,
a prisadne k nim, muka zrosená.
Len dcéra umkla v sad, i s inou strelou
v srdiečku, neboliacou ostatných :
veď s bratom tiahol on tiež s mysľou smelou
do kosby, krv kde rosou, riasou vzdych . . .
Kto odpovie i za tých trpiteľov ?
ich strasti, slzy, snáď i ztraty ich ?
Ó, kde si, šľachtic srdca, gavalier,
" stoj ! " zavelel! tým sborom v borby prieku ?
Či múdrosť sobrals´striebri stého veku,
čis' v kvete muž, rec : " dosť ! " -- i budeš ver´
ten najslávnejší sveta bohatier.
Pravicu podaj soku bratsky mäkkú,
vztýč biely prápor rudú nad paseku ! . . .
A či sa schýliť musí na večer :
po výčerp ? Musí náporná prv sila
s tou odporu boj dobiť preťažký :
až váhadiel zhrá pára rozpustilá,
súc odhodené s cesty prekážky :
tá s víťazstvom si pripne slávy krý'la
a v priepasť sfuní miska porážky . . . ?
-- A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi smier , pokoj neba ?
Nenávisť ovládze-li sama seba,
z nástrahy zrodí-li sa bezpeka,
a pravda sadne za stôl odveká ?
Bude-li právo všetkých právom ? chleba
hoj všetkým ? Nebude pút ? zbraní treba ?
Česť bude práci, tvári človeka ?
Ten kúpeľ krvi splynie očistením ?
Milosrdenstva znežnie obrazom
sebeckosť ? pýcha zkrotne pokorením ?
trojica lásky svitne príkazom . . . ?
Alebo beda, beda -- premoženým ?
a menom pomsty beda -- víťazom ?
A či tie hekatomby obetí,
tie rieky krvi v splave po údolí ;
ten bezpočet rán, z ktorých každá bolí
viac, než čo osud v zdravie zavätí ;
to spustošenie zásluh století ;
tie škody na chlebovom ľudstva poli,
plen . . . všetko vpokon oným na vrcholi
svedomím zachvie, zčernie v pamäti ?
I k srdcu pripustia si naučenie,
že nad paloš jest nástroj hotovší,
žľab vybrázdiť, nímž za zdarom zdar ženie ;
že človek nie hmyz pod šľap podošví ;
že niet cti v bitke, jak krv vodou nenie : --
i naveky meč skryjú do pošvy ? . . .
Veď keby, keby ! -- Vďačne oplakal
by každý národ svoje ztraty, hroby,
ichž množstvo mu zem Jozafatom robí ;
to všetko povážil by za portál,
za stupne, po nichž, tvrdších bár i skál,
do novej ľza vojsť, šťastnej, zlatej doby,
bez dneška rmutu, nerestí i zloby ;
ba za dôpust by Bohu chválu vzdal,
si istý súc: že železa i krvi
ohromnú nošu navždy šmaril s pliec ;
nebude cudzej sláve za ostrvy ;
sám svoj vždy, snaživec i poctivec,
pobeží s druhmi : lepší kto ? kto prvý,
kďe clieľ . . . ? Ach, kiež to palmou na konec ! . . .
Čo bude, ako bude ? len Ty znáš,
ó, Vševedúci ! -- Ale nespytujem
sa Ťa ; tak v mysli krehkej uvažujem,
že bola by to decka samopaš :
bo nač Ty ako zdržovateľ dbáš,
jak krátkym umom dlho pozorujem,
čnie nedostižne ľudský nad záujem !
nad všetko, zem čo smýšľa, prášok náš,
čo na nej my, jej plemä, vystrájame.
Tej úkol je, kým ináč naložíš,
prísluha slncu vo svetovej dráme ;
nám ale -- zvláštna milosť nanajvýš ! --
preds' červom, voľnosti si udrel znamä,
trvalé pokiaľ ? . Tobôž nezjavíš . . .
Že trest to, čo sa deje, od Teba
za nadužitie svobodnej tej vôle ?
či zkúška, podobná tej v ľudskej škole ?
Ach, pojem nízky ! -- hriešna pochleba ;
súc láskou, Tebe toho netreba --
Hoj ! ako v mája kráse luh tu dole,
za jasnej noci hore hviezdne pole :
mne čisto svieti tvoja veleba ,
bez našskej vrásky hnevu, cnenia šmúhy . . .
Ak pozeráš tak na ten mravčí boj,
snáď mrkneš : zverské to v nich ešte túhy
drgľujú -- broj prv, teraz v práci zbroj -- :
Len tríbenie -- cvik -- vývoj ľudstva púhy,
až ušľachtí sa šťastný pre pokoj . . .
Ó, vysoko dlieš, Pane ! nad nami
s osnovou pomyslov, s ciest tajných sieťou,
zkaď zámer svoj si v reťaz rozvil svetov . . .
Meriame výšku orly, chmárami,
hviezd sídlami ; však dostup neznámy :
pred nekonečnom jakby uzavretou
zdúpneme bránou, v hrudi popol vznetov,
a naše smysly závrať omámi.
Bár v zenit pripneme aj ducha zreteľ,
na uzol blesku, vidmo, dúhy most,
by v tvoju šľapaj, k tvojej mysli vzletel,
je slepcom preds' ; -- hja, bezočivý hosť --
Tak svetlom zavraciaš v nás, Otče svetiel,
hneď domýšľavosť hnedky všetečnosť . . .
A predsa dovoľ, Bože! -- Pokoja
mi nedá zvedavosť, jej ostré osti
ma omínajú ; tisíc do úzkostí
upadám za dňa a tie nezkoja
ni noci, balzam ich, snov povoja ;
krváca srdce mi, môj duch sa postí : --
och ! dovoľ nazrieť v tmaň mi budúcnosti :
jak z toho strašného vĺn príboja
Slavianstvo vyjde ? loď jak statná, bdelá ?
To rád bych znal : ó odcloň mi a daj
znak, má-li v Tebe ochraňovateľa ?
hu ! vidím, zašlo bezdna na pokraj . . .
Viem, hrešilo, ach ! hrešilo tak vel'a ;
však odpusť mu ! ho zdrž ! a zachovaj
Či zázrak telom ten sa rozpadne
na články, osobou z nichž pozostáva ?
do prachu sfrkne Goliatha hlava ?
A či sa zviecha, vzchopí prípadne
a života už pľňou zavládne ?
i v sľužbu vstúpi pravdy ? vstane práva
obhajcom? trafí, v čom tkvie ctnosť, česť, sláva
orlicou žalmistovou omladne ?
Veď spravedlivosť tmeľ je, tuží pásky
nad oceľ, korbáč, žaľár, zámky pút :
a tej, ach ! neznalo ; i praskly sväzky
i pokrvné, že trnie, ha ! ni prút :
prút v potrest . . . Sľutuj sa však, Bože lásky !
a nedaj mu v tej próbe podľahnúť
Preds nemožno! že bytosť veľkých čŕt
v ňom bol bys poslal na svet bez účelu
len iným tôniť obťažiť zem celú
sťa Himalaj, mráz družinou, hlad, smrť ;
a časom rozsypať sa na padrť.
Čo dal si sklepeniu skryť, jeho čelu,
raz musí slncom vzísť ! vzpláť zlatom pelu
a po ňom zbudnúť nad pyramíd hrď . . .
Či proroctvo má zlyhať Kollárovo ? --
Viem, mrháč-spustlec, bolo samý buj ;
však pre krv, Bože, v streku na olovo
z rúk bratských . . . aspoň pre ňu nevstupuj
s ním v súd ! lež daj mu žiť a tvoje slovo
zvestovať svetu Tak, ó ! pomiluj . . .
Pomiluj, Bože ! Bože, pomiluj ! . . .
Ťa kolenačky prosí duša moja
dňom-nocou, žertva muky, nepokoja --
Veď hrozné i len pomyslieť si, juj !
od čoho naveky ho zavaruj ! -- :
by Slavianstvo len hŕbou bolo hnoja
na cudzie lány, po čom chudá sloja
ich tak mrie, rozdlavujúc pysk ni sluj . . .
Dosť zapadlo ho už tým podlým cieľom,
zúrodniac, zšľachtiac drsné, plemeno,
dosť ! -- zaháj ho, ó , voči urvateľom !
Nie trus je, lež dúm tvojich semeno ;
len vzísť mu dať, vzrásť, zrieť . . . a zlatým čelom
sa nebies tkne . . . Buď, ó ! buď spaseno . . .
(Nie, Puškine môj, mysľou vysoký,
ty mýlil si sa, podráždením chorý :
Vraj, musejú sa stiecť-sliať v ruskom mori
tie naše bystré slavian-potoky,
alebo ono -- vyschne ráztoky.
Už príroda, vidz! sama s tebou sporí :
ná osve ich, vždy črstvé bytia vzory ;
no trvá aj ich poťah hlboký . . .
Ja myslím : duch sa rovná vode, hore
čo parou stúpa, prší návratom ;
tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,
zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom . . .
Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,
ni potoky zajsť ducha v mori tom!)
Cit ! -- vyčítať mi niet čo svedomiu,
že v tiesni tým mi zvrelo vnútro citom ;
som patriota, bárs som Slavian pritom !
Nežiadam zamak krivdy nikomu,
a na vlasť mal bych shŕňať pohlromu ?
Lže, kto by tvrdil ! -- V slavian-duši bytom
dlie dobrota, čo v korci okopitom
sa sdieľa s bližným z domu do domu . . .
I Slovák objíma zem rodnú s všetkou
ľúbosťou ; oltárom mu Tatry štít ;
sťa pozostatky ctí si kosti predkov --
Nemusím tedy pokrytcom sa kryť,
keď, nezľakaný utrháčstva pletkou,
som v srdci zladil svätý dvojný cit.
Či moja Slovač, kŕdeľ sokolí,
nepoletela tobôž pod zástavy ?
Krv necedí ? v plač svojich neodvraví
na ružu rany : oj, nie ! nebolí . . . ?
Veď úfa : odzvonené svevoli !
čo popečkovala s jej žitia právy,
jej jazyk vyhnala v hôr úval tmavý,
jakby to ľudské zvuky neboly.
Vie: vlasť je mať, čo krajec s láskou podá
každému decku, prázdna vrtochov ;
len, ktorí štedrú pravicu jej vodia
sebecky, tí ju robia macochou ;
však s búrkou prejde i tá nepohoda :
to posilou jej v boji ! útechou . . .
Ó, vráť sa skoro, mieru milený !
zavítaj s ratolesťou olivovou,
a buď nám zdravím, veselím i chôvou,
v snažení ostňom, kovom v rameni !
Zášt ! -- fakľu sváru -- medzi plemeny
zdus ! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,
sirôtky, s rodičmi, čo nad synovou
oporou v hrobe kvília zlomení.
Scel jazvy ; úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý . . .
Pod svoje nás zajm', húfy, vodcovstvo,
veď k cieľom, plných dobrých predsavzatí :
to bude triumf ! zo zdôb radosť, ó !
za zdatnosť v borbe -- práce na postati . . .
Ó, príjď, ty bratstva, lásky kráľovstvo !
Nuž, iďte s Bohom, piesne krvavé !
odvité so srdca mi dobou krutou,
listiny s kresbou dojmov, odblesknutou
pri požiarovej neba záplave,
v striel hluku, prerývanom zdĺhave
bojišťa stony, nárky z bydlíšť kútov ;
ku srdciam iďte s blánkou rozvinutou :
nech čítajú vás oči slzavé . . .
Ja bojoval tiež vnútri ťažko-tvrdo,
i ranený som, v srdce bodnutý --
Raz aspoň chcel by'ch pozreť na rod hrdo :
s odplatou za strasť toľkých dotknutí ;
to ždám . . . Och, prac sa kams' za pólu brdo,
redikaj znad nás, mračno pokuty ! . . .
Aug.-sept. 1914
