Albert Schweitzer: 1875 – 1965: 150. výročie narodenia – 60. výročie úmrtia
Meno Albert Schweitzer je synonymom pre naplno využitých 90 rokov života, pre maximálne zužitkované talenty napriek prekážkam vrátane dvoch svetových vojen. Samozrejme, ako človek mal aj chyby, o niektorých sa dočítate na internete v rámci rubrík typu „recepcia“, „kritika“, „kontroverzia“ na margo toho, čo mohol urobiť lepšie najmä v súvislosti s nemocnicou, dozviete sa o negatívnych stránkach a prejavoch jeho povahy, až dospejete k dohadom o tom či kritika Schweitzerovej práce a snahy o diskreditáciu jeho osoby ba až osobnosti (teda pochybovanie o jeho mentálnych schopnostiach) boli motivované politickými hrami, keď Schweitzer kritizoval výrobu jadrových zbraní. Takže túto oblasť by sme mohli nechať bokom a venovať sa duchovnému dedičstvu, ktoré nám zanechal.
Keďže bol synom správcu luteránskej farnosti a vnukom luteránskeho farára, tak asi neprekvapuje, že prirodzenou súčasťou jeho bytia bola živá kresťanská viera s dobrou znalosťou svätého písma. Tento základ postavený na skale mladý Albert rozvinul štúdiom teológie, filozofie a medicíny, čo mu umožnilo získať vo veku 37 rokov profesúru z teológie za pozoruhodné vedecké úspechy s témou „Psychiatrické posúdenie Ježiša“. V tom istom roku získal aj lekársku licenciu, oženil sa so svojou celoživotnou láskou a splnil si svoj sen stať sa misionárskym lekárom v Afrike – založil nemocnicu v západoafrickom Gabone – pre upresnenie, išlo o drevenú stavbu na koloch a Gabon bol francúzskou kolóniou. Krátko na to vypukla prvá svetová vojna a Schweitzer s manželkou boli uväznení francúzskou armádou kvôli nemeckému občianstvu. V zajateckom tábore Schweitzer ochorel na úplavicu, ktorá ho trápila niekoľko rokov a vyžiadala si aj operáciu. Napriek vážnemu zdravotnému stavu a nedobrovoľnému pobytu v tábore Schweitzer nezaháľal a využil čas na rozvoj svojej etiky úcty k životu. Z tohto obdobia je známy výrok „Som život, ktorý chce žiť uprostred života, ktorý chce žiť.“
Po skončení prvej svetovej vojny Schweitzer dokázal multifunkčne využiť svoj potenciál: pracoval ako zástupca farára, asistent lekára v nemocnici a koncertný organista, vďaka čomu splatil svoje dlhy a zarobil peniaze na rozšírenie nemocnice v Gabone. Na začiatku 30-tych rokov bol 57-ročný Schweitzer celosvetovo známou a uznávanou osobnosťou vďaka prelomovým publikáciám z oblasti hudby, teológie, etiky, filozofie. Prirodzene, chcel ho využiť aj Goebbels a získať ho pre nacistickú ideológiu. Bystrý Schweitzer nielenže túto ponuku zdvorilo odmietol, ale vo svojom prejave k 100. výročiu úmrtia Johanna Wolfganga von Goetheho varoval pred nebezpečenstvom vzostupu národného socializmu. Schweitzerovu rodinu zachránila pred nacistickým režimom práve Afrika, kam najskôr pred vojnou odišiel Albert a v roku 1941 jeho manželka Helene, ktorá bola židovského pôvodu. Po druhej svetovej vojne, v roku 1952 bola Schweitzerovi udelená Nobelova cena za mier. Príhovor k prevzatiu ceny v roku 1954 využil pre varovanie pred jadrovými zbraňami. Okrem nobelovky bolo Schweitzerovi udelených množstvo ocenení, čestných doktorátov, občianstiev, boli po ňom pomenované školy, športové podujatia, múzeá, nadácie, asteroid, nakrútili sa dokumentárne a celovečerné filmy, rozhlasové relácie. Jeho humanitárny odkaz rozvíjala dcéra Rhena spolu so svojím druhým manželom lekárom Millerom, keď spoločne viedli viacero zdravotníckych projektov vrátane starostlivosti o utečencov v desiatkach tisícoch pacientov.
Ak chceme hovoriť o Schweitzerovi ako hudobníkovi musíme sa vrátiť do jeho mladosti. Skrze svoju kresťanskú vieru, ktorú si uchoval sviežu celý život a štúdium hry na organe a klavíri sa Schweitzer intenzívne zaoberal tvorbou Johanna Sebastiana Bacha. Ako 24-ročný študent ohromil svojho pedagóga – slávneho francúzskeho organistu Widora – keď mu motívy v Bachovej hudbe vysvetlil ako maliarske obrazy, ktoré ilustrujú témy zo slov, z textov kantát a hymnov, na ktorých boli kompozície založené. Schweitzer vnímal Bachovu hudbu ako diela zbožnej kontemplácie, ktorých hudobné vyjadrenie zodpovedalo literárnym myšlienkam, teda textovej predlohe. 55-ročný Widor bol pozitívne šokovaný, pretože nepoznal luteránske hymny a jeho žiak mu doslova otvoril oči. Niet sa čo diviť, že Widor povzbudil Schweitzera k napísaniu knihy s cieľom oboznámiť hudobný svet s cirkevnou hudbou, ktorá bola pre Bacha základná a jej vzťahu k slovu. V roku 1905 vydáva 30-ročný Schweitzer prelomovú knihu s názvom Jean-Sébastien Bach, le musicien-poète (hudobník a básnik) s Widorovým predslovom, o štyri roky neskôr prepracovanú nemeckú verziu. V súčasnosti sú niektoré údaje ako biografické detaily alebo číslovanie kantát prekonané vďaka novým výskumom, avšak monografia ostáva zásadným dielom s veľkým intelektuálnym a akademickým významom z hudobno-estetického hľadiska, je priekopníckou prácou pre hnutie historicky poučenej interpretácie v 20. storočí. Schweitzer predstavil rétorickú kvalitu starej hudby, čím odhalil esenciu Bachovej hudby. Kľúč k jej pochopeniu nachádzal v kantátach: poukazuje na motívy, ktoré sú najvýraznejšie v opisoch pohybu (chôdza, beh, pád, vlny, krídla, hady) ako aj abstraktné motívy opisujúce emócie (radosť, smútok, bolesť, smiech...). Podľa Schweitzera tento hudobný jazyk dáva interpretovi indície, ako artikulovať, tvarovať jednotlivé motívy, čím sa zvýraznia základné hudobné obrazy.
Tak ako Schweitzer vnímal súvis (absolútnu jednotu) textu s hudbou, tak vnímal aj organ ako nástroj pre cirkevnú hudbu, neoddeliteľný od náboženských predstáv. Svoj názor priblížil v autobiografii Z môjho života a myšlienok: „Výberom skladieb a spôsobom interpretácie sa snažím premeniť koncertnú sálu na kostol. […] Prostredníctvom svojho konzistentného a trvalého tónu má organ niečo z večnosti. Ani v sekulárnom priestore sa nemôže stať sekulárnym nástrojom.“
Svojho profesora Widora prekvapil aj druhý krát a to v pohľade na organovú hru. Podľa Schweitzera sa Bachova hudba nemá hrať neustále staccato ako tomu bolo v polovici 19. storočia, ani v opačnom extréme – monotónne legato, ako sa to naučil od Widora. Schweitzer si uvedomil, že Bach vyžaduje živé frázovanie, pretože myslí ako huslista – tóny majú byť spájané a oddeľované spôsobom, ktorý je prirodzený pre husľový sláčik. Podobne upozornil na nevhodnosť nadmernej dynamickej a farebnej diferenciácie neskoro-romantickej hry na organe. Ak deklamačné crescendo a decrescendo stiera rozdiel medzi forte a piano, tak ničí architektúru barokovej hudby. Preto používanie pedála pre starú organovú hudbu považoval za neumelecké rovnako ako rýchle tempo. Príliš rýchlu hru vnímal ako neúspešný pokus zakryť nedostatok plasticity v prevedení.
Ako dôkaz pre svoje interpretačné názory použil Schweitzer originály Bachových kompozícií. Treba si uvedomiť, že na začiatku 20. storočia boli rozšírené inštruktážne vydania so subjektívnymi zmenami redaktorov. Preto v rokoch 1912/13 Schweitzer, tentoraz už aj s Widorom ako spolueditorom, šokoval umelecký svet viaczväzkovým vydaním Bachových organových diel, ktoré prvý krát predstavilo čistý hudobný text bez dodatkov redaktorov ako sú prstoklady, označenia dynamiky, tempa, artikulácie a frázovania. Nebolo to úplne na spôsob „poraď si sám“, pretože poznámky pre interpretáciu uviedli editori v predslovoch.
Okrem organovej interpretácie sa Schweitzer zaujímal aj o stavbu organa. Zohral kľúčovú úlohu pri zvyšovaní povedomia o hodnote starých organov, presadzoval ich reštaurovanie a zachovanie. Zároveň poskytoval rady na stavbu nových konštrukcií. Schweitzerov moderný organ pozostával z výberu toho najlepšieho, čo existovalo, teda kombinoval najlepšie vlastnosti francúzskych a nemeckých organov.
Ak sme spomenuli husľový sláčik v súvislosti s hudobným myslením, tak Schweitzer komentoval aj vtedajšiu interpretáciu Bachových skladieb pre sláčikové nástroje. Konkrétne mu vadili polyfonické pasáže v husľových sonátach a suitách pre violončelo, keď hudobníci nemohli s moderným sláčikom hrať súčasne na viac ako dvoch strunách a nahrádzali to arpeggiami alebo intervalovým členením. Toto lámanie akordov vadilo Schweitzerovi natoľko, až vyvinul sláčik s pákovým zariadením, ktoré umožnilo uvoľniť vlas počas hry. Jeho vysoký oblúk a mechanizmus na uvoľnenie vlákien sláčika umožňovali súčasné hrať na viac ako dvoch strunách, čím sa dosiahli plne znejúce, trvalé akordy. Aj tento svoj interpretačný názor podporil originálnymi dokumentmi, tentoraz štúdiom správ od barokového hudobníka Nicolausa Bruhnsa. Konštrukciu Schweitzerovho „Bachovho sláčika“ priviedol k dokonalosti nemecký hudobník Michael Bach a osvojili si ho viacerí hudobníci vrátane Mstislava Rostropoviča.
Už je jasné, že Schweitzerov interpretačný prístup zásadným spôsobom ovplyvnil moderné chápanie Bachovej hudby. Kto sa chce dozvedieť viac o všetkom, čo tu bolo spomenuté, vo fonde UKB nájde viacero kníh vo viacerých jazykoch. Treba však hľadať nielen v online katalógu, ale aj v lístkovom online katalógu – horná lišta s názvom Generálny katalóg, kde sú naskenované katalogizačné lístky a preklikáva sa podľa abecedy.
Schweitzer vo fonde Univerzitnej knižnice v Bratislave
O organe: https://chamo-ukb.kis3g.sk/lib/item?id=chamo:369662&theme=ukb
O Bachovi v poľštine 856 strán: https://chamo-ukb.kis3g.sk/lib/item?id=chamo:512128&theme=ukb
O Bachovi v češtine 164 strán: https://chamo-ukb.kis3g.sk/lib/item?id=chamo:141548&theme=ukb
O Bachovi v nemčine: https://chamo-ukb.kis3g.sk/lib/item?id=chamo:512115&theme=ukb
https://chamo-ukb.kis3g.sk/lib/item?id=chamo:512107&theme=ukb
Schweitzer a hudba v nemčine 60 strán: https://chamo-ukb.kis3g.sk/lib/item?id=chamo:267429&theme=ukb
Kultúra a etika: https://chamo-ukb.kis3g.sk/lib/item?id=chamo:190185&theme=ukb
Autobiografie: https://chamo-ukb.kis3g.sk/lib/item?id=chamo:350256&theme=ukb
Ďalšie knihy v lístkovom katalógu vrátane Z mého života a díla: 24.D.1721
Použitá literatúra:
SCHWEITZER, Albert. Johann Sebastian Bach. Leipzig: Breitkopf & Härtel, 1954.
SADIE, Stanley, ed. The new Grove dictionary of music and musicians. 2nd ed. London: Macmillan, 2001, Volume 22, s. 874-875.
FINSCHER, Ludwig, ed. Die Musik in Geschichte und Gegenwart: allgemeine Enzyklopädie der Musik begründet von Friedrich Blume : 26 Bände in zwei Teilen. Kassel: Bärenreiter, c2006, 15, Personenteil, s. 431-433.
https://de.wikipedia.org/wiki/Albert_Schweitzer
https://en.wikipedia.org/wiki/Albert_Schweitzer
