Dnes je Nedeľa 23.01.2022 , meniny má Miloš 

VELKOSŤ PÍSMA A A A

Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka.

Prel., prológ a pozn. nap. Jozef Minárik. Bratislava: Tatran, 1981. 221 s.

Predvolanie duchovných cirkví a rektorov škôl

DŇA 8. FEBRUÁRA A V NASLEDUJÚCICH DŇOCH ROKU 1674* predvolal kráľovský fiškus Mikuláš Majláth* duchovných cirkví augsburského a helvétskeho vyznania*, ba aj rektorov škôl, študentov, kantorov, zvonárov a niekoľkých organistov z rozličných končín Uhorska, ktoré boli podrobené Turkovi, ale aj dosiaľ slobodné od jeho ukrutností, aby sa 5. marca osobne dostavili do Prešporka a vydali počet zo spoluviny na vzbure*. //Niektorých dokonca predvolali blízki plebáni*.//
Z vyše tisíc predvolaných prišlo a dostavilo sa v určený čas //(to jest 5. marca)// na uvedené miesto okolo štyristo. Týchto predikantov* (tak — //ako sa nazdávali// — pohŕdavo nazývali duchovných), rektorov škôl, kompanov (takisto pohŕdavo nazývali študentov, kantorov a iných) obvinil kráľovský fiškus najprv každého osobitne, potom všetkých spoločne. Keďže však kráľovský fiškus nemal //— na počudovanie v takej vážnej veci —// mená mnohých predvolaných a prítomných, //ba ani ich nepoznal,// aby ich mohol obviniť a obžalovať, žiadal, žeby mu udali svoje mená. Keď to dosiahol, menovite ich obvinil aj obžaloval. //Ako som povedal, kde plebáni rozmiestení už po cirkvách vedeli o nejakom skrývajúcom sa duchovnom, napísali v mene fiškusa ceduľu. a pozvali skrývajúceho sa na určený čas do Prešporka. Takto sa teda fiškus dozvedel, že sú spoluvinníkmi vzbury, ale nevedel ich menovať ani obviniť.// Ale všetkých tých, čo sa nedostavili, označil súd všeobecne za obvinených a za odsúdených v neprítomnosti.

Obžaloba duchovných, ktorí boli predvolaní a dostavili sa

ŽALOBCA ČIŽE //KRÁĽOVSKÝ// FIŠKUS HNEĎ VZNIESOL proti obvineným a nespravodlivo obžalovaným obžalobu: že totiž //predikanti a ostatní// celkom pohrdli božou bázňou a vážnost'ou vrchnosti a neuctievali svätých, opovrhovali blahoslavenou Pannou Máriou, stavali ju na roveň svojim nehanebným ženám, tupili obrazy svätých, nohami pošliapali sviatosť a prevelebné Kristovo telo, zapríčinili verejné povstanie a podnecovali ľud čiže poslucháčov k vzbure — a tak sa stali neverní Kráľovskému Veličenstvu* a z toho dôvodu sa dopustili zločinu urážky Veličenstva. Preto vraj vznešená stolica žiada súdny proces proti nevinne obžalovaným.
Údajní vinníci čiže nespravodlivo obžalovaní nechceli nijako podstúpiť súdny proces; nie preto, že by si boli vedomí nejakej vzbury a pre túto príčinu sa nespoliehali na pravotu, ale preto, lebo sa domnievali, že je neprimerané a nevhodné, aby si na súde merali sily poddaní s kráľom sluhovia s pánom a synovia s otcom. Predsa sa však z rozhodnutia vznešenej súdnej stolice* museli súdne očistiť od poškvrny obžaloby prostredníctvom prokurátorov čiže právnych zástupcov*, ktorých vyhlásila a určila táto delegovaná stolica.
Prokurátori čiže advokáti, //rozvažujúc//a uvažujúc jednak o delegovanej súdnej stolici, ktorej predsedom, prísediacimi a žalobcami boli pápeženci*, jednak o nespravodlivo obžalovaných, //údajných vinníkoch//, ktorými boli duchovní cirkví a škôl augsburského a helvétskeho vyznania, jednak o právnom spore, ktorý bol cirkevný i politický jednak o iných veciach — o tomto, vravím, uvažujúc, nechceli a odmietali skúmať súdnym vyšetrovaním predmet právneho sporu, týkajúci sa údajného zločinu. Ba aj otvorene povedali nespravodlivo obžalovaným //duchovným cirkví//, ktorých pravotu mali obhajovať: Keby aj pomocou sto //i viacerých// prokurátorov viedli svoj najspravodlivejší spor, že je už //raz// dokonaný, ba nemôžu ani v iné dúfať, lebo sa o nich už predtým rozhodlo.
Keď spomínaní prokurátori nespravodlivo obžalovaných, určení delegovanou stolicou, boli napokon prinútení na súdny proces žalobcu čiže fiškusa, vopred žiadali o prepáčenie, že naliehajú na žalobcu, aby vec preskúmal. A pýtajú i žiadajú od žalobcu nepochybné a jasné dôkazy zamýšľaného a údajného zločinu, z ktorého boli obvinení nespravodlivo obžalovaní.
Keďže fiškus bol kráľovský a privilegovaný, povedal, že to nie je povinný urobiť. Ale z uloženia delegovanej stolice sa predsa usiloval uviesť rozličné dôkazy proti nespravodlivo obžalovaným. Medzi inými predložil //kráľovský fiškus ako dôkaz vytlačené// listy Štefana Witnyédiho odoslané Ambrózovi Keczerovi*. Tamten bol šopronský* šľachtic, tento šľachtic a kedysi správca domu grófa Thökölyho* v Oravskej stolici — obaja však mŕtvi dva alebo tri roky pred týmto mimoriadnym súdom, konaným roku 1674. Hlavným obsahom listov bolo, že Štefan Witnyédi nabáda na vzburu kazateľov a ich seniorov* v dolných krajoch, aby aj oni nabádali na túto ničomnosť svojich poslucháčov. A preto vraj aj sám Ambróz Keczer má robiť niečo podobné vo svojich krajoch.
Prokurátori nespravodlivo obžalovaných odpovedali na dôkazy žalobcu vecne a dostačujúco, a to: že sú podvrhnuté, pochybné a nespoľahlivé a že zväčša nie sú napriamené proti všetkým duchovným, ale len proti niekoľkým a tým, čo sa nedostavili. Ale všeobecný dôkaz a čo tamtí hlavne podkladali podľa Witnyédiho listov, že je jasne podvrhnuté, nespoľahlivé a z mnohých dôvodov, ktoré objasnili, pochybné. Listy boli po prvé: vytlačené, po druhé: napísané šiframi (kto ich mohol spoľahlivo rozlúštiť v trestnom procese?), po tretie: zhotovené po smrti oboch, po štvrté: sotva jeden zo sto //i viacerých// duchovných poznal šľachticov aj podľa mena, po piate: biedny evanjelický ľud, už vtedy nesmierne oslabený a málo početný, nemal nijakú moc. //Keby podnecovali k vzbure, neboli by hádam takí hlúpi, že by to chceli robiť v kázňach ľudu, po šieste: z toho, že pri násilnom odoberaní chrámov sa stalo niekoľko prípadov, ktoré sa zhodujú s listami Witnyédiho, nedá sa veru usudzovať na ich pravdivosť. To sa totiž stalo pre páchané násilie, proti ktorému sa nebolo možné brániť atď.// Sudcovia nemohli pokračovať v procese, keď prokurátori vyhlasovali spomínané listy za pochybné. Preto po trojdennej dišpute sa napokon z rozhodnutia stolice nanútili listy ako pravé, hodnoverné a právoplatné, pričom sa uložilo, aby sa nik neopovážil o nich pochybovať.

Prinucovanie podpísať reverzy

NA PREDOŠLOM MIMORIADNOM SÚDE V PREŠPORKU ROKU 1673 mnohí, ba všetci //vtedy predvolaní// podpísali isté reverzy a tak sa jedni ťažko zaviazali, že sa vysťahujú z //uhorského// kráľovstva, druhí, že zostanú, ale zrieknu sa duchovného úradu, Preto aj na tomto mimoriadnom súde roku 1674 predvolaných a nespravodli-vo obžalovaných //horlivo// nútili na podpis pred súdom, na ňom i po ňom čudnými spôsobmi — sľubmi a rôznym zastrašovaním.Od niektorých rektorov škôl a duchovných ho počas súdu aj získali. A tak títo dostali ochranné listy a vrátili sa domov pred skončením súdu. Reverzy neboli tie isté. Niektoré totiž neobsahovali len vedomosť o vzbure, ale podpisujúci sa priznávali, že zneužívali svoj duchovný úrad proti Bohu a Jeho Veličenstvu, podnecovali ľud k vzbure, dopustili sa zločinu urážky Veličenstva, zaslúžili si ten najťažší // a najpotupnejší// trest: stratu života a majetku, a preto dobrovoľne a ochotne podpisujú, aby sa odplatili za udelenú milosť atď. Keďže sudcovia sami nič nedosiahli a nedosiahli nič ani pomocou mnohých ďalších dosadených sudcov, ktorí prehovárali na podpísanie reverzov, tie tvrdšie reverzy hneď upravili a skrátili, zmierniac ich, aby sa nezdalo, že sa dotýkajú svedomia. A hoci sa od predošlých veľmi odlišovali, //lebo pre tých, čo nechceli podpísať také dlhé a obsažné, skrátili súvetia asi na päť riadkov//, predsa však obsahovali to, čo svedomie nevinných //duchovných// sotva mohlo pripustiť. Preto ich vytrvalo odmietali podpísať.
Obsah reverzov na poslednom mimoriadnom súde roku 1674 bol približne nasledujúci:
My, nižepodpísaní, z dôvodov spoluviny na vzbure predvolaní do Prešporka a usvedčení, na príkaz Jeho Veličenstva sa podpisujeme a sľubujeme vernosť, že nebudeme mať nijaké spolky s tými, čo sú neverní Jeho Veličenstvu. Okrem toho sa chceme celkom zrieknuť v budúcnosti vykonávať či už tajne alebo verejne nejaký kazateľský, učiteľský a podobný úrad — a to pod stratou života i celého majetku a pod večnou potupou, ak budeme pristihnutý čo len pri jedinom podozrení. To chceme dobrovoľne a ochotne potvrdiť podpísaním svojich mien a pritlačením pečatí.
A tak tí, čo ostávali v Uhorsku v súkromnom postavení, podpísali a hneď dostali od komory* ochranné listy. Ale tí, čo chceli odísť z kráľovstva,* pripojili toto:
Keďže boli predvolaní pre vzburu a usvedčení, ba aby sa aj odplatili za udelenú milosť, podpisujú, že chcú do pätnástich dní rátaných od ustanoveného dňa
dobrovoľne a ochotne odísť z kráľovstva a viac sa nevrátiť pod stratou života a majetku.
Keď aj tí dostali listy o slobodnom odchode, rozišli sa a odišli z kráľovstva. Prv než oddelili duchovných (o tom //trochu// ďalej), neústupčivo ich okolo tristo odmietalo, medziiným z nasledujúcich dôvodov:
Po prvé: Nie sú si rozhodne vedomí nijakej vzbury, a preto sa proti svedomiu nemôžu k takému niečomu priznať //a urobiť zo seba buričov//. Po druhé: Fiškus — vraveli — v dôvodení proti nim uviedol namiesto dôkazu, že tí, čo predtým podpísali, priznali sa k vzbure. (Fiškus robil uzáver proti prítomným kazateľom: ,,Aj vy ste teda s nimi!"). Preto nemôžu podpísať. Po tretie: Chcú sa zaviazať a podpísať vernosť, lebo ako boli doteraz verní, tak chcú zachovávať vernosť aj v budúcnosti. Po štvrté: Čo sa týka duchovného úradu, ten nemôžu dobrovoľne zanechať, ale keby im tu ukázali nariadenie Jeho Veličenstva, že majú odísť z kráľovstva alebo zriecť sa úradu, urobia to so všetkou úctou, ale bez škodlivého podpisu.
Na to potom odpovedali arcibiskup, biskupi //predseda, prísediaci// a ostatní, že sa netreba obávať poškvrny vzbury, lebo im dajú iné svedectvá, že oni — totiž nespravodlivo obžalovaní — neboli vzbúrenci. //Čo sa však týka obžaloby fiškusa, nevysvitá z nej iné (to boli arcibiskupove slová) — ibaže fiškus uviedol proti nim veľa hlúpostí.//
//Nenadarmo sa v reverzoch spájal sľub vernosti, ktorý treba dať Jeho Veličenstvu, so zrieknutím sa duchovného úradu. Keď chceli sľúbiť vernosť podpisom, akoby poškvrnení sa ním vzdali duchovného úradu. Keď sa však protivili, upadli do podozrenia, že dávajú úradom najavo, že nechcú sľúbiť vernosť. To sa aj stalo, lebo potom tých, čo nechceli podpísať, obžalovali, že nechcú podpísať vernosť, a preto sú buriči.// Medzi duchovnými boli však veľmi mnohí, ktorí pamätali na Boha a svedomie. Radšej a skorej by boli chceli zomrieť, ako znásilniť svedomie, //odhodiť// a poškvrniť svojou rukou slobodu vlasti// a zákonné vykonávanie náboženstva posvätené a potvrdené prísahou už od blahej pamäti kráľov a nezrušené ani verejným nariadením Jeho Veličenstva//, zriecť sa ľahko povolania, násilné odnímanie chrámov nielen obhájiť, ale aj preniesť na seba a na svoju zradu a svojím podpisom zapríčiniť evanjelickej pravde tisíc pohrôm. A preto nech sa nikomu nezdá čudné, že žalobcu a sudcov sklamaných v ich zámere dohnala napokon neoblomnosť veľmi mnohých duchovných, //ktorí nechceli podpisom odvrátiť takú ukrutnosť// (ako bude o tom ďalej), do najkrajnejšej a čo pamäť siaha neslýchanej zhubnej zbesilosti.

Odsúdenie duchovných, ktorí nepodpísali

KEĎ ARCIBISKUP, BISKUPI, //PREDSEDA//, SUDCOVIA //veľmoži//, šľachtici nemohli nijako nahovoriť na podpísanie a vznešená stolica zasadala vari už. mesiac — a nie bez veľkých výdavkov, začnú napokon s nevôľou vynášať rozsudky proti duchovným, ktorých bolo okolo tristo. Predtým však naplnili všetko hrôzou. Ale prv než sa to stalo, prikážu v hlavnom arcibiskupskom paláci*, aby tí, čo chcú podpísať a ostať, zaujali pravú stranu; čo sa vysťahovať, ľavú; čo však rozhodne nechcú podpísať, ale čakajú na vyhlásenie rozsudku, majú zaujať miesto vzadu.
Keď všetci zotrvávali na svojich miestach a nechceli sa tak oddeliť a vybrať si, napokon vyniesli a prečítali — kazateľom 4. apríla, ale rektorom a ostatným 6. toho istého mesiaca — rozsudok straty života a majetku s večnou potupou, ktorú musí znášať i potomstvo.

Väznenie odsúdených duchovných

PO PREČÍTANÍ ROZSUDKU VYNESENÉHO PROTI OSOBÁM, ktorých bolo okolo tristo, odsúdených duchovných a rektorov na príkaz kráľovského fiškusa uväznili v Prešporku, ale dôstojne: aby sa zdržiavali v hostincoch* a medzi múrmi a nevychodili z mesta.
Po celý čas tohto väznenia, ktoré trvalo dva mesiace (od 4. apríla do 29- mája), spomínaní biskupi a ostatní nahovárali na podpísanie sčasti spoločne a sčasti oddelene tých, čo boli kedysi poprední — o ktorých sa im zdalo, že od nich závisia ostatní. A keď nič nedosiahli dohováraním, ustanovili prokurátora prešporskej komory, ktorý sa volal Perschitz. Ten nielenže v určité dni a hodiny povolával k sebe duchovných a nahováral ich na podpísanie, menil reverzy, ale keď odmietali, podchvíľou im dával na rozmyslenie a odpoveď ešte dva dni, jeden, dvanásť hodín atď., hoci ho o to nežiadali. Duchovní povedali, že zbytočne toľkokrát povoľuje čas na rozmyslenie, keďže sa raz rozhodli, že vôbec nechcú podpísať, nech by to bolo čokoľvek.
Napokon zavolajú k arcibiskupovi* štyroch kazateľov* reformovaného //čiže helvétskeho vyznania// : pápskeho, fiľakovského, veszprémskeho a levického. Keď títo odmietnu podpísať, pošlú ich k prezidentovi komory, neustadtskému biskupovi Leopoldovi Kollonichovi. V jeho paláci ich uvrhnú do pút, odvedú cez mesto na prešporský hrad a uväznia nepochybne na zastrašenie ostatných. O niekoľko dní k nim na hrad a do väzenia odvedú v železách spútaného krupinského Juraja Lániho*, lebo urazil svojou rečou arcibiskupa.
Po uväznení piatich menovaných duchovných zavolajú rimavskosobotského reformovaného duchovného Štefana Harsányia do arcibiskupovho sídla, kde ho akýsi kanonik a šľachtic prísažne vyšetrujú vo dvoch veciach: Či vie, či tamtí štyria uväznení alebo iní, a ktoríže, sú príčinou, že kazatelia, //rektori// a ostatní nepristúpili na podpis? Priznal teda a odpovedal, že čo sa jeho týka, vie, prečo nechce a nemôže podpísať, ale čo sa týka ostatných, že nie je skúmateľom sŕdc, a preto nevie. V čase toho väznenia a pred odvedením z neho arcibiskup zvolá duchovných do svojho paláca. Keď duchovní prídu, privíta ich poznášanými klenotmi, zlatými a striebornými čašami naplnenými dobrým vínom. A hoci sa ich tam dostavilo iba zopár, aj tí odchádzali jeden po druhom, keď videli, že ich nezavolali kvôli ich veci. Keď nechceli piť, vraveli im, že nechcú piť víno, ale zakrátko budú piť morskú vodu.

Rozdelenie //a odlúčenie// väzňov

NAPOKON PROKURÁTOR PERSCHITZ ZVOLÁ 29. MÁJA všetkých kazateľov a rektorov do krčmy U bieleho koňa. A na príkaz arcibiskupa oddelia duchovných augsburského vyznania od helvétskeho a vedú ich do arcibiskupovho sídla, ale helvétskeho nechajú na tom mieste //v krčme//.
V arcibiskupovom sídle znova rozdelia duchovných augsburského vyznania podľa stolíc a zavolajú ich do osobitnej izby, kde sú štyria: arcibiskup odpočívajúci na ležadle (taký má zvyk, keď sa chystá na veľké veci), prezident komory biskup Kollonich, akýsi vojenský generál a arcibiskupov tajomník*. Tu po prečítaní reverzov, rozložených na stole, dajú každému osobitne túto otázku a voľbu: „Čo si ty vyvolíš? Či chceš podpísať, že ostaneš alebo odídeš? Alebo ísť do väzenia?” Keďže bez podpísania nemohli napriek hojným slzám dosiahnuť prepustenie, napokon sa každý rozhodne inak. Jedni totiž podpíšu reverzy, že ostanú doma. A keď dostali ochranné listiny, boli prepustení dverami na pravej strane a vrátili sa v pokoji domov. Podobne aj tí, čo podpísali, že odídu, dostali listiny o slobodnom odchode a do pätnástich dní odišli z otčiny. Ale toho, čo povedal, že si z tých návrhov nič nevyvolí, odvolával sa na príkaz a dekrét Kráľovského Veličenstva (či totiž Jeho Veličenstvo chce a prikazuje, aby sa alebo zriekol duchovného úradu alebo odišiel z kráľovstva) a sľúbil, že až vtedy sa prispôsobí, hneď a bez meškania vyviedli dverami na ľavej strane a zavreli do prešporského mestského väzenia. A to isté urobili nasledujúceho dňa s duchovnými helvétskeho vyznania. Duchovní augsburského vyznania boli vo väzení sotva tri hodiny dovedna. A toho istého dňa — to jest 29. mája — ich tí istí vojaci znova //z neho// odvedú do arcibiskupovho sídla a naložia na jeden voz. Boli dvanásti — //z Trenčianskej stolice a z jej susedných krajov//. Ich mená, stav a miesto pobytu poznačili predtým na listinu. Katovi, ktorý sa na to posilní vínom a vysadne s nimi na voz, dajú dvanásť povrazov. Všetko sa tak pripravuje, akoby mali zomrieť. Keď prosia prezidenta Kollonicha, aby im dovolil vziať si veci z hostincov, prezident im odpovie, že mučeníci veci vôbec nepotrebujú. Prokurátor Perschitz pritom preklína a zlorečí, že sú diablovi mučeníci, tvrdohlavci a podobne. Keď prezident videl, ako neoblomne sedia na voze, nielenže ho to pobúrilo, ale aj tak nahnevalo, že zdvihol bakuľu a začal ich tĺcť po hlavách, ktoré im trčali z voza.
Z arcibiskupovho sídla ich takto odvážali na prvom voze, pričom zbehlo veľa ľudí, ktorí plakali a chceli ich sprevádzať, ale bránili im v tom. Aj ostatných odviezli rozličnými cestami do rozličných väzení. Keď teda spomínaných dvanástich vezú na popravisko, voz zastane a kat robí, akoby chcel zostúpiť a sediacich už-už obesiť, ba aj sa zaprisahá, ukazujúc šibenicu, ten ich budúci hrob . . . Kazatelia a rektori spievajú a voz ide ďalej do Trnavy. A medzitým vojakov i kata obmäkčí trpezlivosť duchovných.
Prezident //nielenže// dovolil vojakom, //ale aj prikázal//, aby duchovných olúpili o súcejšie šaty a plášte, ktorými sa zakrývali. Preto duchovní boli nútení pri trnavskej bráne odkúpiť svoje šaty za peniaze //Vojaci vtedy s nimi zaobchádzali trochu ľudskejšie, ako im prikázali.//
Keď ich vojaci zaviedli do Trnavy, vrátili sa s katom do Prešporka. Zajatcov však väznili tri dni v Trnave, kde jeden z dvanástich — //Ján Hadík*// — zlomený zastrašovaním sa chcel a usiloval zachrániť podpísaním. Uväznený odpadol tu od pravej viery a spieval hanebnú palinódiu*.
Keď ich väznia tri dni v žalári mesta Trnavy, hľa, príde prezident Kollonich, ktorý sa s vojenským generálom uberá do Trenčína, a pomocou jezuitov vábi duchovných, aby podpísali, ale márne! Už predtým ich totiž jezuiti a mnísi jeden po druhom až priveľmi domŕzali svojimi praktikami, aby odpadli od viery.

Uväznenie rozdelených duchovných

NIEKTORÍ, ČO UŽ-UŽ STÁLI PRI VOZE, ABY ICH ODVIEZLI vrátili sa podpísať a boli prepustení. Napokon tých, čo nechceli doposledku podpísať, odviezli do väzení v rozličných pevnostiach, ako bolo Komárno*, Leopoldov, Kapuvár, Éberhárd, Branč, Sarvár.
Tých, čo sú v Trnave, odvezú 3. júna (bola druhá nedeľa Trojičná) v prítomnosti veľkého počtu ľudí do Leopoldova. Čoskoro sa pripojí druhý voz, na ktorom sedelo sedem duchovných. A toho istého dňa tam zavrú do väzenia osemnásť osôb (okrem jednej augsburskéhovyznania), pričom ich najprv vystavia posmechu. Dňa 7. júna privezú na to isté miesto do Leopoldova dvadsaťjeden duchovných a rektorov helvétskeho vyznania a zavrú ich do toho istého tesného väzenia.
Len čo kalvíni vojdú do väzenia, olúpia ich o šatstvo, peniaze, knihy a ostatné veci. Luteránskym väzňom to po príchode do Leopoldova neurobili, lebo u nich nevideli súcejšie šatstvo, ani sa nedomnievali, že majú pri sebe nejaké peniaze. Niektorí z nich boli totiž vyhnanci, niektorí mladí správcovia a z chudobnejších cirkví.

Opis leopoldovského väzenia

NIE JE VERU MOŽNÉ VŠETKO ZAZNAMENAŤ. ĽAHKO BY totiž nestačil čas, papier a pamäť.
Okrem toho, že každý svojvoľne zaobchádzal s úbohými väzňami, nechýbali ani takí, čo ustavične a každú hodinu vymýšľali nové spôsoby trýznenia. Sužovali ich nemilosrdnejšie ako všetkých najzločinnejších väzňov. Ešte aj vojenskí väzni mali ľahší osud než oni.
Po prvé: Ostatných dedinských väzňov, zavretých pre rôzne zločiny, veľmi zriedkavo — len ak si to vyžadovala potreba — vodili do roboty; duchovných cirkví vždy. Po druhé: Tamtým nezabraňovali stýkať sa s priateľmi; duchovní to nemohli dosiahnuť ani slzami. Po tretie: Ak mali peniaze, slobodne si mohli kúpiť potrebné veci; duchovní však, //hoci aj mali peniaze,// nie — //ibaže tajne a na vlastnú škodu//. Po štvrté: Striedavo ich púšťali z pevnosti, aby si pýtali almužnu; duchovní sa v pevnosti vystavovali nebezpečenstvu pre podaný kúštik chleba. Po piate: Tamtých nenútili do kostola; duchovných, zbitých až do krvi, tam hnali.
//Oveľa viac by sa ešte dalo uviesť, ale ukáže to nasledujúce rozprávanie. Keď už boli vo väzení, každý deň k nim pribehol jezuita* a vymýšľal, ako ich trápiť, obťažovať a vysmievať, ba aj ako rozmiestňovať vojakov.
A vedno s oficiermi ich navádzal na podpísanie, ale žalostné, lebo už žiadali len odpadlíctvo. Keď totiž chcel podpísať jeden helvétskeho vyznania a traja augsburského, jezuita povedal, že to nie je miesto podpisovania, ale obracania. Tak sa aj stalo. Dostali peniaze a takých prevrátených prepustili.//
Spútaných väzňov čoskoro odvádzali a odsudzovali na roboty, a to (s prepáčením) na ohavné: predovšetkým vyčistiť v pevnosti latríny, ktoré boli veľké a početné, lebo v pevnosti bolo ustavične okolo osemsto vojakov — okrem žien, detí a niekoľkých stovák stavebných robotníkov. Nečistotu vynášali na fúrikoch alebo na žrdiach do jám. Bol tam aj rektor pápskej školy,* kalika na ruku, a preto menej súci tlačiť fúriky. Tomu položili na plecia drevenú putňu (puteru) na vláčenie a naplnili ju //špinavými// výkalmi, aby ich odnášal. A tak si zväčša zašpinil nielen ruky, chrbát, ale aj hlavu.
Keď sa iný starec* odvolával na slabosť (bol to sedemdesiatročný starec, ktorý mal vykĺbené a akoby zlomené ruky), jezuita povedal: trebárs by aj zomrel, že by vôbec nešetrili ani jeho mŕtvolu; že tými rukami, ktorými zneucťoval posvätné veci, musí čistiť latríny a podobne. Keď vyčistili také miesta, nútili ich vyčistiť a vyvážať hnojiská v celej pevnosti. Urobiť to či ono neprideľovali väzňom len vojaci a oficieri, ale veru aj ženy a súložnice vojakov ich používali na vyčistenie týchto alebo iných vecí. Ak sa čo len najmenej vzpierali, privolali na seba ešte väčšiu ukrutnosť.
Niektorých napokon používali na kopanie základov múrov, iných zase určovali do sýpky, aby v obrovskom prachu každý deň cúdili a prehadzovali obilie. Jedni odvážali piesok, druhí roztĺkali kamenie. Kopali jamu pre nové väzenie. Čerpali zo studní vodu a roznášali ju sem-tam. V lete každý deň kropili zem pokrytú trávou a pripravenú na násypy, aby nevyschla. Často a niekoľkokrát napĺňali a zarovnávali hrubším pieskom ulice, cesty a námestie, kde sa po dažďoch usadila voda. Niekedy boli vystavení veľkému nebezpečenstvu: posielali ich kopať priekopy, kde krátko predtým zasypalo niekoľkých dedinčanov. Miešali hlinu na nové budovy (volané paraky*), a nenosili ju na pleciach, ale tlačili na fúrikoch po schodoch na druhé poschodie — s veľkou námahou a nebezpečenstvom v putách. V rozličnom čase nosili kamene tam, kde sa staval múr. Čistili zablatené cesty. A kde sa čo komu len zachcelo, hneď odvolali väzňov zo stálej roboty do ďalšej. Často ich robota nebola len neosožná, ale konala sa aj so škodou a stratou. To i ono však vymýšľali, aby ich väčšmi sužovali. A keď videli, že uväzneným kazateľom je niečo nemilé, najviac do toho ich nútili. Plukovníkov dvor sa celý posýpal tri razy pieskom. Urobila sa hrádza. A voda, ktorá predtým odtekala, odvádzala sa do príbytkov. Aby vraj museli s potešením kráčať do kostola, prinútili ich vysypať pieskom cesty od príbytkov a domov oficierov, lebo inak celé priestranstvo bolo porastené trávou. Ale sotva dakedy niekto po nich prešiel. Takisto nasypali piesok okolo kostola, fary a školy, kde bolo všetko hojne porastené trávou. Robili to preto — nakoľko sa len dalo, aby sme pracovali okolo fary alebo v dohľade, žeby sme nemali príležitosť rozprávať sa alebo odpočívať.
Do roboty ich vodili zavčas rána a zamestnávali do neskorého večera, pričom ich ustavične vartovali vojaci, ktorí ich nútili do roboty a často bili. Nebrali celkom nijaký ohľad na počasie. Kým totiž ostatní robotníci v daždivom počasí odpočívali (v lete sa prenajíma veľa robotníkov, lebo pevnosť sa ustavične stavia), úbohých kazateľov nútili pracovať. Nešetrili vôbec ani sviatočné dni, ba keď sa v nedeľu stavali múry, neraz vodili do roboty aj kazateľov. A aby sa prešibaný správca* tešil z vinohradu, v deviatu nedeľu pred Veľkou nocou ešte za brieždenia na potupu vyhnal do roboty duchovných s lopatami, rýľmi, motykami, až ich potom zahnali do kostola.
A hoci v lete neobyčajne trápili väznených duchovných, lebo ich zahnali na miesta, kde nebol tieň, predsa oveľa silnejšie ich sužovali v zime chladom. Vravievali: ,,Pretože letný vzduch nemohol spôsobiť obrátenie, musí teda chladný a zimný rozohriať vaše chladné srdce!". Preto ich nútili pracovať v najtuhšej zime, až v takej, že oči mohli ledva vidieť, lebo na vlasoch a bradách sa tvorila osuheľ a dych sa zrážal na ľad.
Horlivo sa striehlo na to, aby sa neohrievali v domoch a nerozložili si ani oheň. Keď piesok pokryli hojné snehy alebo pomiešaný s vodou stuhol, hľadal a vykopával sa veľmi namáhavo. A keďže sa fúriky nemohli v snehu pohybovať, takmer každý deň bolo treba najprv očistiť ulice, ťahajúce sa po celej pevnosti, aby sa mohol dovážať piesok. A hoci by sa bol mohol piesok kopať v tej istej časti pevnosti, kde sa ním museli vysýpať priestory (koldokola boli totiž násypy, z ktorých sa bral piesok), predsa rektor tamojšej školy, ktorému boli teraz zverení, aby ich znevažoval, rozkázal, že sa musí voziť z jednej strany na druhú cez celú pevnosť. Keď sa zdráhali, zaobchádzal s nimi, ako sa mu páčilo. Ba keď ochabla zima, určil na robotu miesto, kde bolo najväčšie blato alebo voda. A ta museli voziť piesok.
Celý december robota poľavila, a to, ako sa verejne rozchýrilo, na zákrok švédskeho vyslanca* a iných. Ale potom tam prišiel v tretí vianočný sviatok prezident komory Kollonich a prostredníctvom jezuitov prisľúbil väzňom prepustenie, no za tvrdých podmienok. Keď tí nesľúbili, že podpíšu, ale veľmi pokorne prosili o prepustenie bez podpísania, hneď po jeho odchode ich zverili leopoldovskému rektorovi, chromému, bezbožnému človeku a bývalému vojakovi, aby pomocou vojakov trápil a trýznil úbohých kazateľov, akýmkoľvek spôsobom len chcel. A to aj robil. Bez nejakého ohľadu na starobu alebo chorobu všetkých hnal do roboty a do kostola, pričom ich bil často až do krvi. Oficieri a ostatní, čo páchali všelijaké ukrutnosti, boli ochotní bez váhania ich obhajovať tým, že plnia jeho príkazy. Pravda, všetci hneď vedeli, že bol iba nástrojom svojho jezuitu. Čokoľvek totiž tento chcel, vykonal jeho prostredníctvom a on zase prostredníctvom vojakov. Ako na začiatku, tak aj po celý čas sa vravelo, že na príkaz komory sa musia väzni uspokojiť iba s chlebom a vodou. Preto každému dávali na dva dni jeden bochník vojenského chleba (komisného chleba), v ktorom bolo niekedy plno myšacincov, múch a červíkov a obyčajne bol plesnivý, vysušený, tvrdý a podobne. A veru aj bez takého sme sa museli obísť — neviem pre aké tajné príčiny — niekedy až-štyri.....dni.
Keby aj bol býval niekedy mäkší, jednako v zime, keď všetko zamŕzalo, len čo sa vytiahol, stvrdol ako kameň a nedal sa rozkúskovať ani zubmi ani nožom, A keď nemali prístup k ohňu, museli veľa dní stráviť o hlade,
Keby veru niekto aj mal peniaze, nebolo možné si zadovážiť mäkší chlieb, lebo vojaci by mu ho boli hneď vzali so zvolením oficierov. Sám plukovník totiž raz prišiel na miesto, kde pracovali, rozhrnul šaty, našiel biely chlieb a dal ho s hrozbami zožrať vojakovi. Niektorí si za peniaze získali priazeň vojakov, aby im tajne zaopatrili poživeň. Ale to veru nielenže veľa stálo, lebo dostali sotva polovičku, ale často im z toho vznikla i škoda. Keď sa to totiž oficieri dozvedeli, hneď urobili prehliadku a vzali im peniaze. Niektorí vojaci si peniaze zadržali a hovorili, že sa neodvažujú urobiť niečo proti zákazu, alebo vraveli, že ich veru stratili. A zastierali krádež ľsťou, akou sa len dalo a zachcelo. V decembri však mali povolené aj kupovať a piecť mäso, hoci nie vždy. Ale to sa veru dialo s veľkými útrapami, lebo vojaci naň hneď nasypali popol alebo pušný prach alebo (s odpustením) výkaly alebo vši. Toho času sa rozchýrilo, že je dovolené priniesť väzňom potrebné veci. Preto mnohí, čo bývali na okolí a ľutovali ich, prinášali nejakú poživeň. Pretože to však bolo dovolené iba s vedomím plukovníka, jezuitu a rektora, z vecí prinesených k rektorovi sa odnieslo k väzňom veľmi málo. Dokonca plukovník, keď bol namrzený hoci aj pre malichernú príčinu, rozkázal rozdeliť veci, ktoré priniesli pre uväznených duchovných, medzi ostatných uväznených zločincov.
Oveľa nemilosrdnejšie a neúprosnejšie to bolo najmä v budúcnosti. Ak totiž niekto z robotníkov alebo z chodcov podal väzňom čo len omrvinku chleba, neurobil to beztrestne, čo sa tak napokon končilo už aj predtým.
Raz v októbri šiel okolo dedinčan a bez prosenia, no zo súcitu nechal spadnúť na zem niekoľko cibúľ, domnievajúc sa, že to nikto nezbadá, najmä keď vartujúci vojak bol odvrátený. Jezuita z fary zbadal, že cibule spadli a že ich zdvihol väznený rektor. Hneď to oznámil feldvéblovi* a prikázal všetkých potrestať. Preto vojaci zbili aj biedneho dedinčana, najatého ako robotníka, aj väzneného robotníka rektora. Vojak sa dostal do väzenia.
Podobne aj nejaká žena, ktorá chcela kúpiť otruby, priniesla jeden chlieb a kúsok bravčového mäsa. A keď išla okolo, takisto ich nechala spadnúť do snehu a povedala akémusi väzňovi, ktorého stretla, aby si to zdvihol s vďačným srdcom. A chcejúc odísť, ponáhľala sa k bráne. Ale chlapci, čo boli na to neraz určení, oznámia vec rektorovi, a ten potom nedovolí, aby ženu pustili cez bránu. Žena padne na kolená, ale ani slzami nedosiahne od rektora a jezuitu odpustenie za dobrý skutok. Keď ju vyšetrovali, čo to ponúkla (zo žaloby chlapcov to ešte nemohli vedieť), všetko prezradila. Hneď zavolali drába*, ktorý ju zavrel do huslí* a dve hodiny vodil niekoľko ráz po všetkých uliciach pevnosti, pričom mala ruky vystreté v tom obojku a holé v najväčšej zime, lebo to bolo vo februári. Napokon musela vyplatiť drába, ktorý má právo na šaty osoby, čo bola zavretá. Ale tá dobrá, biedna a jednoduchá žena znášala veru tie útrapy s takou statočnosťou, že povzbudzovala k trpezlivosti ešte aj väzňov, ku ktorým ju zaviedli na väčšiu potupu. Veľmi prísne sa zabraňovali a zakazovali rozhovory so všetkými robotníkmi alebo vojakmi, a najmä s priateľmi, ak niektorým povolili návštevy. A hoci predstierali dôvody: aby väzni azda nechystali nejakú zradu, predsa chceli pod touto zámienkou zamedziť všetky skutky milosrdenstva a dohnať väzňov mimoriadnymi útrapami k odpadlíctvu.
Manželkám ktorýchsi kalvínov a niektorým ochrancom raz povolili návštevu. Ale keď zavolali väzňov do fary, veľmi málo im dovolili rozprávať sa — a jezuita pritom načúval.
Keď raz odohnali niekoľkokrát od brány priateľov alebo synov, tí sa zamiešali medzi ostatných ľudí ako cudzie osoby a pod inou zámienkou, aby aspoň zďaleka mohli vidieť svojich otcov pri ich zhubnej robote. Prišla tam aj akási manželka, ktorú priviedol manželský súcit, oblečená ako dedinčanka, ale nemohla sa zhovárať s manželom. V takejto tvŕdzi boli mnohí polonahí, lebo si v ustavičnej práci zodrali šaty. Usilovali sa čo i tajne podať správu domácim o svojej núdzi, aby im nejako poslali to i ono.
Ktosi helvétskeho vyznania sa pokúsil napísať list manželke, ktorá sa už niekoľko dní zdržiavala v meste, čo bolo blízko pevnosti, aby jej dal správu, aké potrebné veci a prostriedky mu má tajne poslať, a to poživeň a šatstvo. Uvidel to však vojak a oznámil to veliteľovi varty. Na rozkaz plukovníka ho potom dvaja zástavníci, jeden kaprál* a dvaja vojaci bili bakuľami od hlavy po päty, až ich bitka celkom unavila, kým sa nezdalo, že si to už odpykal a dokiaľ nevyzradil, kto mu zaobstaral atrament, brko a papier. Ale dievča, čo mu ich zaobstaralo, zavčasu ušlo rukám vyšetrovateľov. Keď ho tak zbili a od ostatných odlúčili, len horko-ťažko sa mu prinavrátilo zdravie. Hneď toho istého dňa sa však konala na plukovníkovom dvore s veľkými vyhrážkami a prejavmi nevôle prehliadka. A čo len aký papier alebo knihu našli, všetko pobrali. A keby plukovníkova manželka nebola zabránila svojím príhovorom, boli by zbili mnohých, ktorých už zrazili, alebo všetkých, ktorých do jedného chceli zraziť na zem.
Dosiaľ najväčšia surovosť postihla magistra Tomáša Stellera*, keď zachytili list od jeho priateľa, ktorý písal, že mu posiela žiadanú košeľu a niečo peňazí, a pretože čaká nového hosťa (to jest nového potomka od ťarchavej ženy), modlí sa, aby on — spomenutý pán magister Steller — bol prepustený na slobodu a podelil sa s ním o radosť. Trýznitelia z toho vyvodzovali, že písal vzbúrencom, a preto jeho priateľ očakáva vzbúrencov a želá mu oslobodenie. Siedmi vojaci ho bili na plukovníkovom dvore, pričom tri razy odpočívali. Plukovník mu dupal a skákal po hlave a po tvári. Šaty, ktoré mal oblečené, sa od úderov bakúľ dodriapali a dotrhali až na franforce. Celé telo mal poodierané a doráňané. Zanechali ho ako mŕtveho, ale predsa prišiel k sebe. Odlúčili ho od ostatných, odovzdali varte, ale na údiv všetkých sa uzdravil bez akéhokoľvek ránhojičského liečenia, ktoré odmietal. So zápalom ich prinucovali na svoje obrady.
Od prvej chvíle uväznenia ich vo všetky sviatočné i nedeľné dni horlivo a usilovne nútili do kostola. Niekedy ich aj odvolali z roboty, na ktorú ich odviedli. A keď nechceli ísť dobrovoľne, veru ich štuchali a bili mušketami* po bokoch, bakuľami po hlavách a po ostatných údoch. Ako ich nahnali do predsiene kostola, väzni neraz strašne kričali a hlasne protestovali proti násiliu. Keďže si nechceli na omši kľaknúť, zvalili ich na zem. Iných stiahli za vlasy a za brady a zrazili na zem. Bili ich v kostole, a to v prítomnosti ľudí. Jezuitská ukrutnosť a vojenská bezbožnosť nebrala nijaký ohľad na dôstojnosť miesta. Rečnenie na kazateľnici nebolo ničím iným, iba tupením Luthera a Kalvína, takže Mikulášovi Kelliovi sa nezdalo veľa zmieniť sa o nich v jednej kázni osemdesiat ráz, kým druhý jezuita*, prior* bol v tom skromnejší. Keď na sviatok Ignáca odmietali ísť z roboty do kostola, všetkých ich bili, pričom sa zbehlo veľa ľudí. Mnohých šedivých starcov vliekli vojaci za brady až k dverám kostola, iných až k oltáru, pričom jezuiti pomáhali a zväčšovali ich utrpenie.
Keď mali ísť so svojou prevelebnou sviatosťou k chorým (nosievali ju totiž pod baldachýnom, pred ktorým niesli lampy), alebo väzňov chystajúcich sa pracovať už predtým odviedli na miesto, kadiaľ mali ísť, alebo odviedli úmyselne odďaľujúcich odchod v ústrety obetníkovi a nútili ich bitkou pokľaknúť. Keďže si odmietali kľaknúť, neraz ich zbili až do krvi.
Svedkom toho u Boha je Gregor Illyés. (Keď nás viedli na galeje, zomrel na ceste od bitky.) Krátko predtým, ako nás odviedli, si nechcel kľaknúť v robote, keď tadiaľ prechádzal jezuita, a preto ho rektor tak poranil, že prelial hojnú krv.
Často ich trápili a dráždili potupnými, pichľavými a zlými slovami a očakávali, že niekto z netrpezlivosti povie niečo proti ich viere, proti sviatosti alebo proti cisárovi či oficierom, aby tak mali lepšiu príčinu vyvŕšiť sa. Toho sa však väzni najviac vystríhali. A aby nemali nedostatok nepríjemnosti ani v kostole, v najväčšej zime ich tam predčasne zatvárali a držali bez sedenia niekedy dve i tri hodiny, kým ostatní ľudia vychádzali a vchádzali. Chlapci, ktorých na to nepochybne nahovorili, často sa väzňom nielenže vysmievali, ale ich aj kropili v kostole svätenou vodou. Keď na sviatok Troch kráľov* navštívil jezuita ostatné domy, vošiel aj do väzenia a po odbavení svojich obradov pripojil modlitbu za obrátenie a osvietenie väzňov a takisto ich pokropil svätenou vodou. Väzenie (Stockhaus) nebolo len tesné, ale z každej stránky aj nepríjemné. V jednej miestnosti, ktorá merala zo všetkých strán sotva osem krokov, bolo zavretých zo tridsať osôb. Ledva stačila na státie alebo sedenie, tobôž na ležanie. Celú zimu nemala pec. Do väzenia pršalo aj zhora, lebo vojaci na jednej strane poškodili strechu. Preto mnohí väzni, premočení od dažďa, len tak-tak nezhnili zaživa v šatách. A keby sa v noci neboli dáko zohrievali vzájomným dychom, horko-ťažko by boli veru vydržali.
Väzenie susedilo s násypom, ale z jednej strany nebolo chránené. A pretože brvná stien veľmi nepriliehali, bolo celkom súce za útočište žiab, hadov a rozličného hmyzu. A čo zvláštnejšie, dych zohrievajúcich sa väzňov zapríčinil, že celú zimu bolo vo väzení počuť kvákanie žiab. Nestačili si očistiť od hmyzu — bĺch, vší a ploštíc — šaty a telo či už pre nedostatok času alebo pre množstvo špiny. A tak od ustavičného smradu a biedy oplývali kopou vší. Prať Šaty a bielizeň mali zakázané.
Akási žena s dcérou, ktoré kvôli nejakému vojakovi mali vo väzení manžela či otca, krajčíra, vzali bielizeň uväznených dedinčanov a manželovu, aby ju oprali. A medzi ňu zároveň zamiešali bielizeň uväznených kazateľov, žeby si mohli od nich za vypratie zarobiť dačo peňazí. O tej veci sa však dozvedel jezuita a plukovník. Matku a dcéru hneď zavrú do huslí a nechajú stáť od rána do večera na očiach ľudí pri väznených duchovných, ktorých vtedy náročky pošlú pracovať k bráne, kade prechádzajú ľudia. A pri nich stojí obecný sluha či dráb. Podobne žena, takisto pápeženka, manželka akéhosi vojaka, raz vzala zo súcitu čiernu vreckovku z rúk nejakého duchovného, ktorý o to nežiadal, a vyprala ju. Ženu prezradili a takisto ju dve hodiny vodili sem-tam po pevnosti s rukami vystretými a zavretými v obojku*. Väzenie sa večer zatváralo. A kým ostatným väzňom vojaci dovoľovali vychádzať von, duchovní to horko-ťažko dosiahli a vykúpili si mnohými prosbami, tabakom, peniazmi alebo inými vecami, o ktorých vedeli, že budú vojakom milé, a ktoré si na to //tajne// obstarali a opatrili. Preto obyčajne museli v noci (s odpustením) urobiť svoju potrebu vo väzení. A hoci výkaly vyhadzovali oblokom, len-len že sa vo väzení od špiny a smradu. Áno, keď ich vo dne vypúšťali na takúto potrebu, boli nútení ísť spoločne a podľa príkazu strážcu bez akejkoľvek slušnosti vykonať potrebu a vrátiť sa. Vojak, ktorý šiel za nimi s vytaseným mečom, ich sprevádzal tu najohavnejšími slovami, tu urážkami, tu nemravným spevom.
Do väzenia, kde kazatelia ležali pokope v putách, veľa ráz hodili cez oblok rakety* so zapáleným pušným prachom, a to častejšie vo dne, no niekedy aj uprostred noci. Oheň zapálený vo dne väzni aspoň ľahko zahasili. Keď sa však nebezpečenstvo a pohroma dostavili nečakane v noci, zmocnil sa ich obrovský strach a boli by si veľmi ľahko polámali nohy alebo by sa boli zadusili od smradu, keby ich Boh nebol býval ochraňoval a uchovával svojou mimoriadnou starostlivosťou.
Ak mohli vojaci ukradnúť väzňom niečo, z vecí, ktoré im ostali
— čiapky, peniaze, šaty, aj to slobodne urobili. A keď sa väzni na nich sťažovali oficierom, tí povedali: Keby im (uväzneným kazateľom) hoci aj hlavy odtrhli, vojaci sa pre to nesmú zbiť. Áno, za najlepších sa považovali a mimoriadnej priazni oficierov a jezuitov sa tešili tí vojaci, čo vedeli častovať úbohých väzňov najväčšími urážkami, bitkou a pohanou.
Nemohli veru nijako zmariť lásku manželiek alebo priateľov, aby po dedinských robotníkoch nejakým spôsobom neposlali neraz aj mnohým dačo peňazí. Ale ak sa nejakí vojaci, ktorých väzni podplatili peniazmi, zdali mäkšími a miernejšími a tajne donášali do väzenia nápoj alebo poživeň, odstránili ich z varty a nahradili inými. A hoci si väzni zaobstarali hrnce a krčahy, aby si sami mohli doniesť do väzenia vodu cestou z roboty alebo vyjsť si po ňu so strážcom, veru ani to nebolo vždy dovolené. Niektorí vojaci totiž odopierali ísť s väzňami, iní ich sprevádzali veľkými kliatbami a zlorečeniami. A preto často trpeli smädom a nedostatkom vody.
Keď chceli odbavovať modlitby so spevom — so všeobecným súhlasom najprv augsburskí evanjelici, potom kalvíni —, zabraňovali im v tom zmäteným krikom a zákazom v mene plukovníka. A hoci im aj často zabraňovali a zakazovali, robili to neústupčivo ďalej. Keď do modlitieb zahrnuli šťastie najmilostivejšieho vládcu, vojaci a ostatní hovorievali, že cisár vôbec nepotrebuje taký psí brechot.
Ale ani vtedy nedovolil pôvodca dobra, Boh, aby sa potlačila jeho pravda alebo aby ich uväznenie neprinieslo zisk. Mnohých totiž
— nielen tých, čo boli mimo väzenia — neobyčajne trápilo svedomie, ba aj uväznení zbehovia a zločinci, ktorých mali viesť na popravu, zúčastňovali sa na modlitbách kazateľov //augsburského vyznania//, utešovali sa Kristovým dobrodením, žiadali si útechu, poučenie a predčítavanie modlitieb od ctihodného Samuela Nikletia*, dobre ovládajúceho nemecký jazyk. A tak návštevy jezuitov alebo celkom odmietali, alebo si ich vôbec nevážili. A koľkých len viedli na popravu, všetci odchádzali s nádejou, znamenite a bezpečne poučení vo viere. Mnohí aj z poslucháčov zvestovali svojim duchovným z rozličných krajov Uhorska, že vo väzení ich vyučujú i budujú cirkev i posilňujú poslucháčov väčšmi, ako keby doma kázali z kazateľnice. O čom som sa zmienil na začiatku, to musím tu zopakovať: že je nemožné, ak vezmeš do úvahy či čas, či pamäť, či láskavosť poslucháča a čitateľa, aby sa mohli zaznačiť všetky utrpenia len takého jedného Icopoldovského väzenia. A čo treba súdiť o ostatných ? Počas ôsmich mesiacov vymysleli každý deň niečo, aby trápili úbohých väzňov. Vyrozprávať to by si žiadalo veľmi dlhý čas. Len jeden mesiac — deviaty — bol miernejší. Aj pamäť napokon ľahko slabne. Je ako žena, čo po pôrode zabúda na bolesti. Aj láskavosť čitateľa by sa ľahko znevážila, lebo — ako svedčí Cicero* — starostlivosť o cudzie veci je ťažká. Jezuita mal veru všeobecne zlú povesť pre podobné ukrutné kúsky. Nechýbali však ani vojaci a oficieri, hoci nemnohí, čo ich ľutovali, alebo ktorým sa taká veľká a dlhotrvajúca ukrutnosť ošklivila. A tí veľa vravievali proti jezuitovi. Jezuita však chcel okrášliť tyranstvo akousi zdanlivou ľudskosťou a usiloval sa dosiahnuť, aby mohol uviesť protidôkaz proti obvineniam z takej veľkej ukrutnosti, predneseným pred Jeho Veličenstvom alebo komorou. Preto na konci väznenia tam vynútil od uväznených duchovných akési doznanie, že im preukazoval láskavosť. A stalo sa to takto:
Keď istý čas — ako som už spomenul — miernejšie zaobchádzali s väzňami a vpustili dnu niektorých ich priateľov, a tí doniesli dedinské šaty, poživeň a peniaze, všetko rozdeľoval vlastnými rukami jezuita, ktorý sa predtým dopúšťal najväčšieho tyranstva. Keď teda raz mali odviesť väzňov do roboty, zavolal si ich k sebe (ale prv dal vyniesť na dvor všetky nástroje, ktoré sa používali v robote: //množstvo fúrikov, ťažkých lopát, motýk a drúkov//) a žiadal doznanie najprv od kalvínov: aby dali potvrdenie a doznali podpisom, čo od neho prijali. Predstieral, že je to len z tých dôvodov, aby mohol spoľahlivo dokázať, že veci, ktoré im patria, vrátil. Ale veľmi mnohým zadržal veci až do toho času, vraviac, že im ich nemôže prideliť, ak nedoznajú, že ich prijali z jeho rúk.
Najprv privedú kalvínov, ktorí mu dajú svedectvo s doznaním, že prijali veci. Potom zavolajú väzňov augsburského vyznania, ktorí sa vzpierajú a celkom odmietajú to doznanie, vraviac, že ak žiada svedectvo o akejsi láskavosti, ktorú tamtí priznávajú, tak mu musia dať i o neláskavosti, ktorej sa dopúšťal. A keďže veru i lákal i hrozil ešte horšou ukrutnosťou, neuvažovali, z akých dôvodov to pýta, a dali mu doslova takéto doznanie:
Nos infra scripti fide nostra christiana sincera testamur, quod quandoque in captivitate nostra ex dispensatione reverendi patris domini Nicolai Kellio in summa necessitate accepimus vestes, quidam nostrum certos nummos et quidam etiam cibos. Cuius benevolentiam in aliis quoque experti propriorum nominum subscriptione recognoscimus contra detractores temerarios, si qui forte inventi fuerint. In parochia Leopold, Anno 1675. 15. febr.

(My, nižepodpísaní, dosvedčujeme našou úprimnou kresťanskou vierou, že sme v našom väzení hocikedy prijali v najväčšej núdzi na príkaz dôstojného otca, pána Mikuláša Kellia šaty, niektorí z nás istý peňažný obnos a niektorí aj poživeň. Jeho láskavosť, ktorú sme zakúsili aj v inom, doznávame podpisom vlastných mien proti nerozvážnym osočovateľom, ak by sa dajakí našli. Na fare v Leopoldove, dňa 15. februára roku 1675.)
A tak presvedčení, ba väčšmi, donútení duchovní augsburského vyznania, ktorí sa dlho vzpierali, podpísali toto doznanie po podpísaní a doznaní kalvínov (bolo ešte obšírnejšie a zmätenejšie), a to z týchto dôvodov:
Po prvé: Nielen medzi evanjelikmi, ale už aj medzi katolíkmi sa rozšíril všeobecný chýr o milostivom rozhodnutí o žiadostiach, ktoré podchvíľou podávali Jeho Veličenstvu priatelia a manželky, ale aj o nastávajúcom prepustení. Preto duchovní boli vo svojej evanjelickej prostoduš-nosti a úprimnosti ochotní radšej všetko odpustiť spomenutému jezuitovi a vo svojej šľachetnosti mlčať o ukrutnostiach, ktorých sa dopúšťal.
Po druhé: Vyhrážal sa oveľa väčšou ukrutnosťou a sužovaním ako dosiaľ, ak odoprú doznanie. A naopak, sľuboval miernosť a svoju priazeň, a to tým väčšiu (opakujem jeho slová), čím priaznivejšie a krajšie doznanie dajú a zmyjú z neho poškvrnu, ktorá je vypálená na jeho mene nielen v Uhorsku, ale aj v Nemecku: že páchal na väzňoch ukrutnosti.
Po tretie: Veci mnohých zadržal u seba a odoprel vrátiť, ak nedosvedčia podpísaním mena, že ich prijali z jeho rúk. Pretože potrebovali tie veci, boli nútení podpísať.
Po štvrté: Domnievali sa, že neurobia nič proti svedomiu, keď priznajú, že prijali také veci z jeho rúk. A keď nechceli pripojiť, že aj v inom zakúsili jeho láskavosť, pripojil to sám a prinútil podpísať. Po piate: Nikdy netušili lesť, ktorú zamýšľal. Doznania, ktoré mu dali, uvádzal totiž ako protidôkaz proti všetkým obžalobám a žiadostiam, čo sa podávali o prepustenie väzňov.
A napokon už hneď nasledujúcu hodinu a dni trápil väzňov väčšmi, ako by sa bolo dalo očakávať. Nechal zavrieť do huslí aj ženu, ktorá priniesla väzňom chlieb. Taká veru bola láskavosť, súcit a šľachetnosť jezuitu! Keď jednou rukou predložil chlieb, druhou veru palicu dvíhal a bíjal. Ver skúsenému Róbertovi!*
Jedným slovom: ani jeden zmysel nemohol byť čo len na chvíľku bez svojho utrpenia. Oči boli naplnené mrzkými, zlorečenými a božím prikázaním nedovolenými skutkami vojakov, takže sa Často a hojnejšie zalievali slzami ako od ostatných telesných utrpení. Uši boli nútené počúvať neobyčajné hanobenia, ktoré bezbožne chrlili proti Bohu, proti náboženstvu, proti duchovnému úradu, proti každému pohybu, každému činu väznených duchovných. Nohy boli naplnené smradom. Chuť trýznil hlad. Hmat musel často hmatať.
Zastrašovania a ľstí bolo vyše hlavy. Podchvíľou totiž chystali to i ono, aby ich zastrašili. Tu sa stavali šibenice na vešanie, tu sa zhotovovali lode, na ktorých by sa väzni ľahšie dopravili na more. Nebolo veru nijakého dňa, ktorý by bol zbavený svojho súženia! Usilovali sa najmä o to, aby úbohých väzňov donútili stroskotať vo viere. Preto im aj privádzali na oči akýchsi odpadlíkov, ktorí dostali po päťdesiat zlatých* a viezli sa do svojich domov. Takýto príklad mal na nich zapôsobiť. Ale božia milosť ich na základe takého príkladu ešte väčšmi posilnila. Odpadlíci svoj čin dokonca preklínali a povzbudzovali väzňov k neochvejnosti, ako sa len dalo, aby to prítomní jezuiti nezbadali. Traja z nich aj dali leopoldovským väzňom po jednom zlatom zo zozbieraných peňazí.

Odvlečenie leopoldovských väzňov na galeje

ÚBOHÍ VÄZNI DÚFALI V MILOSTIVÉ PREPUSTENIE, KTORÉ je vraj celkom blízke a isté. Všade sa totiž šírili zvesti — nielen u evanjelikov, ale aj u rímskych — o milostivom rozhodnutí Jeho Veličenstva a o prepustení. Iba jezuita (nepochybne dobre zasvätený spravodajca) povedal krátko predtým, ako ich odvliekli: ,,Počúvam,“ (tak vravel), „že sa na kacírskych miestach rozšírili zvesti o vašom prepustení. A vy priveľa dúfate. Ale ja sa obávam, aby ste sa vo svojej nádeji nesklamali. Radšej sa už raz pridajte k nášmu presvedčeniu Keď 8. marca urobili prehliadku a pátrali po knihách, na príkaz jezuitu nás o všetky olúpili — ako o jedinú útechu — a zaniesli ich k r Väzni sa však spoliehali na božiu všadeprítomnosť i vševedomosť a teraz už medzi nádejou a strachom počúvali všelijaké vyhrážky aj sľuby, či už že ich odvedú na galeje* alebo prepustia. A tak im od nádeje i strachu ochabovali sily.
Medzitým naverbovali a obliekali novú kompániu* vojakov. Velil jej brat manželky leopoldovského plukovníka Ján Gemeiner*, ktorý sa stal zo zástavníka kapitánom.
Konečne 18. marca roku 1675 (bol pondelok po druhej pôstnej nedeli) pošlú ráno //nových// vojakov smerom na Prešporok. Nás väzňov držia v práci do večera. Vtedy sme pred školu zvážali piesok na veľkú kopu. Medzitým zastanú von za pevnosťou tajne pripravené vozy, ktoré majú odviezť úbohých kazateľov. Zošikuje sa okolo tridsať peších vojakov. Ale v najbližšej dedine čaká okolo päťdesiat jazdcov. A keď nadíde súmrak, odložíme svoje fúriky, drúky a lopaty, ktoré nesieme z roboty, a vyjdeme cez otvor v pevnosti, ktorým sa privážala zem na násypy. Navyše nás nepustia, aby srne si vzali z väzenia bielizeň a svoje veci, ale naložia nás tridsiatich šiestich väzňov na štrnásť vozov aby nás odviezli hore — smerom na Nové Mesto*. Hoci sa mali veľmi na pozore, aby sa o našom odvezení hneď nedozvedeli ľudia, niektorí sa to veru dozvedeli už vopred. Preto sa premnohí dívali zďaleka na väzňov, plačúc a vzdychajúc pritom.
Vtedy tam stála aj manželka istého väzňa Andreja Szodóia*, sarvianske-ho duchovného helvétskeho vyznania, ktorá si tri dni nemohla vymôcť návštevu manžela. A keď chcela podať manželovi čosi ako posledné cestovné (o čom ona netušila) a pribehla k nemu, odohnal ju potupne sám kapitán, ktorý nešiel so svojou kompániou, ale tiahol s nami cez Moravu. A keďže sa chudera nemohla priblížiť, zďaleka prelievala slzy nad odchodom manžela.
V tú istú noc nás odvážali po veľmi zlej ceste a za hlbokého mlčania, lebo sme nemali dovolené ani vzájomne si šeptať. Viedol nás Serarius, ktorý bol vtedy richtárom v Berekseku*.
V dedine Krakovany* čakajú jazdci a pridajú sa k pešiakom. V noci tiahnú vedno, ale nasledujúceho dňa ich pridelia k jednotlivým vozom — tu po dvoch a dvoch, tam po troch. Ostatných pošlú do Leopoldova.
Vojaci skrehnutí od zimy okrejú telesne pri ohni v Krakovanoch. Väzni nemali dovolené ani len na chvíľku zostúpiť. Preto aj prirodzenú potrebu vykonávali vo voze.
Nasledujúceho dňa — 19. marca —(sme prešli napoludnie do Piešťan. Každý dostal groš na potravu. Obedovali sme u nejakého šustra z Beluše. Prišiel tam farár, ale nerozprával sa s nami. Stál iba pod oblokom, vypytoval sa na nás vojakov a odišiel.
Odvážajú nás popri Novom Meste smerom na dedinu, ktorá sa volá Moravské Lieskové, kde sú uhorské hranice a kde sa dá prejsť na moravské územie. Tam pri Novom Meste sme za šibenicou na lúke stretli //Jána Nyarmiského//, ktorý bol kedysi tretím domácim ctihodného Tobiáša Masníka. Pretože sa vojaci horlivo starali, aby sa nikto nepriblížil k väzňom, Masník naňho zavolal, že nás idú odpratať: aby oznámil priateľom, že aj jeho odvážajú s ostatnými. Keď cesta odbočovala smerom na Moravu, naskytol sa očiam prežalost-ný pohľad na milovanú otčinu, a najmä na končiny, kde kedysi bolo možné radostne žiť. Najmä ctihodný Tobiáš Masník sa teraz častejšie obzeral smerom na Trenčín. Oči mal zaliate slzami, lebo vedel, že tam vtedy bola aj sestra, aj priatelia, aj úbohá manželka, ktorá netušila, že ich rozlučujú. Pobrala sa chudera, aby ho navštívila vo väzení, ale priatelia ju zadržali v Trenčíne, aby tam očakávala jeho príchod z väzenia. Zdržiavala sa vtedy v Trenčíne, nevediac nič o nešťastí. S veľkým žiaľom 19. marca dali teda zbohom väznení kazatelia svojej milovanej otčine Uhorsku.

Morava

NOC ZASTIHLA FURMANOV V DOLINE POVYŠE LIESKO-vého. A tak sme za hlbokej noci prišli do dediny Strání, kde sme strávili zvyšok noci. Za slamu, ktorú nám doniesli, každý zaplatil grajciar*. Celú noc nás vartovali s vytaseným mečom.
Dňa 20. marca nás viezli do //moravského// mestečka, ktoré sa volá Uherský Brod, pričom sa voči nám dopúšťali vojaci, najmä jazdci, mnohých bezočivostí. A tam v najbližšej dedine sme sediačky na voze dostali na obed kus chleba, ktorý nám hneď obstaral zo súcitu tamojší farár, pochádzajúci,z Brodu. Podal nám aj syr a kanvicu piva. Prejavoval pritom sústrasť a pochyboval, že nás vedú na galeje. Myslel si, že nás iba vyvážajú z uhorského kráľovstva.
Keď nás viezli cez túto dedinu i ostatné dediny, mestá a mestečká, ľuďom, ktorí sa čudovali tejto nezvyčajnej veci, vojaci vraveli, že sme Turci odsúdení na galeje; ďalší zase, že sme najväčší vzbúrenci proti Jeho Veličenstvu; ostatní vŕšili iné obvinenia.
/ /,,Keď sme vystupovali na vŕšok pred Ostrovom, ba aj v tejto dedine, podíde vtedy ku mne" — vraví Masník — „nejaký mladý dedinčan z Piešťan a všelijako ma narádza na útek, že mi vraj pomôže. Povedal: ,Veru sa čudujem tvojej vznešenosti, že sa tak potupne dá viesť, hoci nemá putá. Nech sa len v noci od nich vzdiali. A ja hneď odvediem tajne svoje kone a budem na teba zavčasu čakať, aby som ťa dopravil na tiché miesto.' Odpovedal som, že to vôbec neurobím, aby som neuškodil svojim druhom. A tak sa napokon dedinčan nasledujúcej noci stratil, ja som však ostal v Ostrove. To, že som nemal putá, stalo sa takto:
Po prvé: Vo väzení som sľúbil podpísať, že odídem, ale nie že sa vzdám úradu, a to s takou obmenou, že sa nevrátim dovtedy, kým nepríde milostivé rozhodnutie Jeho Veličenstva a uhorského kráľovstva. Preto mi sňali putá, ktoré som mal tri dni. Pretože však odďaľovali prepustenie, ba ani nenástojili na podpísaní, vrátili sme sa do väzenia. Boli sme totiž štyria. Ledva sme dýchali, lebo sme tú vec priaznivo nepresadili. Keďže duša oboch sa mohla veru zapáliť voči nám priazňou. Jezuita potom rozkázal, aby nám navliekli putá.
Po druhé: Turkovi, ktorý mi navliekal putá namiesto väzenského drába, som dal na tabak a poprosil som ho, aby mi navliekol menšie a voľnejšie. Prikázali mu to až tri razy, ale pri prvých i ďalších povedal, že sú malé, lebo mi navliekal na nohu nesúce a odmietal mi ich navliecť — ibaže by mi zvierali a trápili nohu. Vojaci preto voči mne viedli mrzuté reči.
Po tretie: Stalo sa to výnimočne. Keď mi aj už-už mali navliecť nové pripravené putá, ukázalo sa, že treba do nich zavrieť zločincov, ktorých práve priviedli. Preto som sa mohol ešte v Uhorsku zachrániť útekom, ale odmietol som to z týchto dôvodov:
Po prvé: Ešte prísnejšie by vartovali a dozerali na mojich spoluväzňov. Áno, keby im nesňali putá, pričítalo by sa to mne. Po druhé: Ešte vždy jestvovala nádej, lebo sa trúsili chýry, že nás odvedú do Prešporka a stadiaľ sa vrátime domov, alebo že sa o tom rozhodne vo Viedni.
Po tretie: Od takých úmyslov ma odrádzalo aj to, že by som musel utajene žiť v horách a skrýšach. Ja som bol však už pred rokom obyvateľom hôr*, a preto som sa — dobre vediac, čo robím — dostavil z tých skrýš do Prešporka, aby som potom mohol žiť na svetle/'// Toho istého dňa sme //teda// prišli do mesta Ostrov, ktoré je veľmi malé, ale //dobre opevnené//. Chráni ho prirodzená poloha miesta a obteká rieka Morava. Prišiel k nám tunajší farár, ktorý sa najprv na nás začal zlostiť, ale potom obmäkčený našou skromnosťou a dobre spitý prikázal odmerať nám dvadsať holieb* piva a odišiel. Občerstvili sme sa chlebom, pivom a haringom a strávili sme tam noc. //Ráno sme prešli rieku Moravu. Pretože bola vtedy povodeň, vyliala sa na pol míle*. V jej vodách mocne kričal žid, ale vojaci ho olúpili.// Dňa 21. marca sme prišli napoludnie do mesta Hodonína. Tu sme dostali po groši od richtára z Berekseku, ktorého na to poslali s nami, a naobedovali sme sa. Aj sem prišiel rozhorčený a brýzgajúci farár, ale s františkánskym mníchom, ktorý bol miernejší. Keď nám nabrýzgal, koľko sa mu len chcelo, odišiel. Potom nás zaviezli do Břežíc, kde sme strávili noc. 

Rakúsy*

DŇA 22. MARCA SME OBEDOVALI V RABENSBURGU. STA-diaľ nás nasledujúceho dňa zaviezli k Dunaju medzi Prešporkom a Viedňou. Boli sme od nej vzdialení dve míle a dobre sme videli chrám sv. Štefana*.
Dňa 23. marca sme sa preplavili cez Dunaj do Fischamenda.
Pes, ktorého nechal u dedinčanov pri Leopoldove syn väzňa Jána Timkoviča*, keď išiel za otcom, nielenže poznal a privítal veľkým skokom svojho väzneného gazdu, ako ho viedli z pevnosti, ale aj keď gazdu odvážali, verne ho nasledoval a visel na ňom vo dne v noci. Len čo sme nastúpili na loď, aby sme sa preplavili, pes, ktorý ostal na brehu Dunaja — vravím, sprevádzal odvážaných väzňov s veľkým zavýjaním a hneď sa hodil do Dunaja, akoby ho zachvátila besnota. Horko-ťažko ho premohol a vyplával na breh. Potom akoby ukazoval známky najväčšieho priateľstva a radosti a túžil nasledovať svojho pána.
Napokon ho násilne vzali dedinčania, ktorí sa vracali od nás.
Tu nám prievozníci oznámili, že pred týždňom prepravili piatich väzňov, ktorí boli privezení z Branča.
Dňa 24. marca nás viezli po utešenej rovine. Videli sme obrysy ulíc nejakého mesta, ktoré boli pokryté a porastené trávou. Mesto pohltila zemská priepasť. Ženy a dievky držali pluhy. //Tam je taká kyprá zem, že jedna žena môže veľmi pohodlne orať s dvoma alebo s jedným koňom drevenou radlicou.
// Toho istého dňa nás chytro vezú okolo Neustadtu* — cez jeho predmestia. A zase sa zbiehajú akísi ľudia a zízajú, ba aj sa vysmievajú úbohým väzňom. Na jednej veži tamojšieho zámku sú písmená: A. E. L O. U. Značia (ako sa to vysvetľuje) : Austria Erit In Omne Ultimum, alebo: Austriaci Erunt Imperatores Orbi Universo. (Rakúsy budú až do konca, alebo: Rakúšania budú vládcami nad celým svetom.) Pod strechou veže kostola, ktorý vidieť zďaleka, sú zase obloky urobené do tvaru písmena A.
Toho istého dňa sme prišli do Neunkirchenu, kde sme strávili noc. Tam čakala //vopred vyslaná// kompánia vojakov nášho kapitána*. / /,,Medzi nimi boli" — vraví Masník — ,,aj traja dedinskí väzni. Prvý pochádzal z Myjavy: Juraj Molitor, môj kmotor pri svätom krste, keď jeho sestra Anna Litvorová mala dieťa. Druhý bol Ján Katrec z Illavky, kedysi môj poslucháč v Ilave, ktorého som občerstvil Večerou Pána a prijímaním pokrmu, smrteľne raneného u felčiara v Ilave. Vďačne videl dobrodenie vo väzení a v odvlečení. Tretí bol z Poruby: poslucháč môjho priateľa pána Clementisa*. Títo boli obžalovaní z nejakého požiaru, tamten z úteku z poddanských majetkov. Uväznili ich v Leopoldove. Napokon ich násilne odvliekli a tu v Neunkirchene zbavili pút a zapísali aj zverbovali medzi vojakov."//
Dňa 25. marca nás //napoludnie// priviezli do Schottwienu*. Je to prepevné mesto, rozkladajúce sa medzi dvoma skaliskami. Na jedno nie je celkom nijaký prístup. Na druhom je vysoký a dosť pevný zámok. Do mesta vedie brána cez skalu akoby cez nejakú jaskyňu. Uprostred skaliska pod zámkom je maličký domček, ktorý má jednu stenu a obloky obrátené //do hĺbky smerom// k strmému skalisku. Tu bol vraj dočasne zavretý Nádasdy*. //Takýchto jaskýň je v skalisku viacero. Na tej strane, čo je obrátená k východu slnka, sú v údoliach dosť hojné vinohrady.//
Tu nám spomenutý sprievodca Serarius z Berekseku odovzdá posledný groš, lebo sa už chce vrátiť domov. Vraví, že nemusí ísť s nami ďalej. Kapitán pošle späť do Leopoldova vojakov, ktorí tvorili ochranný sprievod: jazdcov i pešiakov, ale aj sedliakov s vozmi. Zo schottwien-skeho zámku odvedú piatich väzňov*, ktorých tam poslali vopred z Branca a držali celý týždeň, ale dobre živili na príkaz terajšej panej hradu. Privedú ich medzi nás v putách, aby ich odvliekli s nami.Keď kapitán poslal späť vozy, jazdcov a pešiakov, pošle ubytovateľa* Maximiliána Plossa, ktorého vojaci obdarili prezývkou Sojka, aby oznámil väzňom, že ak sa chcú viezť na voze, nech si ho najmú za svoje peniaze, lebo on veru nedá ani halier na poživeň alebo na povozy, ba ani to nie je jeho povinnosťou. Väzni odpovedia, že jeho urodzenosť vie dobre, že sú väzňami, ktorých vedú z väzenia, kde nebolo dovolené priniesť, ale ani mať peniaze. Niekoľko ráz ich veru pri prehliadke obrali o peniaze, a preto nijaké nemajú, aby si mohli najať vozy.
//Potom dali znamenie na odchod. Prv než odišli vojaci so sedliakmi, prišiel ubytovateľ s frajtrom* a na príkaz kapitána vzal väzňom nože. A hoci kapitán sľúbil, že ich dostanú naspäť, veru ich viac nedostali.// Keď teda dali popoludní znamenie na odchod (najprv však každému vzali nôž), išli sme stadiaľ v putách a podľa vojenskej obyčaje v šíku. Vojaci kráčali vpredu, išli za nami a pochodovali aj po bokoch. A tak sme sa stadiaľ poberali, pričom sa na nás dívalo niekoľko tisíc ľudí. //Ostatní, čo išli na vozoch, odchádzali inou bránou.//
Oslabený a nevládny Ján Szécsei* nevládal chodiť, preto ho viezli na voze ťahanom dvoma volmi, ale kapitán pritom horel hnevom. //Michal Miskolczi sa horko-ťažko dostal na voz.// Všetci ostatní — bez nejakého ohľadu na vek alebo na chorobu — musia ísť asi do dvanástej hodiny v noci po šmykľavej ceste, neschodnej pre sneh a vodu a trápia sa v putách ako dobytok. Preto mnohým veľmi opuchli nohy, iným sa zasa doráňali a pooškierali a od tých odrenín zoslabli a oťarbaveli. A keďže sa nevynaložila alebo sa nesmela vynaložiť nijaká starostlivosť na liečenie, stalo sa, že mnohí z nich zomreli, ako Michal Miskolczi a Ján Korodi*. //Czeglédi, hoci mal veľmi poranenú nohu, predsa sa po dlhom čase uzdravil.//
Toho istého dňa //25. marca// sme prišli k nejakej krčme v doline a tam sme odpočívali, ale väčšmi po sediačky ako po ležiačky. Všetkých štyridsaťjeden väzňov a okolo päťdesiat vojakov bolo totiž zavretých v jednej miestnosti.
Michal Miskolczi padol na kolená a uprosil kapitána, aby sa mohol viezť na voze, lebo nevládal ísť pešo. Sľuboval hodvábny opasok a anglické šaty, ktoré mal. Dovolili mu to až do Brucku, kde sme sa dostali k rieke a po nej sme sa viezli do Grazu.
Ale Szecseia, keď nevládal ísť, zbili. Vysilený klesol na zem a prosil vojakov, aby ho prebodli alebo preklali mečom, ale ani slzami a prosbami si nemohol vymôcť smrť. //Jednako ho však nútili ísť, až si aj ostatní vysilení väzni najali kone a vysadli na ne.//
Czeglédi nemal topánky, a preto ako aj iní tu i tam značil a znamenal krvou zo svojich nôh skalnatú cestu. Keď ostatní nedokázali podľa želania vojakov a rozkazu kapitána kráčať veľmi chytro, lebo boli spútaní okovami, utŕžili veľa úderov a hnali ich ako dobytok, pričom netrpezlivý kapitán podchvíľou preklínal a pripomínal: ,,Nikdy viac by som už nechcel viesť týchto psov, čo by mi priam dávali ešte ďalších sto dukátov*!" Nepochybne ich dostal od komory.
Dňa 26. marca sme v čase obeda prišli do mesta, ktoré sa volá Mürzzuschlag. Tu pri bráne je františkánsky kláštor a nad jeho dverami namaľovaný František* s nápisom: Sub tua protectione. (Pod tvojou ochranou.)
Keď kapitán videl, že nie je možné, aby väzňov viedli v putách, ba aj vojakov to veľmi zdržiava, a napokon rastú aj výdavky na vojakov, dovolil v krčme väzňom prosiacim so slzami sňať z jednej nohy puto. Pretože však potom mali spútanú reťazou nohu a ruku, uvoľnili im ruku a noha musela vliecť reťaze.
Dňa 27. marca sme prišli napoludnie do stodoly, takmer utopení lejakom — akoby sme sa pohrúžili do vody. V krčme veru nechceli ľudí (okrem oficierov), ktorí boli celkom premočení od vody. Tu sme na obed zjedli //chlieb, syr a víno. Ešte nám vtedy ostalo trochu peňazí, za ktoré sme si zaobstarali poživeň. ,,Pán Tomáš Steller, pán Simonides, pán Paulovič* a ja" — vraví Masník — „sme sa usalašili na jednom mieste a súčasne sme aj spali aj jedli.˝//
Potom sme prišli do mesta Brucku, kde sme strávili noc. Prv než sme sem prišli, prešli sme cez mesto Lambach*, v ktorom kedysi nocovalo Jeho Veličenstvo, ako je napísané na tom dome. Celkom blízko na vysokom vrchu je dosť veľký zámok, a ako sa zdá, pevný. V tom istom meste sú na veži napísané (ako aj predtým)slová:

Austriaci Erunt
Imperatores Orbi Universo. 

Štajersko

KEĎ SME DŇA 28. MARCA BOLI V BRUCKU, KAPITÁN prikázal, aby nám oznámili, že sa musíme plaviť po rieke, aby sme mohli chytrejšie i ľahšie pokračovať. A preto treba, aby srne zložili a zozbierali peniaze — desať toliarov* a on je ochotný doplatiť //majiteľovi lode// ostatok. Pretože niektorých olúpili o peniaze, ťažko sme dali dovedna desať nemeckých zlatých. Najali teda loď, na ktorej sme z Brucku po rieke Mura doplávali za tmy do Grazu. Keď sme však nastupovali na loď, ubytovateľ Sojka zbil mnohých až do krvi, najmä Otrokócziho*.
//Keď sme vystúpili na prvú rovinu nad mestom, uvideli sme lastovičky.// Tu nás zošikovali do gliedy* ako vojakov a viedli //cez mesto// do hostinca, ľudia sa tomu všade čudovali. //Na celej ceste sme sa neobčerstvili jedlom tak ako v Grazi.// V hostinci kapitán dovolil, aby sme si zadovážili všetko: kyslú kapustu, pečenú teľacinu i hovädzinu, //a to za neveľkú cenu//. Ale táto hostina bola predzvesťou budúceho hladovania.
Keď sme večer jedli, pristúpil k nám kapitán, veľa rozprával a povedal: „Hľa, kam ste sa dostali a kam sa ešte dostanete pre svoju zatvrdilosť a zanovitosť!" Samuel Nikletius povedal: „Urodzený pane, trpíme nevinne. Boh vie najlepšie, že sme nikdy neboli vzbúrencami, ani sme sa nestali nevernými Jeho Veličenstvu." Na to povedal kapitán: „Netrpíte pre vzburu, ale pre zaťatosť, lebo nechcete podpísať ani na také veľké naliehanie!"
//Tu najali aj druhú loď, aby sa vmestili aj ostatní vojaci.// Keď nás viedli ráno na loď, akísi kupci mlčky vtisli do ruky niektorého väzňa — jeden zlatku, druhý mešec s desiatimi toliarmi, aby to nevideli vojaci. Rozprával nám o tom aj dobrodinec Juraj Hagen v Norimbergu. Ale väzeň sa o prijaté peniaze nerozdelil s nikým alebo iba s nemnohými. Nepochybne o ne prišiel pri prísnej prehliadke v Terste. Mesto Graz* však nemá len utešený vzhľad, ale je aj dobre opevnené a hmýri sa ľuďmi rozličných národov. Dolinu ohraničujú strmé skaliská, ale smerom k mestu sa tiahne utešená rovina, cez ktorú sa pomaly plazí rieka Mura. Nad mestom je ihlancovitá skala, ktorá umelecky a majstrovsky predstavuje Kristovo umučenie. Z oboch strán možno na ňu vystúpiť po schodoch. Má malinké, ale veľmi pekné kaplnky. Uprostred sa vypína zámok. Okolo vrchu leží veľkolepé mesto s prepychovými budovami. Vrch tu i tam zavlažujú vody.
Z //Grazu// sme plávali 28. marca šesť míľ po rieke Mure až do Ehrenhausenu. //Keď sme sa plavili, videli sme okolo rieky, najmä pri Grazi, čriedy danielov a jeleňov.// V Ehrenhausene sme strávili noc. Tu sa nám stratili dvaja vojaci, ktorí odišli tajne v noci. Jeden bol z vatry. Ehrenhausen leží z tamtej strany Mury, — celkom na brehu, kým z tejto strany smerom na východ leží Chorvátsko. Je tam málo domov, ale zato na vrchu, ktorý sa vypína nad mestom, čnie zámok.

Slovinsko

DŇA 29. MARCA SME ŠLI STADIAĽTO — TOTIŽ Z EHREN-hausenu — po ťažkej ceste. //Ustavične sme museli kráčať v gliede ako vojaci po hornatej ceste od Neustadtu a grazskými dolinami.// Tá krajina je veru plná vrchov, ktoré sa nevypínajú do veľkej výšky, ale zaviňujú, že cesta je pre pocestných namáhavá. //Sú však súce na pestovanie viniča.// Nevidieť tu nijaké mestá alebo dediny, ale tu i tam domy roztrúsené po vrchoch, lebo každý obyvateľ zaujíma, obrába a obýva svoj vrch. Kostoly stoja len na vrchoch. Je tu hojnosť vína, stromov, ovocia. Ľudia sú drsní.
Keď sme toho istého dňa prechádzali cez akýsi les, v neprítomnosti kapitána povstala medzi vojakmi šarvátka. Predošlého dňa totiž jeden z vojakov — Ján Modráni — prišiel o //ľavú// ruku, keď mu vybuchla puška, ktorá bola priveľmi naládovaná. Preto bol vydaný prísny zákaz, aby odteraz nikto z vojakov nestrieľal, keď to nie je nevyhnutné. Ale ktorýsi //radový vojak// o to vôbec nedbal a vystrelil. Kaprál ho za to dobre vyobšíval. Keď ho druhí bránili, ostatní oficieri bili aj ich. Tí vytasili meče a začali zúrivo dorážať na kaprálov. Keď sa šarvátka upokojila, rozzúrení vojaci si utíšili hnev na nevinných väzňoch. Znova ich totiž bili, trápili, zasypávali rozličnými nadávkami a medziiným na nich pokrikovali ako na dobytok: ,,Ča, brna, súka*!" a inak.
//Blízko Mariboru* sme vystúpili na vrch, na ktorom bol dosť veľký a pekný zámok, ale opustený. V tejto krajine sme veru nevideli nijaké pevnosti.//
Dňa 30. marca sme prišli do Mariboru a tam srne obedovali. Je to mesto prostredné zaľudnené. Veľmi pôvabným ho robia priekopy a jezuistské kolégium* pri bráne. V mestskom múre sú prekrásne upravené miesta na prechádzku. Z druhej strany obmýva mesto rieka Dravá, ktorá je takmer taká veľká ako Mura. //Ani jedna z nich sa nevyrovná Váhu.// Rozprávajú tu po slovinský, ale my im ťažko môžeme rozumieť. Niektorí rozprávajú po nemecky, iní zase po dalmatínsky.
Keď sme stadiaľ odišli, prišli sme napokon do dediny, ktorá sa volá Svätý Duch. Rozdelili nás v nej do dvoch hostincov, lebo je tam nesmierna núdza o domy.
Na myseľ nám prišlo tu kruté zaobchádzanie, ktoré už tak dlho trvalo, tu zasa nešťastné odvlečenie, tu napokon dlhotrvajúce väzenie, a preto sme sa so ctihodným Masníkom rozhodli, že sa zachránime, ak sa to bude páčiť Bohu a ak si to bude vyžadovať prospech //božej// cirkvi a naši najbližší, //a vrátime sa ako svedkovia alebo zomrieme. Právom sme pochybovali, že sa budeme môcť vrátiť najmä v uhorských šatách. Ale boli sme už na všetko pripravení a už sme sa vôbec nebáli.// Preto sme sa dohodli, že ujdeme vojakom. Tu však chýbala väčšmi odvaha ako príležitosť. Keď totiž ostatní spali a strážcovia popíjali v predsieni, ja som už položil na oblok vrchné šaty, aby som si ich mohol vziať, až budem cezeň preliezať, ale ctihodný Tobiáš Masník ma zadržal, a tak som zmenil svoj úmysel. Rovnako skončil aj ctihodný Tobiáš Masník. Keď ráno vyšiel s vojakom do maštale a vojak nedával pozor, chytro sa vyštveral na pôjd, kde našiel dosť súci a od zeme nevysoko položený oblok, pred ktorým sa rozprestieral les a vyzýval úbohého väzňa na útek, ale svedomie ho odvrátilo od tohto úmyslu, aby totiž nepovstala zámienka ešte väčšmi trestať väzňov, alebo aby nedal podnet na to, žeby im nesňali putá, ktoré dosiaľ nosili na jednej nohe. //„Ráno by som veru ani nebol mohol" — vraví Masník — ,,ujsť bez svojho druha, lebo ostatní boli už takmer prichystaní na odchod. Aj keby som sa bol skryl v hostinci, s takým žičlivým šťastím som nerátal, že budem môcť zvyčajným spôsobom vyjsť z domu."//
Dňa 31. marca (bola piata pôstna nedeľa) sme prišli napoludnie do Bistrice //v Slovinsku//.
Keď sme obedovali, prišiel k nám akýsi urodzený Chorvát. Spýtal sa, prečo nás vedú preč. A keď sme mu povedali príčinu, sľuboval nám, že v Itálii nás čaká ešte väčšie utrpenie, //a odišiel//. Chcel odo mňa kúpiť vrchné anglické šaty podšité kožušinou. Pretože ponúkal iba tri zlaté, vliekol som ich na sebe až do Vranska a tam som ich bol prinútený predať kňazovi s ešte väčšou stratou — za cisársky zlatý. //Aj tu rozprávajú po slovinský, ale s nami sa mohli ťažko zhovárať, lebo používali len niektoré naše slová, mnohé nemecké, niektoré dalmatínske. Poprednejší mešťania rozprávajú aj po nemecky.//

Kraňsko

TOHO ISTÉHO DŇA SME Z BISTRICE PRIŠLI DO AKEJSI MA-ličkej dediny, kde sme sa mohli v noci veľmi ľahko vytratiť. Zaujali sme totiž lôžko pod oblokom, ktorý bol len ľahko privretý, ale vojaci to nezbadali. Vždy sa však našli príčiny, ktoré nás odvrátili od úmyslu a odďaľovali ho. Tak to hádam chcel Boh.
Dňa 1. apríla sme prišli napoludnie do Celja*. Mesto vyniká zámkom a rovnako aj nejakým kolégiom* na druhej strane vrchu. Obmýva ho rieka Savinja. Tu čakalo niekoľko kompánií z regimentu*, ku ktorému patrila aj naša //kompánia//. Stadiaľ sme prišli za tmy do najbližšej dediny. A tam povstali medzi niektorými väzňami škriepky. Dňa 2. apríla nás veľmi durili, ba mnohých tĺkli a bili, až sme padali na zem. Kapitán to nielenže prikazoval, ale aj sám bakuľou bil a popchýnal koňa. Bolo to veru tak, ako sa ženie bitkou dobytok, keď sa zjaví a dobiedza nepriateľ.
Obedovali sme vo Vransku, kde som predal šaty. Keď sme išli stadiaľ, museli sme znášať ešte väčšie utrpenie. A ako sme sa v noci usilovali dostať sa do cieľa — do nejakej krčmy //v doline// a kapitán sa zo správy dozvedel, že iní vojaci v nej zaujali miesto, //a je to aj ďaleko//, v hlbokej noci nás prinútil vrátiť sa znova asi štvrť míle alebo viac cez dolinu. Tam tmavá noc opäť ponúkala vhodnú príležitosť, aby sme sa odlúčili, ale naopak zvíťazila rozvaha. //Ďalej nás ľudia len horko-ťažko vpustili dnu. Boli takmer ako bez duše, lebo tam práve mali rodičku, ktorá veľmi bedákala.//
Toho istého dňa sa kapitán priateľskejšie zhováral so Samuelom Nikletiom a prezradil, aké pohromy budú nasledovať v Terste. Medziiným povedal: „Tam šaty, brady, vlasy a ostatné vezme diabol!" Boh uchovaj!
Dňa 3. apríla sme prišli k rieke Sáva, ktorá je menšia ako Dravá a Mura //a od mesta Ľubľany* i od rieky takého istého mena je vzdialená štvrť míle//. A stadiaľto okolo tretej sme sa napokon dostali do Ľubľany. Je to utešené mesto, //lebo ho zo všetkých strán obklopuje rovina// a má úrodné polia. Zámok je na skalnatom, ale stromami vysadenom vŕšku, najmä z tej strany, kde sa vypína nad mestom. //Niektorí ľudia tu preukazovali žičlivosť opovrhovaným väzňom.// Tečie tam rieka, no akoby stála. Je splavná a veľmi súca potešiť človeka. Možno tam vidieť veľké množstvo kotiev a iného lodného náčinia. Mesto má mramorovú bránu, ale takú má aj oproti ležiaci kláštorný kostol, akoby bol jeho sokom. Oplývajú tam //výborným// vínom a chlebom. Zaviedli nás na predmestie a nechali stáť na ulici, aby nás všetci vysmievali a hanobili. Štyria vojaci s vytasenými mečmi bránili ľuďom, aby k nám nemohli pristúpiť.
Za súmraku nás naložia na loď, aby nás odviezli s vojakmi proti prúdu. Medzitým prídu dvaja jezuiti a s hrmotom, krikom a nadávkami udrú na //úbohých// väzňov. Podľa zásluhy im však neodpovedali na také počínanie. Preto //takmer// škrípuc zubami a strašne sa vyhrážajúc odchádzajú, kým my sa plavíme preč.
Na skvele vystrojenú loď ozdobenú pozlátenou orlicou* vystúpil medzitým podplukovník Ján Ferdinand*, gróf z Ringsmaulu, ktorý neskôr zomrel v Capue. Na jeho počesť trúbili trubači. Keď šiel popri nás, zakričal po nemecky: ,,Das sind die halsstarrige Schelmen, welche besser wäre es, wenn man hätte lang schon aufgehenckt!" („To sú tí tvrdohlaví ničomníci! Bolo by lepšie, keby ich už boli dávno obesili!") Keď sa osviežil na rieke, vrátil sa do mesta. Nás však //štyria veslári// celú noc viezli štyri míle až do Vrhniky.
Dňa 4. apríla ráno sme sa najedli hore na poschodí. Keď sme sa z neho už-už chystali odísť, bez akejkoľvek príčiny spadol zo steny obraz Krista a rozbil sa. //„Hľa," — povedal pán Masník — „Kristus chce ísť s nami!"//
Stadiaľto vedie cesta pokrytá asi šesť míľ kameňmi. Tento kraj je totiž //celý// až k Terstu veľmi skalnatý a neúrodný, a tak sa oprávnene treba čudovať, z čoho tí bedári žijú.
Prešli sme vrch, kde sme jedli sneh. Pil ho aj jeden ubytovateľ. Tu sňali putá Jánovi Korodimu aj z druhej nohy. Potom sme prišli k rieke Planica, nad ktorou sa klenie dlhý most z kamenných kvádrov. Stadiaľ sme došli okolo tretej hodiny popoludní do akejsi dediny, ktorá sa volá Piana. //Vojaci sa v nej naobedovali.//
//„Našiel som" — vraví Masník — ,,mešec s peniazmi, ktorý patril nejakému vojakovi, ale som ho odovzdal. Noc sme strávili v akejsi dedine, ktorá sa volá Podpeč. Sojka v nej bránil kapitána a poranil dedinčanov, ale aj kapitán bol poranený. Našiel som cisársky peniaz v hodnote deviatich grošov, ale vrátil som ho. Patril pánu Baltazárovi Nikletiovi*. Mňa peniaze už celkom opustili."//
Tu nám ukazovali vojenské šaty, ktoré niesli osly. Strašili nás nimi, že sa musíme dať naverbovať a slúžiť ako vojaci.
Dňa 5. apríla sme prišli po skalnatej a veľmi planej i vyprahnutej ceste do Nevljice. Je to mesto so starobylými budovami, ktoré sú zväčša rozborené a spustošené. Má len málo obyvateľov. Vypína sa nad. ním zámok, ale aj ten je opustený, nepochybne pre nedostatok polí, záhrad a lúk, lebo na mnoho míľ nevidieť nič okrem kameňov. Noc sme strávili v dedine, ktorá bola najbližšie k tomuto mestu. Tu k nám pristúpil feldvébel a prezradil nám úmysel kapitána, že chce urobiť prehliadku. Dal nám takú radu, že ak azda niekto ešte niečo má a chce si to zachrániť, aby mu to dal. Sľuboval na svoju česť, že po vykonanej prehliadke to zase vráti.

Terst

DŇA 6. APRÍLA SME OBEDOVALI V //DEDINE// DIVAČA. //Na celej ceste sme trpeli nedostatkom vody. ,,Tu mi dal" — vraví Masník — „zo súcitu groš Ján Katrec z Illavky, kedysi môj poslucháč, ktorého naverbovali za vojaka ako väzňa."//
Keď sme stadiaľ odišli ešte toho istého dňa (bola sobota pred Kvetnou nedeľou*), prišli srne okolo druhej hodiny popoludní do Terstu*. Je to chýrne prímorské mesto, starobylé a opevnené. Leží pri Adriatickorn mori. Vzniklo vraj zároveň s Rímom. //Nad ním sa vypína dobre opevnený zámok. Obyvatelia rozprávajú italskou rečou.//
Keď vojaci uvideli z vŕšku mesto, vítali ho s veľkým krikom a haravarou. Nebolo to ani tak z radosti, že ho vidia, ako skôr zo strachu, lebo sa už medzi nimi trúsili reči, že ich majú predať s väzňami Španielom, odsúdiť na galeje. A preto sa nemálo báli mora. Tu nás zavreli na veľmi ohavnom mieste v majeri. Postavili riadnu vartu a priviedli troch barbierov*, ktorým prikázali, aby nám oholili brady. Kapitán nebol //vtedy// pri tom, ale bol tam zástavník. Tak nás teda jedného po druhom bolestne, nemilosrdne a potupne ostrihali. Prvým bol Michal Miskolczi, //duchovný// helvétskeho vyznania //z Fiľakova//, ktorý mal už vtedy veľmi choré nohy. Keď mu rozkázali, aby vstal, povedal //po latinsky (bol tam totiž anglický felčiar* kompánie, ktorá nás viedla): ,,Ego sum Hungarus et propterea volo habere longas istas barbas.' („Ja som Uhor, a preto chcem mať dlhú tú bradu.")// Ale //oni sa smejú// a prinútia ho vstať a najprv mu //bradu// odstrihnú nožnicami a potom oholia britvou. Nato nasledujú iní, ktorým potupne nechajú tu i tam časti fúzov. Niektorých porania. Niektorých zbavia aspoň polovice fúzov. Každý skrápa slzami ostrihané fúzy.
Také isté úsilie vynaložili aj na prehliadku, ktorú vykonali veľmi surovo. A čo len súcejšie ešte zostalo, to všetko vzali. Hľadali najmä peniaze. Tri razy všetkým poprezerali nielen šaty, ale aj holé telo, ba s rehotom premaciavali (s odpustením) aj hanebné miesta. Keď u niekoho našli kúsky chleba, rozdrobili ich na omrvinky. A tak sa nemohlo nič skryť — iba ak pod jazykom, ako to urobil Ján Timkovič //a ďalší, ktorí si tam skryli nejaký peniaz//. Z tých peňazí, ktoré //ľuďom// vzali, pridelili potom každému po dva //cisárske// groše. Nazbieralo sa ich hádam šesťdesiat zlatých.
//„Pretože som" — vraví Masník — „nič nemal, nevzali mi nič — okrem tých dvoch skrytých soldov*, ktoré mi dal spomenutý vojak. Takisto mi však dali dva
roše."//
V Kvetnú nedeľu najprv odvedú //nových// vojakov do mesta, aby sa hlásili do vojenskej služby a vyspovedali sa z hriechov kňazom, a tak napokon nastúpili na ľoď. Zatiaľ postavia na vartu iných. Vojaci, ktorých ustanovili a určili na vartu, nás medzitým strašia, že oficieri sa už rozhodli prinútiť nás aj násilím na spoveď, lebo nechcú rnať na lodi nikoho nevyspovedaného, aby azda pre kacírstvo nestroskotali. Keďže sme boli odhodlaní všetko trpezlivo znášať, nečakáme nič istejšie ako bitku a vytrvalo odpovedáme, že sa vôbec nechceme spovedať.
Okolo deviatej hodiny ráno sa vrátia vojaci so zástavníkom. Ten nás vyvedie z maštale a zošikuje na dvore a potom sa usiluje do listiny, ktorú drží v rukách, zaznačiť naše mená, rodičov, vek, miesto narodenia atď. Niektorí, čo nepoznali jeho zámer, mu to aj oznámili. //A pretože sa ponáhľa//, káže medzitým priniesť vojenské šaty a prikáže, aby si ich obliekli. Keď si ich nechcú vziať, z húfu väzňov zdrapnú jedného — Štefana Fülekiho* a násilne ho oblečú. Ale keď naňho ostatní kričia, aby si šaty nebral, začne si ich //hneď// s veľkým bedákaním strhávať, zaprisahávajúc sa, že chce-radšej zomrieť, ako byť vojakom. Bijú ho po chrbte a najmä po rukách a hlave. Bijú rad-radom aj niekoľkých ďalších v húfe. Keď zástavník vidí, že nič nedosiahne, pošle k plukovníkovi. Ten odkáže, že nesmú väzňov nútiť: ľahko sa môže stať, že ich bude mrzieť, že nechceli byť vojakmi. Tak sa vyzúrila zlosť. Potom príde kapitán, veľmi nazlostený a rozzúrený. Najprv začne robiť lármu a biť najmä spomenutého Fülekiho, ale hneď sa zalieča, vraviac, že pôjdeme po mori a cez Itáliu: aby nás teda mohol viesť bezpečnejšie a ľahšie, chce nám dať nemecké šaty, //lebo inak by naše šaty vyvolávali údiv, ale i pohoršenie//. Áno, //potom// budeme mať žold práve tak ako ostatní vojaci, to jest každý deň päť groši. Ale keď odmietneme, rozhorčene nás opustí a v nedeľu, pondelok a utorok, kým nejdeme na loď, nám celkom odoprie chlieb a vodu, aby nás takáto tvŕdza donútila samých žiadať vojenský žold.
Predtým ako sme nastúpili na loď, poslali sme dvoch — pána Samuela Nikletia a pána Bátorkesziho ku kapitánovi, aby zistili, prečo tak s nami zaobchádza a čo má v úmysle. Odpovedal:„Podľa príkazu mám veru teraz s vami zaobchádzať ešte horšie/Jeho Veličenstvo vás dalo do moci pána prezidenta Kollonicha a ten zas do moci pána generála,? aby vás odviedol na galeje a až do smrti držal len na chlebe a vode. Plukovník sa na to zaviazal," povedal, ,,pod pokutou päťtisíc toliarov a pod stratou života, ak sa niekto z vás vráti do Uhorska. Chcel vám teda mojím prostredníctvom pomôcť k lepšiemu osudu, aby ste sa stali vojakmi a žili zo žoldu a nevrátili sa do Uhorska ako väzni, ale so mnou ako vojaci. Bude vás to tisíc ráz mrzieť, že sa protivíte!" Keď sme prosili o poskytnutie almužny občanov a iných //ľudí//, čo sem prichádzali, //aby nás videli//, odpovedali, že im zabraňujú a zakazujú, aby nám činili dobre. Ani ich k nám nepustili, ak najprv nedali odmenu vojakom, najmä najväčšiemu ničomníkovi ubytovateľovi Sojkovi. Tak zarábali na našom utrpení.

//Na more sme si za sedem groši zaobstarali drevenú fľaštičku, ktorá mala asi dve holby a volala sa barallica.*//

Adriatické more

TAK NÁS TEDA //VOJACI// VIEDLI 9. APRÍLA (V UTOROK pred Zmŕtvychvstaním Pána) okolo ôsmej alebo deviatej hodiny //ráno// cez mesto k moru. Boli sme veľmi vyčerpaní a vysilení od hladu, ktorým nás morili takmer celé tri dni. Keď sme si posadali v prístave, prišiel kapitán. Povieme mu, že nám odopierajú potravu, hoci sme vedeli, že sa to robí na jeho príkaz. A prosíme, aby nás nenechal zahynúť od hladu. Kapitán sa pozhováral s jezuitmi, ktorí s ním prišli, a dal päťdesiat groši na chlieb. Hneď nám za ne zaobstaral chlieb jeden mladý Chorvát, ktorý tam stál. Bol sluhom podplukovníka. Akási žena pohnutá milosrdenstvom nám dva razy doniesla vodu. Čo z nej zvýšilo, vzali sme si vo fľaštičkách na loď. Michala Miskolcziho a Jána Korodiho zaviezli cez mesto do prístavu volmi. Prístav susedí priamo s mestom.
O hodinu, hneď ako prišli námorníci, nastúpime na menšiu loďku a vzdychajúc k Bohu plavíme sa k lodi, ktorá bola vzdialená od prístavu okolo dvesto krokov. Na brehu niektorí majú s nami súcit, ale niektorí sa smejú a posmievajú. Po priložených rebríkoch vystúpime na loď a tam nás hneď ženú po schodoch do najnižšej časti a poschodia lode. //Boli tam aj iné lode na obilie a pre vojakov, ale naša bola najväčšia.// Na tejto lodi boli tri poschodia. Štvrté celkom hore na prednej časti lode malo totiž iba jednu malinkú miestnosť. Na najnižšom poschodí boli tri miestnosti vedľa seba. V prvej držali námorníci lodné laná a potraviny pre seba. V prostrednej sme boli my väzni s ostatnými dvoma kompániami. V tretej sa opatrovali potrebné veci a zásoby pre vojakov. //Na druhom poschodí boli tri miestnosti. Prostrednú a najväčšiu z nich zaujali vojaci. Na treťom// poschodí boli štyri miestnosti — prvá pre vyšších oficierov, druhá pre nižších oficierov. Dvere sa tu vždy strážili s vytasenými mečmi. Prostredná miestnosť bola chránená lanami a plachtami. Nachodila sa v nej kuchyňa, voda, drevo a ostatné užitočné veci. Ustavične bola preplnená vojakmi.
V štvrtej miestnosti lode boli námorníci. //Najvyšším oficierom patrila aj miestnosť na štvrtom poschodí.// Z najvyššej časti do najnižšej viedli schody cez otvor. Prenikalo cezeň svetlo, ktoré sa však rovnako ako čerstvejší vzduch, čo skromne prúdil dierou na naše poschodie, dostalo len k vojakom, lebo my sme sa tiesnili a kopili celkom v kúte. Vlajku mala loď jednak cisársku, jednak španielsku. Diel bolo dokopy dvadsaťštyri, námorníkov sedemnásť, traja chlapci, päť kompánií. Toho istého dňa (to jest v utorok 9. apríla) sa celkom večer priplavili jezuiti. A keď k nám vošli, zapchali si nosy a vypytovali sa, čo nám chýba. Dobre veru vedeli, že sme vyčerpaní od trojdenného hladu, lebo sme to predtým na brehu vysvetlili. Odpovieme im, že sa s nami neľudsky zaobchádza a že prosíme ich urodzenosti, aby zakročili u kapitána, žeby nás neumoril hladom a smradom, ktorý tu je. Výslovne sľúbili, že nám nebude chýbať chlieb ani víno, keď sme už na lodi.
Večer teda konečne vydali námorníci suchár a syr, z ktorého dostal každý kúštik.
Aj ďalšie dni nám vydávali, ale ako skromne, Boh vie najlepšie! Jednému sa sotva ušli dve uncie* staršieho, myšami ohryzeného suchára. Kým k nám dopravili víno, aj to sa priveľmi scvrklo zásluhou vojakov — až natoľko, že každému zvlášť odmerali za pohárik, urobený z odhodenej korky pomarančového plodu. V prvý sviatok Zmŕtvychvstania Pána* sme sa museli uspokojiť s jednou veľmi malou lyžicou ryžovej kaše, akú inak používame pri jedení. V druhý deň sviatku každému pridelili deväť zŕn bôbu. Voda sa nemohla zaopatriť ani slzami. Obydlie vrelo od výparov a smradu a vyvolávalo smäd. Keďže nebolo dovolené utíšiť ho, museli sme sa trápiť smädom v hlbinách vôd — celkom tak ako Tantalus*. Preto hladom prinútení väzni pristupovali k obloku (ak ich odtiaľ neodohnali vojaci zaujatí jedením) a dvíhali hlavy, usilujúc sa zachytiť nejakú omrvinku, ak by náhodou spadla od hltajúcich vojakov. Keď im z rúk padli citrónové korky, vyhladnutí väzni ich opreteky ako psi dvíhali a hltali. Nemyslím, že by bolo možné vidieť žalostnejšie ľudské divadlo!
Neviem, komu boli skôr podobní ako ľuďom títo starci potupne ostrihaní, ošarpaní a hladom priam vysušení, ba i od slnka predtým ohorení. Takisto mladší nevládali od hladu ani náležité pohybovať očami. //Iní zoslabnutí sa nemohli ani z miesta pohnúť.// Ťažko sa znášal najmä veľký smrad z hnijúcich nôh, ktorý sa nemiešal s nijakým voľnejšie prúdiacim vzduchom. //Naša najnižšie položená časť bola totiž celá ustavične ponorená vo vode.// Ak teda niekto pozdvihol hlavu k svetlu, ľahko sa zdal byť podobný mŕtvemu, ktorý vstáva z hrobu.
S //veľkými// a strašnými kliatbami dávali aj to skromné a chudobné jedlo alebo nápoj. Vojaci kompánie, ktorá nás viedla, totiž kričali, že nám dávajú ich diel. Robili to hádam z tej príčiny, aby ešte mali možnosť nanútiť nám vojenské šaty.
Prirodzená potreba (s odpustením) sa vykonávala do nádoby, ktorá bola uprostred nás. Ak niekto tajne vystúpil hore a nevrátil sa skoro a pristihli ho pri tom, kapitán alebo ubytovateľ ho zmlátil. Nebolo ani také mrzuté túto špinu vynášať hore a hádzať do mora, lebo aspoň tak sa dalo vidieť nebo a more a trochu sa pokochať slobodnejším vzduchom a vánkom.
Na tejto lodi sme zaujímali svoje tesné miesta v tomto poradí:* pri stenách — Gregor Illyés, Korodi, Bugán, Láni, Kálnai, Baltazár a Samuel Nikletius, Timkovič, Steller, Végh, Masník, Simonides, Paulovič, Komáromi, Krasznai, Peter, Szomodi, Séllyei, Kocsi, Miskol-czi, naproti: Szilvási, Harsányi, Czeglédi, Borhidai, Alistáli, Szodói, Otrokóczi, Bátorkeszi, Huszti, Szecsei, Körmendi, naproti: Szentpéteri, Sedényi.
A tu sme sa vždy modlili a spievali, hoci to //zlorečení// vojaci //nedovoľovali a// zabraňovali.
Keď sme od 9. apríla sedem dní stáli na mieste, konečne 15. apríla (vo veľkonočný pondelok) //večer//, ba aj nasledujúceho dňa sme sa plavili na neveľmi rozbúrenom mori.
Ale //dňa 16. apríla// (v deň tretieho veľkonočného sviatku) večer a celú noc sa zo všetkých strán na loď valila a rútila obrovská búrka, pričom loď jednostaj vydávala praskot, akoby sa mala už-už rozdrúzgať. Áno, vlny pokrývali loď, ktorej okraj predtým vyčnieval deväť či desať lakťov* nad vodu. A keď zmietajúcu loď už zaplavovala voda, prerazia dlážky a vodu spúšťajú na naše hlavy, aby neprevrhla hornú časť, ale radšej zaťažila dolnú časť. Hneď ju však zase vyčerpávajú. Aj námorníci sa vzdávali nádeje, že sa zachránia. Kotvy mohli totiž vyhodiť iba s veľkým nebezpečenstvom. Loď sa obracala raz na jednu, raz na druhú stranu: zdala sa byť načisto prevrátená. Preto vojaci utŕhačne vyhlasovali, že búrka povstala pre prítomnosť kacírov, a to ešte tých najbezbožnejších. Boli hotoví nás už-už hodiť do mora a ochotne čakali na rozkaz oficierov. Búrlivé zmietame, krik, úzke miesto (všetkých vojakov totiž zahnali zhora celkom dolu a nás zatlačili veľkou bitkou do kúta, takže jeden sedel na druhom) tak rozohrialo najnižšie poschodie, že by si sa mohol nazdávať, že sa potíš v rozpálenej peci. Koľko ich len bolo, mali (s odpustením) morskú chorobu, vracali. Mnohí tak zoslabli, že sa zdalo, akoby zápasili so smrťou. Medzi takýmito strašnými útrapami sa na úpenlivé prosby a vzdychy v modlitbách rozbrieždilo. Dňa 17. apríla pristáli s loďou na akomsi ostrove, lebo zomrel jeden vojak, ktorý bol medzi nami rozmliaždený a od tejto búrky vyčerpaný. Hneď ráno ho položia do menšej loďky, zavezú na ten ostrov a pochovajú. Loď pre nepriaznivý vietor celý ten deň a nasledujúcu noc stála.

Abruzzy

OD 18. AŽ DO 23. APRÍLA SME SA PLAVILI PO MORI ZA priaznivého vetra až do Itálie, a to do provincie, ktorá sa volá Abruzzy (Terra di Lavoro čiže Zem práce). Prišli sme do prístavu Pescary, kde sa vlieva do mora rieka toho istého mena. Ale kam až mohlo dovidieť oko, upierajúce sa na breh, nemieša bielu vodu s belasou morskou vodou. Vlny jej vôbec nestoja v ceste.
Abruzzy (Aprutia, Terra di Lavoro, Zem práce) sa volá provincia v Itálii, ktorá podlieha Španielovi, od pápežskej ríše ju oddeľuje Apeninské pohorie, leží pri Adriatickom mori a hraničí s Apúliou aj s Neapolským kráľovstvom. Má dve časti: Predné Abruzzy a Zadné Abruzzy. Pôda pri mori sa zdá byť dosť žírna, má mierne podnebie, je výnosná, oplývajúca zemskou úrodou. Keď však pokračuješ v ceste dva dni, nájdeš všetko skalnaté a hornaté. A ak by si nebral do úvahy hojnosť dobytka a dobrý syr takmer až k hraniciam Neapolského kráľovstva, neveľa vecí by si pochválil. Neuvidíš nijaké osady, mestá, mestečká na rovine, ale všetko na strmých skalách, kopcoch a vrchoch. Hoci by sa niektoré dedinské budovy čo do veľkosti a rozsiahlosti dali prirovnať k zámkom, predsa by si márne hľadal obydlia, ktoré by boli postavené nejako rad-radom, nejako po poriadku. V takých nesmierne rozsiahlych kamenných stavbách nájdeš líščie brlohy. Nemajú nijaké pece, hoci s týmto krajom sa Itália ešte vôbec nedelí o teplo. V kozube hreje zvláštne uhlie. Skromnejší sa uspokoja aj s dymom. V mnohých staviskách sú spokojní s kamennou strechou a nemajú dlážku. Obyvatelia v osadách sú veľmi podobní Cigánom, otrhaní, zarastení, ohorení, drsní, oplývajú deťmi a hoci aj celú zimu od októbra do júna zotrvávajú s dobytkom v Apúlii. Nepoužívajú vozy, ale na osloch vynášajú hore vodu a ostatné potrebné veci, ba niekde im slúžia aj v lete drevené vlačuhy*. Preto je to obdivuhodná vec, že také veľké staviská vyrástli pomocou oslov. Nikdy nie sú bezpeční pred zbojníkmi a lúpežníkmi, ktorých nazývajú banditmi a pobehajmi. Každý rok totiž niekoľko sto týchto ľudí tiahne z pápežskej ríše, //jednotlivo zaútočí a// prepadne a vyplieni ich mestá a zasa sa vracia domov.
Dňa 23. apríla nás z Adriatického mora odviezli na menšej lodi na pobrežie. Ledva sme však vládali stáť na svojich miestach, akoby sa nás bol zmocnil závrat. Michal Miskolczi a Korodi nemohli pochodovať. Korodi sa opieral o plecia dvoch spoluväzňov a ako-tak kráčal. Miskolczimu už hnisala ľavá noha. Položili ho na plášť ako mŕtvolu, pod neho dali väčšie bakule a niesli ho celkom tak ako do hrobu. Cestu skrápal krvou a hnisom, pričom šíril odporný zápach. Všetci boli slabí. Keď od vyčerpania padali na zem, veľmi surovo ich bil ubytovateľ Maximilián Ploss, ináč Sojka. Nehľadel pritom na ich slabosť, ba ani na to, ktorú časť tela zasiahne. Pred ľuďmi, ktorí sa zbiehali, nás verejne hanobili ako Turkov alebo iných najväčších zločincov.
Keď nás teda doviedli do Pescary //(je to prístav už pod vládou španielskeho kráľovstva)//, najprv nás dali za mesto do veľkého staviska rozdeleného na mnoho miestností. Bolo to veľmi odporné a zavšivené miesto. Prídu sem akísi mešťania a s nimi duchovní, ktorí sa okrem iného pýtajú aj na príčinu tohto nešťastia. Zjavil sa však zástavník. ktorý povedal, že sa s nami nesmú rozprávať. Príčina väznenia je vraj napokon len tá, že sa nechceme priznať podpisom k vzbure. Po dvoch hodinách nás stadiaľ odvedú a dajú na iné miesto. Ale hneď nás aj stadiaľ odvedú a zavedú do mesta. Spomenutého Miskolcziho musíme odniesť. Zbiehajúci sa ľudia o ňom hovorili, že je naším biskupom. Zavrú nás do väzenia pri mestskej bráne, kde mučia zločincov. Tam totiž mali pripravený kozub, kde boli položené katovské nástroje, na stene namaľovaný kríž i lotra a ostatné veci, ktoré patria k mučeniu.
Keď sem prišiel iný kapitán a iná varta, poskytli chorým trochu polievky a kaše. Ostatným dali chlieb a víno. A tam sme aj prenocovali. Dňa 24. apríla prišli jezuiti, duchovní a mnísi a kládli nám otázky. Stadiaľ nás odvedú okolo desiatej hodiny. Musíme s vojakmi prejsť šesť italských míľ. Zamierime do mesta Chieti*. Miskolczi, Korodi a Czeglédi sa viezli na voze. Stadiaľto až do Capuy sme nevideli nijaké vozy.
Prídeme k Chieti. Odvedú nás po okraji mesta k hlavnému chrámu, ktorý susedí s jezuitským kolégiom. Pred mestom nás najprv dajú na smradľavé miesto (s odpustením) — doprostred hnojiska pod múrom. Zbiehajú sa ľudia a zasypávajú nás veľkými urážkami. Akýsi kapitán sa ešte pokúša nahovoriť naše srdcia na vojenský život a vraví: ,,Prečo ste v Terste neprijali šaty? Tisíc a tisíckrát lepšie by bolo bývalo viesť vojenský život, ako znášať také veľké nešťastie. Ale veru to je iba sen a tieň toho, čo vás ešte čaká!"
Napokon nás odviedli a dali na veľký dvor. Všelijako sa nám posmievali, ba aj sám gubernátor mestečka sa rehotal a hanobil nás. Áno, prišli tam aj mládenci z jezuitských škôl, ktorí sa posmievali a mnohých opľuli, najmä starca pána Harsányiho.
Keď sa nám dosýta naposmievali, zaviedli nás do veľkej miestnosti, kde bolo niekoľko menších nástrojov na mučenie. Ako sme tam ležali, podchvíľou k nám prichádzali duchovní rozličných rádov. Prišiel aj plukovník. Dal sa do reči a zakončil: „Myslite na svoje duše! Trpíte a ešte horšie budete trpieť. Ale mohli by ste to pretrpieť ešte s udatnejším srdcom, keby ste vedeli, že vaše duše spasí katolícka viera! Hľa, máme tu niekoľko sto otcov jezuitov a iných! Hneď sa postarám, aby ich tu bolo hoci aj sto, ak by niekto chcel použiť ich službu." Medzitým dostal od nás odpoveď a odišiel. Potom akýsi mládenec pohnutý súcitom nám poskytol chlieb. Jeden mních prisľúbil pomoc, že uprosí tamojšieho arcibiskupa o almužnu, čo sa aj stalo.
Dňa 25. apríla nám najosvietenejší a najdôstojnejší pán Mikuláš Radolovicius*, gróf a arcibiskup oboch častí provincie Abruzzy, poslal po mníchovi biely chlieb, jedno baranča a už-už chcel poslať jeden okov* vína. Ale kapitán dovolil doniesť ledva chlieb a víno nám odmietol dať.
Stadiaľto nás odviedli okolo desiatej hodiny. So sebou sme si niesli na kúsky pokrájané baranča, ale zbytočne, lebo sme nemali večer príležitosť, aby sme si ho upiekli. Na našu prosbu jeden tamojší mních nám doniesol figy. Toto bol prvý a takmer i posledný dôkaz pápeženeckej dobročinnosti.
Tam v Chieti nechali šiestich väzňov, lebo boli veľmi zoslabnutí a chorí a nijako sa nedali niesť po vrchoch a skalnatých cestách ani na osloch. Boli to: //Michal// Miskolczi, //Štefan// Harsányi, Korodi, Szecsei, Czeglédi a Huszti.
Toho istého dňa sme stadiaľ odišli a šli sme popri Bucchianicu, kde priniesli pre vojakov chlieb a víno. Ušlo sa z neho aj niektorým väzňom, ktorým azda žičil osud a šťastie. Tamojší knieža poslal svojho pohárnika* ako sprievodcu cez svoje panstvo až do Neapola, chcejúc sa zavďačiť miestokráľovi*. K viacerým mníchom srne sa prihovárali po latinsky, ale ani jeden neovládal latinský jazyk. Toho istého dňa sme //išli devätnásť míľ a// za hlbokej noci sme prišli do Orsogne.
Celý deň nám odopierali jedlo, lebo arcibiskup nám dal vraj chlieb, //víno// a baranča. Mäso z neho sme však dali vojakom, lebo nám ho nedovolili upiecť na ohni. Mnohí väzni chceli predať šaty podšité kožušinou, ale nemohli, keďže nikto nechcel dať za ne ani sold. Preto ich niektorí odhodili na ceste. Dňa 26. apríla sme sa napoludnie dostali k osade, ktorá sa volá Casoli. Zastali sme neďaleko nej //na ceste// pri kostole. V kostole predávali syr, chlieb, vajcia, ryby. Vodu sme si tam nabrali zadarmo. Casoli je osada na vysokom vrchu, ale polozborená. Jej obyvatelia sú veľmi chudobní.
Nasledujúceho dňa — 27. apríla — sme //prišli// napoludnie do Pancovilly, ktorá má veľmi pekný kláštor. Tam sme sa zasa pri kostole //najedli chleba//.
Noc sme však strávili v Monte Lublane. Tak sa volá mesto, ktoré je na vysokom vrchu. //Prenocovali sme// tu zavretí v tesnej miestnosti. Prišiel tam k nám jeden duchovný a hoci nám mohol rozumieť len zopár slov, predsa oddane poslúžil tým, že nám niekoľkokrát zaobstaral vodu.
Vošiel k nám aj sprievodca s bratom, pohárnik bucchianického kniežaťa. A pretože ovládal latinský jazyk, dlho sa s nami zhováral, vypytujúc sa na príčinu, na zásady nášho náboženstva, učenie atď. Keď sme odpovedali na otázky, akoby sa bol pozabudol, úprimne nám odhalil reťaz budúcich pohrôm. Do Messiny vraj tiahne vojsko, aby poskytlo Španielom pomoc proti Francúzovi. Najprv prídeme na galeje do Neapola a potom nás musia hneď poslať ako veslárov do Messiny. Tak sa potom aj stalo. Veľa rozprával o Scylle,* Charybde,, Tyrrhen-skom mori, Františkovi zo Sv. Pauly*. Od niektorých Uhrov kúpil strieborné uhorské spony, ktoré pri prehliadke nechali oslepení prehliadači v šatách poniektorých väzňov. Od pána //Juraja// Lániho prijal Kresťanského Terentia* a pozrel si piesne s modlitbami. Dňa 28. apríla (bola druhá nedeľa po Veľkej noci) //ráno// sme schádzali z vrchu. Pri jeho úpätí spadol chorý Gregor Illyés a vzdychal, že nevládze ísť ďalej. Nechali ho teda tam s ubytovateľom a s jedným vojakom. Dotiaľ ležal na zemi a nechcel ísť za nami, hoci ho bili, až kým nezakročil zástavník. Donútil ho ísť za nami, hrozne zbitého a na smrť prestrašeného puškou, akoby ho už mali prestreliť guľkou, ba zahnal ho hojnou bitkou až po úpätie vrchu ležiaceho oproti na druhej strane rieky, kde sme čakali.
//,,Pri zostupovaní z vrchu som odbočil" — vraví Masník — ,,a natrafila sa mi dolina, ktorá bola veľmi súca na útek. Neurobil som to, lebo z druhej nohy nám ešte nesňali putá."//
Napoludnie sme prišli k Iuliopolinu. Pri tomto meste sme zastali na rovine. Tu som si //druhý raz po 8. septembri// pochutil na kúštiku mäsa //(prvý raz v Grazi)//, ktoré dostal a rozdelil pán magister Steller. Nebol väčší než jadro vlašského orecha, ale poskytol takú chutnú lahôdku, že sa nedá prirovnať ani k tomu najvyberanejšiemu pokrmu. Prenikol celým telom ako všeliek. Rovnako aj pán Timkovič nadobudol podobný pôžitok z jedného vajca.
Za tmy sme prišli do mesta, ktoré sa volá Pescopenaro, Tu nás zavreli do nejakého ledabolo urobeného staviska za //mestské// hradby. Uprostred neho boli dvercia či laty, ktoré sa dali nadvihnúť. Na nich sme zaujali miesto my štyria spoločníci tohto nesmierneho nešťastia. Pri obloku, ktorý bol veľmi vysoko //(päť alebo šesť lakťov)//, sa uložili ostatní. Už sme o sebe vedeli, že pomýšľame na útek, a preto želieme za obsadeným oblokom. A hľa, keď sa chceme umyť a nadvihneme latu, fľaštička s vodou spadne! A ako ju stadiaľ dvíhame, zbadáme miesto, veľmi súce na vykĺznutie. Akoby nás mlčky pozývalo. Pretože sa bojíme prítomných vojakov, necháme tam fľaštičku prenocovať. Aby nám nechýbala taká potrebná vec, ráno zostúpi dolu ctihodný Tobiáš Masník a vezme ju stadiaľ. Pod latami, na ktorých sme ležali, bol rebrík, po ktorom sa vyhadzovalo hore seno. Aj stadiaľ sa dalo veľmi šikovne zostúpiť cez ďalšiu dlážku maštale, ktorá bola celú noc otvorená. Veľmi blízko nej bol les. Veru sme želeli, že sme zanedbali takú príležitosť.
Tu v Pescopenare prišiel akýsi duchovný a kňaz, ktorý niekoľkým z nás zaobstaral //za ich peniaze// chlieb a syr. Položil nám niekoľko otázok o náboženstve, ale nevedel vydať počet ani zo svojho náboženstva. Bolo vidieť, že Gregor Illyés, uhorský duchovný augsburského vyznania v cirkvi malomsokskej pri Rábe, je väčšmi a väčšmi chorý od toho dňa, keď sme sa pohli z mestečka Chieti. Keď v Orosde prekročil hranice svojich síl a prosil kapitána, aby ho tam nechal, ten ho niekoľkokrát udrel po hlave, ba začal vyťahovať z pošvy meč, že ho prebodne. Ctihodný Tobiáš Masník mu vtedy podopieral plecia a viedol ho. Čo s ním urobili pri Monte Lublane, som už ukázal. A hoci ho napokon vyložili na osla a hnali s ostatnou batožinou, keď to lenivé zviera pomalšie kráčalo, predsa skôr a dvojnásobne bili sediaceho Gregora Illyésa ako osla. A tak po celej ceste chradol a zlá choroba sa zväčšovala. Pretože väzni boli veľmi hladní, rozhorúčení od jarnej páľavy, hneď zrána si napĺňali vysušené hrdlá vodou, najmä starci, akoby sa už viac nemohli napiť. A keďže jej nebolo všade hojnosť, mnohí pili z riek. Niektorí si dokonca urobili zo slamy rúročky a chceli sať špinavú vodu zo šľapají dobytka, ale vojaci ich hojne bili, štedro zasypávali nadávkami a odháňali. Mnohí sa z toho nakazili červienkou. Toto nešťastie postihlo aj spomínaného pána Gregora Illyésa, či Helyho. Ako som už uviedol, spadol pri osade pod Monte Lublane a nevládal ďalej kráčať. Zástavník sa ledva udržal, aby ho hneď nezastrelil. Povedal, že nikoho živého nemôže nechať, lebo ináč by musel vydať počet, kam sa taký podel. „Keby však všetkých uchytil diabol," povedal, „hneď by mi to bolo milšie!" Boh uchovaj! Keď pána Illyésa vyložili na osla, horko-ťažko ho napokon dopravili do Pescopenara, pričom ho ustavične bili. K červienke sa pridružila horúčka a ostatné príznaky choroby. Keď sme ho povzbudzovali k trpezlivosti a vytrvalosti, povedal: „Viem to, že neprídem do Neapola. A kiežby ma Boh tým chytrejšie vytrhol z rúk týchto prenasledovateľov!"
Dňa 29. apríla (v pondelok po druhej nedeli po Veľkej noci) pán Samuel Nikletius prosil oficierov, aby ho nechali, lebo už nemá nádej, že bude ďalej žiť. Nijako to nechceli urobiť. Ubytovateľ Sojka nás však prinútil, aby sme ho vyložili na osla. Keď sme ho vyložili, polomŕtveho, z oboch strán ho podopierali Štefan Sedényi, Michal Paulovič a Krasznai. Pomedzi ruky podopierajúcich ho bije akýsi frajter a nešetrí ani posledný dych. Medzitým prosí pán Štefan Séllyei, pápsky superindendent, aby s ním zaobchádzali láskavejšie. Ale keď počul tie slová Sojka, hľa, hneď chytí kameň a najprv mu vylepí zaucho, potom ho päsťou, v ktorej držal kameň, udrie do nosa, poraní a dokrvaví! Strašne pritom kľaje. Ideme teda ďalej so slzami a vzdychmi. A keď srne od mesta prešli takmer italskú míľu a hnali nás vpredu a osol sa potkýnal o kamene, Gregor Illyés sa zrazu z neho biedne zrúti. Už nie je vôbec pri vedomí. Leží na zemi zbavený všetkých zmyslov i reči. Traja spomínaní väzni mu pomáhajú, a kým príde kapitán a zástavník, utešujú ho a povzbudzujú, volajúc mu do ucha, aby odporúčal svoju dušu Bohu. Ale úbohý zomierajúci je zbavený aj tejto útechy. Keď totiž pristúpi kapitán a zástavník, zakážu ho utešovať. A pretože vidia, že už niet nádeje, že bude ďalej žiť, rozkážu vojakom, aby ho vyzliekli, a vezmú mu, čo sa im zdá ešte cenné, ako topánky, opasok, klobúk a šaty. Väzňov odvedú k nám. Jeho ponechajú //na ceste// za obeť psom a vtákom.
Čo sa s ním potom stalo, nemohli sme sa dozvedieť. Keď sme však my dvaja boli vo väzení v Capracotte, dostal sa k nám chýr, že ho dedinčania zaniesli do mesta, kde sa prebral a ožil, ale o niekoľko dní zomrel a bol pochovaný.
Po tejto strašnej a smutnej udalosti //dňa 29. apríla// sme prišli napoludnie do Capracotty, //aby si vojaci odpočinuli.// Tu sme aj prenocovali. A keď väzni naliehajú, snímu im putá aj z druhej nohy a prikážu im, aby ich niesli a opatrovali okolo pása. //Kapitána bezpochyby trochu dojal osud Gregora Illyésa.// Dňa 30. apríla sme ostali a odpočívali v Capracotte. Hoci nás toho dňa ráno vyviedli a zošikovali na ďalší pochod, oficieri a hneď po nich aj vojaci s nami sa vrátili na svoje miesta, lebo obyvatelia nedodali dostatočný počet koní a oslov na nesenie nákladu.
Vojaci začnú byť spupní, znášajú haluzie z ohrád, zakladajú ohne, zháňajú z planín kozy a posekajú ich na mäso, vtrhnú do niektorých domov a odnášajú nájdené víno, z ktorého dajú aj nám dúšok na príkaz niektorých oficierov.
Doprostred brlohu nám hodili ako psom vnútornosti a hlavy dvoch kôz. Keď sme dostali dovolenie, niektorí z nás ich ako-tak poumývali a piekli na ohni, hoci aj v lejaku, ktorý bol taký hustý, že len tak-tak neudusil oheň. Ako priniesli tieto vnútornosti, upečené len napoly, rozdelili ich medzi všetkých. Videli sa nám ako najväčšia hostina. Z hustého lejaka sa pri vchode nazhromaždila voda, ktorá nám veru pripravila málo pohodlný odpočinok.

Opis úteku

DŇA 1. MÁJA OFICIERI, KTORÝCH UPROSIA OBYVATELIA, znovu rozkážu vojakom, aby sa dali na pochod a priviedli nás. Tak sa aj stalo. Vykročili sme teda stadiaľ okolo siedmej hodiny.
Keď sme okolo ôsmej alebo deviatej prechádzali cez spomínaný vrch, rektor krupinskej školy Juraj Láni zaostal za nami a nebadane sa vojakom vytratil. Ihneď sme zbadali a vedeli, že je neprítomný, ale mlčali sme. A keď sme odpočívali na vrchu, hľadali ho medzi nami, ale sami oficieri nadhodili, že hádam ide vpredu s batožinou. Keď sme to potvrdili, uverili. A ako sa už slobodný uberá inou stranou vrchov a inou cestou a mal by byť od nás už ďaleko, hľa, po troch hodinách príde z druhej strany napoludnie k tej istej krčme a kláštoru pri mestečku S. Pietro, kde sme sa rozložili na lúke! Prestrašený sa zvrtne späť a ako uvádza*, skočí do dajakej jamy, kým neprejdú vojaci, a tak sa zachráni. Niektorí z nás ho videli, a preto sa ešte väčšmi utvrdila domnienka, že bol s batožinou. Keď sme stadiaľ odchádzali bez spomínaného Lániho, znovu povstalo veľké dohadovanie. Jedni totiž hovorili, že ho teraz napoludnie videli medzi vojakmi, druhí, že nejde s batožinou, — a tak okolo jeho zmiznutia panovala neistota a pochybnosti.
Toho istého dňa — l. mája — sa dohovárame už celý deň so ctihodným Tobiášom Masníkom a dohodneme sa na tom, že aj my sa stratíme vojakom, ak budeme mať príležitosť ujsť. Keby sme sa totiž toho dňa o to nepokúsili a večer by zistili, že Láni chýba, ľahko sme mohli usúdiť, že by prísnejšie na nás dozerali, a preto by sme už nemali nijakú príležitosť utiecť. //A hoci sme mali dosť vhodných príležitostí na útek, zo strachu sme ich nevyužili.// Ale prv než sme uvažovali o úteku, dohodli sme sa, že nebudeme jeden druhému nič vyčítať, nech padne kocka na ktorúkoľvek stranu, lebo srne vedeli, že nie je možné vyviaznuť bez obrovského nebezpečenstva. //Obetovali sme však všetok svoj život, aby sme sa pokúsili inde zomrieť, než by sme mali zomrieť od hladu a od bitky vojakov. Veď taký koniec by nás čakal rovnako aj v lesoch!//
Keď sme teda videli, že prenasledovatelia nám nedovolia zomrieť dôstojnou mučeníckou smrťou, ale chcú nás zniesť zo sveta pomalým trápením, a to najmä v neprítomnosti ľudí, keď sme ďalej uvažovali, že by sme azda mohli //väčšmi// osožiť cirkvi, ak si zachováme útekom život, a najmä keď sme zvážili, že už predtým //celý rok// vo väzení sme osvedčili neochvejnosť vo viere, tak sme v tento deň — to jest l. mája — večer okolo piatej hodiny ušli pomedzi vinohrady neďaleko mestečka Isernie. Vojaci už boli vtedy nedbanlivejší a bezstarostnejší. Pred nami šiel pán Szilvási a za nami pán Séllyei //z Pápy. A keď sme od nich odbočili a dali sme sa na útek,// tí na nás volali: „Kamže? Kamže?"
Nedá sa veru povedať, čomu sa na tomto úteku skôr čudovať. Stalo sa to blízko mestečka, takže takmer o Štvrťhodinu začali po nás pátrať. Hoci sa medzi vinohradmi krútil chodníček, ktorý bol z oboch strán trochu krytý, predsa čoskoro viedol do otvoreného vinohradu, ktorý netienilo nijaké krovie. Keď sme odbehli len zo päťdesiat krokov, vojaci nás mohli veľmi ľahko zbadať. Preto sme podchvíľou obracali dozadu oči a mysleli sme a obávali sme sa, že nás prenasledujú a už-už sú nám za chrbtom. Je to žalostný a zúfalý útek!Bežíme k domčeku vo vinohrade, aby sme sa skryli medzi jeho stenami. Ale hľa! Za stenou domčeka odvrátenou od vojakov schoval Ital pred vojenskými očami dva naložené osly. Vzájomne sme sa vystrašili a vyľakali. A zas ako zachvátení šialenstvom sme sa rozbehli od Itala, v ktorom sme už videli budúceho zradcu, čo nás zbaví akejkoľvek nádeje na záchranu života. Keď sa tadiaľto ponáhľanie do maličkej doliny, hľa, poznove nešťastní naďabíme na pastierov oviec! Tu nás na ďalšej ceste a úteku znepokojuje psí brechot a krik vartášov. Keď už ustaneme, kráčame trochu pokojnejšie. Zrazu zmĺknu psi aj vartáši. Potom sa dostaneme do tej doliny, odhodíme putá, necháme dedinské šaty a ostatnú ťarchu a vlezieme do tŕnia, kde trčíme, mlčíme, ledva sa odvažujúc dýchať. Hoci sme sa vzchopili a hodlali pokračovať v úteku, predsa sme sa rozhodli, že tu prenocujeme, lebo sa už schyľovalo na noc. Usudzovali sme a boli sme presvedčení, že tí, čo by nás hádam chceli hľadať, si nevšimnú a bez podozrenia prejdú okolo takého opovrhnutiahodného miesta.
//Večer a pri východe dennice sme počuli, ako tadiaľ prechádzajú ľudia. Nezistili sme, či to boli prenasledovatelia.// Keď sme však v tom kroví trčali s hlavami spočívajúcimi blízko seba, pred východom dennice premohol na chvíľu ctihodného Tobiáša Masníka spánok. Snívalo sa mu, že vidí hodinovú rafiku. Na jej konci ukazujúcom hodiny napísané tri //čierne// písmená* — akoby obrátené na juh: N. M. R*. Rafika stála na siedmej hodine. Keď sa zobudil, hneď mi to rozprával, lebo som bdel. A doložil: „Keď sa má dať niečo na sny, tak sme sa darmo dali na útek. Znova nás budú viesť ako väzňov do Neapola. Stadiaľ pôjdeme po Mori do Ríma." //V súvislosti s tým očakávaným poslaním, ktoré potom nasledovalo, prišlo mu teraz na myseľ, o čom boli presvedčení niektorí väzni.// Poniektorým totiž nahovorili nejakí vojaci, že nejdú na galeje, ale že ich majú poslať do Ríma na slávnosť a na milostivý rok*. Splnilo sa to teda, ale celkom ináč, lebo božou milosťou sme neočakávane išli slobodní do Neapola, stadiaľ po Tyrrhenskom mori do Ríma. Keď 2. mája vychádzala dennica, vzdychajúc sme sa pomodlili k Bohu, vyliezli sme z krovia a pustili sme sa rovno cez vrchy. Ale znezrady sa chytrejšie rozvidnilo. A keďže sa sem i tam ponevierajú vartáši oviec, celý deň trčíme oproti nejakému domčeku v malom hájiku. Ctihodný Tobiáš Masník tam zahodil líščie kožušiny zo šiat. Nechal si však nejaké kusy na prsia. //Túto podšívku si horko-ťažko zadovážil v Uhorsku, ale tu ju nemohol predať za nijakú cenu.//
Mali sme iba kúsok chleba. Keď sme si ho rozdelili ráno a večer, ušli sa nám kúštičky, ktoré neboli väčšie ako orech.
Rozhodli sme sa, že budeme v noci pokračovať v ceste. Preto vojdeme večer do záhrady ležiacej pri domčeku, v ktorej je zasadený cesnak, cibuľa, šalát a iná zelenina a odnesieme si stadiaľ trochu so sebou.
Pokračujeme v noci, ale dlho blúdime a hľadáme cestu, po ktorej sme prišli s vojakmi.
Ako tak v noci blúdime, natrafíme na stajne pre dobytok a na vartášov. Keďže nikdy nie sú bezpeční pred zbojníkmi, hneď sa chopia zbraní a od jednej chatrče k druhej si navzájom dávajú dohovorené znamenie — hvízdajú. Brechot psov a výkriky prenasledujú nešťastných //väzňov//. Keď sa však mesiac skryje za mrakom, ostaneme //tíško// pri hŕbe nahádzaného kamenia a nepohneme sa viac z miesta. Psi prestanú brechať, vartáši prenasledovať.
Medzitým pomaly a pomaly trošku poodídeme a odpočinieme si, kým sa nerozbrieždi. Rozhodli sme sa, že sa vrátime na tú cestu, po ktorej nás určite viedli, nech sa to skončí, ako chce.
//Ostatných väzňov vedú 2. mája — tak ako predtým — do Isernie smerom na Neapol. Mnohí sú vysilení a očakávajú blaženú smrť. Najväčšmi bol vyčerpaný sedemdesiatročný muž Michal Gotsch*, duchovný kalinovskej cirkvi v Novohradskej stolici. Ledva vládal 3 a a 4. mája pokračovať v ceste.
Dňa 4. mája niektorí oficieri ostanú v Capue s podplukovníkom, ktorého náhle zachvátila zhubná horúčka.
Dňa 5. mája odvedú väzňov z Capuy do mestečka Aversy, ktoré je veľmi blízko mesta Neapola. A v bráne tejto Aversy spadne a vydýchne toho istého 5. mája (bola tretia nedeľa po Veľkej noci) spomínaný väzeň pán Michal Gotsch, ktorého nesmierne trápili a bili. Ostatní, ktorých od neho odviedli preč, nevedeli, či ho pochovali a kde. Dňa 6. mája odvedú väzňov do Neapola. Tu ich márne nútia, aby si vzali zbrane a vojenské šaty. Posmievajú sa im a zavedú ich k úradníkovi, ktorý zapisuje na galeje. Ostrihajú im hlavy a brady, zapíšu ich do zoznamu väzňov a odvedú na geleje. Dráb alebo trubač, ktorý kráča pred odsúdeným na galeje, vôbec neoznámi podľa obyčaje tohto mesta rozsudok. Potom ich pripútajú reťazami k trojvesliciam a zaobchodia s nimi oveľa horšie ako s ostatnými. Dávajú im sucháre a vodu. Denne ich nútia do roboty sputnaných po dvoch a dvoch. Dňa 10. mája zomrie v neapolskom špitáli Štefan Füleki, duchovný augsburského vyznania. Chorí väzni majú veru špitál a lekára. Kto naozaj ochorie, ostane tu prísne vartovaný. Tu teda aj zomrel spomenutý väzeň. Nevieme, či bol pochovaný a kde.//
Dňa 3. mája sme vystúpili k osade Maiorane, ktorá je na vrchu. Tu ctihodného Tobiáša Masníka, pozbaveného akéhokoľvek pokrmu, už-už opúšťali sily a takmer odpadol. Obišli sme mestečko, a hoci nás obyvatelia videli, predsa nikto neprišiel, aby nás zadržal. Šiel tadiaľ mládenec k svojmu stádu. (Nechovajú totiž kravy doma, ale trochu obďaleč od miest majú murované ohrady, lebo nepoznajú staviská z dreva.) Keď videl kráčať ľudí v cudzokrajnom odeve, neodvažoval sa priblížiť, lebo bol ďalej od mestečka. Len čo sme však boli na druhej strane vŕšku, čakali sme v zákrute, kým neprišiel k nám. Keď prichádzal, vyšli sme mu oproti a žiadali sme pokorne chlieb, pričom sme ukazovali, že dáme zaň jeden sold. Rozdelí sa s nami o chlieb, ktorý mal, a prijme od nás sold. Pohol ho k tomu skôr strach ako súcit. Chlieb mal asi libru*. Polovica z neho a zelené cibuľky vzpružili naše ochabnuté sily.
Bolo to neďaleko Ovidiovho* rodiska Sulmony. Tu si odpočinieme v odľahlej zátočine rieky a vystúpime z južnej strany na vrch, aby sme šli a vracali sa po tej istej ceste, po ktorej nás viedli vojaci, a nie po inej. Každý závan vzduchu nás vystraší. A podchvíľou zastaneme na ceste, hľadáme korienky, aby sme utíšili hlad, tu i tam trháme a jeme lístie z mladých dubov. Hľa, nečakane vidíme zboku prichádzať piatich Italov, akoby nás prenasledovali! Vydesí nás krik vartášov a akýchsi chlapcov. Z druhej strany sa zjavia ďalší Itali. Už by si bol myslel, že nás lapia, ale si len Šeptali a nechali nás slobodne ísť. Radovali sme sa teda v duchu a o deviatej hodine večer sme prišli do krčmy pri S. Pietre. Ako už o tom bola reč, videli sme tam Juraja Lániho, keď sme sa rozložili na lúke.
Tunajší krčmár v nás spoznáva väzňov. Vypytuje sa na útek. A keď predstierame, že nás prepustili pre chorľavosť, alebo že nás nechali na ceste, spytuje sa na slobodný pas*. Ak by sme ho nemali, spomína väzenie, ba vystierajúc ruky ukazuje a vraví, že musíme byť spútaní. Zmieni sa o Jurajovi Lánim. Nemenoval ho, ale posunkami naznačoval, že mal okolo pása putá. A tvrdil, že ho poslal do Ríma. Aj nám to poradil a ukázal cestu do Ríma. Ctihodný Tobiáš Masník mu predal za dvadsať soldov, to jest za desať grajciarov, látku zo šiat čiže šaty bez kožušín, ja za osem soldov fľašu.
Tu sme si vyžiadali chlieb, víno a dve vajcia. Keď sme to dostali a zjedli, vybrali sme sa na cestu, ktorú nám ukázal krčmár. Ale len čo nás ľudia zo S. Pietra už nemohli vidieť, zase odbočíme do lesa, kde odpočívame a čakáme, kým sa nezotmie. Ale hľa! Priženie sa hustý lejak. Prinúti nás natrhať si najbližšiu burinu (suchú trávu) a urobiť si prístrešok. Márne sa usilujeme ochrániť sa pred lejakom. Vniká dnu zo všetkých strán. Ešte za súmraku nás prinúti vrátiť sa ku krčme, aby sme si tu trochu oddýchli pod nejakou opustenou strechu. Odpočívame teda v opustenej ohrade, ktorá má v jednom kúte akú-takú strechu, a to v nečistote, akoby nás bol vytiahol z vody. Trasieme sa a každú hodinu očakávame novú pohromu.
Keďže v krčme a v niektorých ohradách spia ľudia, dňa 4. mája sa už pri východe dennice štveráme mokrí a od zimy takmer zahubení po zasnežených vrchoch. Táto provincia pri pohorí Maiella sa totiž celé leto teší len malému teplu, lebo ostatné horúce končiny Itálie sa s ňou o teplo vôbec nedelia. Štveranie sa, vravím, a pri S. Pietre už vidíme všade chodiť ľudí, ba poniže mesta zdravíme štyri ženy, ktoré plákajú v rieke bielizeň. Neutajujeme sa, ale predsa slobodne prejdeme okolo všetkých do najbližšej osady, ktorá leží takisto na vŕšku. Poradíme sa a kráčanie priamo k domom, aby sme si zaobstarali chlieb prosbou-alebo za peniaze. Na čo veru nedodá odvahu hlad ? Natrafíme na dedinčana, ktorý dojí kravy. Žiadame ho posunkami, vzdychmi a so žalostnou tvárou, aby nám za peniaze doniesol chlieb. Ten hneď zatvorí ohradu a vystúpi vyššie na vŕšok. A keďže sa ukázal ochotným, vštepí nám podozrenie, že chce našu prítomnosť oznámiť richtárovi. Vyslovujeme rozmanité domnienky a chceme sa zachrániť útekom. Keby to dovolil žalúdok, sme odhodlaní nechať tam aj peniaze. Medzitým zostupuje z vŕšku iný dedinčan a nesie si na niečo povrazy. Ponáhľa sa rovno k nám. Už si myslíme, že bude strojcom nášho uväznenia. Keďže sa modlím, horlivo nazerá do Habermannovej nemeckej modlitebnej knižky*, ktorú som si zaopatril od vojaka, a odíde. Zaženie z našich duší tieseň. Po ňom zostúpi aj náš kupec a prinesie chlieb za šesť soldov a syr za štyri. Vzdávame mu chválu a vďaku a opúšťame ho. Pokračujeme vo svojej ceste s dobrou nádejou a radosťou, akoby sme aj na iné miesta mohli vstúpiť pokojne a bezpečne. Zjeme kúsok chleba a syra. Trochu zablúdime, ale nájdeme svoju starú známu cestu a držíme sa jej.
Rozličné veci nám robili starosť, najmä obstaranie nejakej bielizne pre ctihodného Tobiáša Masníka, aby si mohol odvšiviť šaty. //Už nemal nijakú bielizeň a okrem rozdriapaného vrchného šatu mu nič nezakrývalo telo.// Obávali sme sa, že vší bude hojnosť, lebo sme mali ustavične vlhké šaty. Prídeme znepokojení k opustenej krčme. Ja zastanem pri kameni, ktorý je položený pred dverami ako stôl. Ctihodný Tobiáš Masník vojde do pustej krčmy a hľa, nájde prázdne vrece, hrubšie, ale dosť súce na bielizeň, ktoré je tam pohodené iste božou prozreteľnosťou! Vďačne ho vezme a operie v najbližšej rieke. Neskôr si z neho vo väzení v Capracotte ušil bielizeň, keď mu akési dievča dalo nite. Bielizeň mu poslúžila, v najväčšej núdzi, ale aj ako útecha, že ho Boh neopustí v núdzi ani v budúcnosti; a keby zomrel na ceste, neostal by holou mŕtvolou.
Unaví nás nový //hojný// lejak, ale napoludnie vojdeme do veľkého opusteného kláštora v háji. Prejdeme v ňom celý vnútrajšok, //popreze-ráme// všetky diery a brlohy a do vôle si v ňom odpočinieme. Niekoľko hodín sa pokúšame trením driev vykresať oheň, aby sme sa zohriali a osušili si šaty, ale márne.

Uväznenie v Capracotte

POTOM STADIAĽ ODÍDEME A ZAMIERIME KU CAPRACOT-te. Vystúpime na vŕšok oproti Capracotte. Je na ňom obrovský drevený kríž. Hneď nás spozorujú strážcovia. Pretože sa priženie lejak, odbočíme do hája, nazbierame haluze stromov so suchým lístím a urobíme opatrenia, aby sme sa tam mohli zdržať do súmraku, žeby sa nám podarilo — až nastane noc — stadiaľ vyviaznuť a vyhnúť sa Capracotte. Ale hľa! Dlhotrvajúci lejak, ustavičná zima, ukrutný hlad prekazia naše úmysly. Rozhodneme sa ísť do Capracotty, nech sa to skončí ako chce. Už sa vôbec nemôžeme vyhnúť pohrome, ktorá nám hrozí.
Ideme do Capracotty. Spozorujú nás zďaleka. Dajú znamenie dvoma údermi na zvon. Vždy totiž ostražito vartujú kvôli banditom. Ak sa nejakí blížia, toľko ráz udrú, koľko ich je. Vojdeme do //malej// krčmy, ktorá je blízko kostola Blahoslavenej Márie Loretánskej*. Pustovník tam alebo nie je, alebo sa //poriadne// zavrie. Trochu si odpočinieme. Keď prišiel podplukovník do Isernie a počul, že sa stratili traja väzni, napísal susedným mestám a dedinám, aby dávali na väzňov, čo ušli, pozor; a kto mu ich privedie, že dostane sto dukátov. Strážcovia a vojaci mesta Capracotty teda horlivo bdeli. Len čo odídeme od kostola, dvaja kráčajú oproti nám. A ako sa približujeme ku krížu, čakajú na nás. Keď uzrieme pod plášťami sklonené pušky, povieme si, že sme v rukách nepriateľov a už zase väzňami. Pozdravíme ich. Odpovedia na pozdrav a vedú nás rovno do mesta. Všetko utajujeme a vypytujeme sa ako cudzinci, kde by sme si mohli zaobstarať chlieb. Podotknú, že ich máme nasledovať a že nám zaraz ukážu kam. Zastanú pri apatieke, ktorú volajú „speciaria" a apatekárov ,,speciales".* Apatekár sa nás opýta, kto nám dal slobodu. Odpovieme, že sme zoslabli a zostali pozadu, lebo nás nehnali ako väzňov, ale horšie než dobytok. Vyhráža sa, ale prepustí nás. Vojaci nás stadiaľ odvedú do väzenia.
Medzitým sa obávame, že nás odlúčia, spoločne vzdycháme, prosíme za odvrátenie nešťastia, povzbudzujeme sa k vytrvalosti a podaním pravice si sľubujeme vernosť, že ani jeden neuverí, ak sa niečo povie o tom druhom. Bojíme sa, že každého dajú do iného väzenia. Privedú nás však k tomu istému väzeniu a prikážu, aby sme šli dnu. Keď sa spytujeme na príčinu uväznenia, akýsi duchovný, ktorý tam stojí, prezradí, čo písal podplukovník. A keďže sú poddaní Španielovi, musia poslúchať aj jeho oficierov.
Tak nás teda 4. mája zaženú do väzenia v Capracotte! Mesto Capracotta sa prv volalo Laurea Capra.* Ale keď ho prepadli a vyplienili banditi (zbojníci) a zanechali v jednom dome uvarenú a upečenú kozu, potom dostalo meno Capracotta. Od tých čias je proti útoku lúpežníkov jeho vnútorná časť obkľúčená vysokým múrom. Obyvatelia zimujú s dobytkom v Apúlii. Vracajú sa v júni a vo svojej provincii ostávajú takmer štyri mesiace. Nič im neposkytuje taký úžitok ako syr. Má tu veľmi dobrú chuť, vôňu, tučnosť. Vôbec sa nepodobá nášmu. Nerobia maslo. Namiesto neho používajú olivový olej. Ľudia majú drsné mravy. Domnievajú sa, že zbožnosť a dôstojnosť tkvie iba v držaní tela a v robení posunkov. Celé leto chodia ozbrojení, bezpeční inak pred vojskom, ale vždy majú strach z nájazdu lúpežníkov. Veď sa ich zhromaždí a tiahne z pápežskej ríše dvesto i päťsto, ba niekedy aj viac, a vracajú sa s bohatou korisťou! Ešte podnes v Neapole a inde maľujú, vyrezávajú a vykresávajú chýrneho vodcu lúpežníkov, ktorý zhromaždil okolo desaťtisíc lúpežníkov a bol nebezpečný aj mestu Neapolu. Napokon ho lapili a sťali. Toto mesto má sotva dvesto domov, svojho veľkňaza* s desiatimi kňazmi a dvanástimi klerikmi. A takisto ich je veľmi bohatá úroda vo všetkých osadách i dedinách. Niektorí kňazi sa tu ženia, plodia deti. Okrem omše sa venujú aj iným veciam. A keď im žena zomrie, postia sa a slúžia omšu. Vyžaduje sa však, aby sa oženili s pannou. Ženy sú veľmi škrekľavé a škriepne. Veľmi mocným hlasom chrlia kliatby, obnažujú si prsia a tlčú sa do nich, odkrývajú si hlavy, kľačiačky vyslovujú potupné a mrzké slová. Takmer každodenne to bolo možné vidieť z väzenia. Odev si samy zhotovujú a hlavy si zahaľujú. Majú mnoho detí. V nedeľné dni robia takisto ako aj v ostatné dni. Pravdaže, odvolávajú sa, že im to dovolil veľkňaz. V deň Najsvätejšej Trojice* kuli štyria v kováčskej vyhni veľmi blízko väzenia. Zaiste ich na to nedonútila nejaká naliehavá potreba. Chlieb takmer nepekávajú v iné dni ako v nedeľné. Zbehlosť kováčov v chorobách koní a lichvy a v ich liečení je obdivuhodná. Na chrbty a boky oviec vypaľujú značky.
V tomto meste bolo naše väzenie, a to horšie, určené pre zločincov. Nepochybne ho neriadili už niekoľko rokov. To sa dalo usúdiť podľa hŕby špiny. Nad ním stála kaplnka alebo, ako ju volajú, ofícium Blahoslavenej Panny Márie. Bĺch bolo také množstvo, koľko aj špiny. Pokrývali dlážku ako mravce.
Časť tohto kraja je hornatá a veľmi chladná. V deň Božieho tela* boli vrchy pokryté snehmi.
//Toho dňa, keď nás odvádzali spútaných z väzenia (ako bude ďalej o tom reč), ukazovali sa v dolinách takmer prvé klasy, a to ešte nie všade. Keď sme nasledujúceho dňa šli do Capuy, uzreli sme akoby iný svet, lebo sme už videli, ako zvážajú do stodôl zožaté obilie a ľudí unavených od veľkej horúčavy.//
Do tohto väzenia nás zavreli v sobotu večer pred treťou nedeľou po Veľkej noci, ktorá bola 4. mája. Neotvorili nám potom šesť týždňov, aby srne vyšli von, až kým nás z neho neodviedli Keď sa väzenie zatvorí, prídu k obloku páter Anton Caulianus*, rektor gymnázia, a „naturalis" (tak volajú doktora lekárstva) a vypytujú sa na príčinu uväznenia, úteku, odvlečenia atď. Mestskí vojaci či strážcovia väzenia prekucú všetky naše veci. Nenájdu nič okrem nožov, ale na príhovor pátra Cauliana nám ich vrátia. Od lekára žiadame ďumbier na povzbudenie žalúdka. Poslal ho s priateľskou láskavosťou. Od pána Antona si pýtame dúšok vody. Vzal našu fľašku (barallicu), ktorú sme si obstarali ešte v Terste a doniesli z Adriatického mora. Postaral sa, aby bola naplnená vínom, priniesol ju a dobre nás občerstvil. Keď tamtí diváci odišli, hneď prišli ďalší. Triasli sme sa od zimy a od vlhkých šiat.
Toho istého dňa za večerného súmraku prídu strážcovia a vložia nám na nohy železné puto, ktoré je také tesné a nepohodlné, že sa ledva môžeme hnúť z miesta. Nemalo totiž nijakú reťaz, ale len dlhšie železo, ktoré stačilo zovrieť nohu oboch väzňov. Obruč na nohe ctihodného Masníka bola taká tesná, že sa ňou nedalo ani pohnúť. Celú noc, hoci bola prvá, sme prebdeli vystretí na zemi.
Dňa 5. mája (bola tretia nedeľa po Veľkej noci) popoludní k nám prišiel veľkňaz Peter Pavol Carphaneus, ktorému sme napísali prosbu, aby prikázal, žeby s nami zaobchádzali láskavejšie. Tak to radil urobiť pán Anton Caulianus. Rozprával sa s nami o mnohých veciach, o príčine odvlečenia, o luteránskom náboženstve, ktoré im je, čo sa týka článkov, celkom neznáme, o rímskom pápežovi, o ktorom dávajú obyčajne po celej Itálii takúto otázku: Či veríme v rímskeho pápeža? Na našu prosbu prikázal, aby nás zbavili železa. Strážcovia to aj urobili. Sľúbil, že nám donesú chlieb a vodu. Za svojho zástupcu ustanovil chrámového dozorcu, klerika Blažeja de Gabriele, ktorý nás mal navštíviť. Klerik to aj urobil a my sme sa všemožne usilovali získať si jeho náklonnosť.
Aby sme nepomreli od zimy, dostali sme občas uhlie, ktoré sme zapálili. K zime sa však pridružili nepríjemné blchy, ktoré sa pričinili o to, že sme nemohli celé noci spať. Keby som to nebol ozaj skúsil, nikdy by som si veru nebol myslel, že také množstvo sa ich v zime udrží nažive. Keď takéto a iné nepríjemnosti celkom zbavovali spánku ctihodného Masníka, upadol do ťažkej choroby, ktorá ho strašne sužovala od 9-mája až do konca mesiaca. Tri týždne totiž spal sotva niekoľko hodín v ustavičnom boji s blchami, všami, zimou, polonahotou, hladom, blúznením, slabosťou a rozličnými trápeniami. Z božej vôle sa pomaly spamätal a na akomsi očistenom a vyvýšenom múriku vo väzení sa niekoľko prvých nocí trochu vyspal, kým aj na to miesto onedlho nevliezli blchy.
Aj ja som bol vystavený podobnej chorobe a ostatným utrpeniam, a to mnoho dní predtým, ako nás stadiaľ odviedli.
Keď sme sa vo väzení pokúšali urobiť oheň z dreva, ktoré nám podali cez oblok, tu nás len-len že neusmrtil dym, čo klesal až na zem.
Čo sa týka živobytia, väzenský dozorca mal obchádzať s prosbou ľudí a žiadať, aby preukázali „la charita" — skutok milosrdenstva. Robil to však veľmi zriedkavo. Ale spomínaný veľkňaz Peter Pavol Carphaneus, apoštolský doktor, a pán magister Anton Caulianus spočiatku, kým ešte chovali nejakú nádej, že sa obrátime (ak to tak treba povedať), často nám posielali chlieb, vajcia, syr, ba pán Anton tri razy dal poslať pečené mäso a olej.
Veľmi dobre bolo, že nezabraňovali pristupovať k obloku väzenia žiakom, ktorí nám tajne dávali chlieb, papier, atrament, brká, čo sú pre nedostatok husí //a vtákov// drahé. //Jedno stojí sold.// Radi načúvali, ako sa rozprávame a spievame. Medzi nimi bol znamenitý mládenec Hieroným z Boccari*, ktorý bol naozaj naším krkavcom a živiteľom.* Nikdy totiž neprišiel s prázdnymi rukami. A keď ostatní odišli, tajne nám podal chlieb, syr, olej, víno, vajcia, papier, ryby a niekedy kúpil aj mäso. Dosť často nás obdaroval aj peniazmi. Boh nebeský nech mu to štedro odplatí!
Ženy z najbližšieho okolia dojaté spevom často podávali dôkazy súcitu. Keď sme pýtali nite, chlieb, vodu, posielali nám to po svojich deťoch. Áno, aj samy pristupovali k obloku a veľmi sa chceli s nami zhovárať. Vypytovali sa najmä na manželky, či sme ich azda opustili. To veľmi často pohlo aj ich aj nás k slzám.
Hieroným nám nosieval //morské// ryby*, na ktoré bol odporný pohľad: bez kostí, očí a ostatných zmyslových ústrojov, so šiestimi chvostmi.
Jedávali sme aj mäso zo zdochlín. Choré kozy alebo ovce, ktoré už-už idú zdochnúť, určia na zabitie. Voly alebo kravy neodsúdia na zabitie, ale ak samy zdochnú, živia sa mäsom z ich zdochlín. Tvrdia, že čerstvé mäso zo zdravého dobytka zakázala vrchnosť. Možno si ho zaobstarať len vo väčších mestách.
Sluhovia a jednoduchí ľudia* hlcú aj kocúry. Neuprednostňujú iné druhy mäsa ako v Španielsku. Preto tu v jednom dome chovajú po desať, dvanásť, šestnásť i dvadsaťštyri kocúrov a mačiek, ako u nás prasiatka alebo iné domáce zvieratá. Aj Hieroným z Boccari sa tak niekoľkokrát pred nami vystatoval, že vo svojom dome má a chová šestnásť kocúrov.
Nič také však nevidieť v Neapole alebo v ostatných väčších mestách. V porovnaní s nimi je Capracotta veľmi drsná a zaostalá. Pri obloku väzenia boli často aj deti: chlapci alebo dievčatá. V ústach mali podľa svojej obyčaje zaslinený chlieb a kázali nám spievať. Keď nám podali napoly obhryzený chlieb, zjedli sme ho bez akejkoľvek ošklivosti.
Toto väzenie bolo v tom znesiteľnejšie než leopoldovské v Uhorsku, že sme mohli slobodne spievať, modliť sa, čítať, písať. Áno, beztrestne bolo dovolené dať i vziať si chlieb. Keby len boli takí, čo by to častejšie robievali!
//„V prvé dni" — vraví Masník — „som si šil z vreca bielizeň. Nite mi dala nejaká žena. Bielizeň bola užitočná, potrebná a vhodná, lebo som sa veľmi obával, aby neostalo po smrti telo nahé, keďže som už predtým prišiel o všetku bielizeň."// :
Vo väzení sme vykonávali nasledujúcu činnosť: Každý deň sme vstávali so slzami, //umyli sme sa,// dve hodiny sme sa modlili, spievali sme po latinsky, slovensky, nemecky raňajšie piesne, //ódy (ako sa volajú všeobecne),// kajúce žalmy. Potom sme čítali knihy,* ktoré nám dal spomínaný Hieroným: Concilium Tridentinum (Tridentský koncil), Horatia, Ovidiove Metamorfózy, nejaké Ciceronove reči a Chronicon seu Compendium rerum theologicarum (Kronika alebo Príručka teológie) od Jána Bunderia Parížskeho. Tohto poslal veľkňaz po dišpute o rímskom pápežovi a o luteránskom náboženstve, ktoré volal sektou. Ten istý veľkňaz poslal aj breviár* s výzvou, aby sme ho pozreli, či sa aj my krstíme týmto spôsobom atď. Odpísali sme si z neho kajúce a iné žalmy, ba aj niekoľko modlitieb. Napoludnie sme opäť spievali jednu hodinu, modlili sme sa a rovnako aj večer. Okrem toho sme radi trávili čas aj besedovaním so žiakmi. Veľmi mnohí viseli na našich ústach a podporovali nás chlebom a inými vecami. Niektorým sme zaznačili vzor písma a krasopisu, niektorým hádanky*, iným žartovné verše. Veľkňazovi sme napísali báseň s trojitým anagramom*. Takú istú aj spomínanému pánovi Caulianovi. Rovnako Blažejovi de Gabriele, keď dostal hodnosť diakona*. Aj Hieronýmovi. Zo spomínaných kníh sme si urobili nejaké výpisky. Máme ich ešte dnes. Zvyšný čas sme venovali odvšivovaniu a oprave šiat.
Keď sme naliehali, aby nás pustili na slobodu, odpovedali, že hneď nasledujúceho dňa po našom uväznení odišiel ráno jednooký vojak, ktorý nás lapil a uväznil, do Capuy za podplukovníkom, aby oznámil, že nás už lapili a zavreli do žalára. A keby to už nebol oznámil, vraveli, boli by sme mohli veru dostať milosť, ale teraz sa to už nemôže stať, lebo sa o tejto veci hádam dozvedel aj neapolský miestokráľ.
Spomínaný vojak sa nedostal k podplukovníkovi, lebo toho už vtedy zachvátila náhla a zhubná horúčka. A tak sa vrátil sklamaný bez sľúbenej odmeny. A podplukovník medzitým, čo nás držali vo väzení, zomrel.
Zdalo sa, že sa nám už zmarila všetka nádej na vyslobodenie a neostal iný liek iba trpezlivosť.
V Anglone //(v mestečku vzdialenom// od Capracotty šesť alebo osem italských míľ) nechali chorých vojakov, //ktorí sa v Capracotte oddávali vínu//. Obávali sme sa, že nás odvedú s nimi. Keď sa však uzdravili, odišli o tri týždne bez nás do Neapola. //Len to sme si žiadali od Boha, aby sme sa už nedostali do rúk vojakom. Mysleli sme si, že sa radšej zmierime s katom.//
V deň Vstúpenia Pána* boli uväznení štyria občania, a pretože sa zdržiavali v prednej miestnosti väzenia, považovali sme to za isté, že nás vartujú, lebo nás hádam majú už-už odviesť k oficierom. K tomu pristúpilo i toto: Keď sa hrali hádzaním okrúhlych kameňov, nepochybne sme si predstavovali, že zahádžu kameňmi naše väzenie alebo istotne najbližší a susedný brloh, kam nás zavreli, aby nás zabili. Ale keď sme sa dozvedeli o príčine ich prítomnosti a o iných okolnostiach, opäť sme sa vzchopili na duchu. Medzitým sme sa utešovali božou milosťou, ktorá obmäkčuje ľudské srdcia. A keby nás azda chceli predať, nijako sme sa toho nehrozili, vraviac si, že ochotou, oddanosťou, pokornosťou atď. skôr dosiahneme milosť prepustenia od pánov, ktorí by nás ako dobytok vystavili a núkali na predaj. Boh aj dal do poriadku našu vec prostredníctvom zbožných, ale tak, ako sme si ani najmenej nepredstavovali želané oslobodenie.

Vyrozprávame teda svoje oslobodenie.
Dňa 10. júna, keď sme boli vo väzení, banditi (zbojníci) vyplienili susedné mesto. A pretože sa zdalo, že sa blížia ku Capracotte, vyvolali medzi obyvateľmi veľké zdesenie a zmätok. Ženy napĺňali všetko krikom. Deti, šatstvo a iné veci odnášali dovnútra mesta. Muži, ktorí boli prítomní a už sa vrátili s dobytkom z Apúlie, chopia sa zbraní, vystrelia a chystajú sa zahnať lúpežníkov. Pri našom väzení sa nachádzalo šesť puškárov. Bolo totiž vyššie položené a pred ním chodník. Aj nám podávali pušky, ale zdráhali sme sa, lebo sme nerozumeli zbraniam. Všetci kňazi a duchovní boli ozbrojení. Jeden z nich, čo nám zrejme vždy žičil a volal sa Dominik, pristúpil k nám a povedal, že už-už nastal čas nášho vyslobodenia, lebo zbojníci isto vylomia väzenie a darujú nám slobodu. Odviedli však iba niekoľko koní, ale aj tie pustili a obrátili sa od mesta inam. V tom čase, keď pre hroziace nebezpečenstvo povstala trma-vrma, bol v Capracotte človek z Teana, ktorý prišiel 8. júna s koňmi, aby nás odviedol. Pretože však strážcovia mesta, ktorí nás chceli odviesť, nemohli sa vzdialiť pre vpád lúpežníkov, čo vtedy už-už hrozil, nakúpil vlnu a vrátil sa bez nás k tým, čo ho poslali (o nich bude reč ďalej). A oznámil im čas, keď nás odvedú. Strážcovia ho určili na sviatok Božieho tela. Naši dobrotiví osloboditelia a patróni* — ako predtým dva razy, tak teraz po tretí raz — sa teda kvôli nám vďačne unúvali z Neapola do Teana, čo sa nezaobišlo bez výdavkov.

Vyslobodenie z italského väzenia

KÝM NÁS DRŽIA VO VÄZENÍ CELÝCH ŠESŤ TÝŽDŇOV bez akejkoľvek ľudskej útechy, hľa, Boh podivuhodne a naozaj neobyčajne pripraví naše vyslobodenie!
Keď chamtiví capracottskí strážcovia márne čakajú a vymáhajú sto dukátov, sľúbených za privedenie väzňov, rozhodnú sa, že väzňov predajú.
V Neapole sa zavše nájdu nejakí kupci nemeckej národnosti, s ktorými sa radi stretajú a ich služby používajú nemeckí vojaci a oficieri, ktorých Cisárske Veličenstvo poslalo do Messiny na pomoc Španielom proti Francúzom.* Ako sa tak stretajú a zhovárajú, dozvedia sa a počujú od niekoho, najskôr od kapitána, že v ich moci sú dvaja uväznení vazali. Kupci o nich už vedeli, že sú z //nešťastných// galejných väzňov, a preto hľadali len príležitosť, aby mohli o nich rozprávať a kúpiť ich (to jest: nás).
Chorého podplukovníka navštívi kapitán Andrej Michaelis, ktorý chcel zanechať vojenskú službu a vrátiť sa do Nemiec*. Žiada si vojenský žold. Podplukovník ho nemôže vyplatiť, a preto mu dá ako náhradu splnomocnenie, podľa ktorého nás má predať a vyplatiť sa peniazmi, čo zložia kupujúci. Kapitán ho ukáže kupcom a ponúkne nás na predaj. Kupci sa k nemu správajú úslužne a úctivo. Prijme dvadsať dukátov a iné podarúnky a odovzdá kupcom splnomocnenie, podľa ktorého nás majú vyzdvihnúť z väzenia. //Myslel si, že kupci nás predajú do Arménska.// Splnomocnenie potvrdil gubernátor v Capue. Znelo — okrem iného — takto:
Ak sa týmto nariadením preukáže Andrej Michaelis alebo ktokoľvek iný (to bolo doložené preto, lebo pred svojím zamýšľaným odchodom a návratom do Nemiec nás nemohol tak chytro vyzdvihnúť z miesta, kde sme boli uväznení, keďže mal iné povinnosti, a najmä pre zlé počasie atď.) a odčíta capracottským strážam dvadsať dukátov, bez meškania sa mu majú odovzdať otroci (vazali), ktorých držia v capracottskom väzení.
Podplukovník medzitým zomrie a kapitán //Andrej Michaelis// sa vráti do Nemiec.
Kupci, vybavení takýmito prostriedkami, prišli v našej veci dva razy do Teana, (Je to mesto takmer uprostred cesty medzi Neapolom a Capracottou.) Prvý raz nás nemohli priviesť pre zlé počasie. Druhý raz poslali zo spomenutého mesta do Capracotty človeka s dvoma koňmi, ktorý nás mal priviesť so strážami. //Kupci im sľúbili dvadsať dukátov. Predstierali však, že sú vojenskí oficieri.// Pretože //Capracotte// hrozilo nebezpečenstvo, že prídu banditi, nakúpil len vlnu a odišiel bez nás. Medzitým strážcovia, ktorí vtedy //nechceli ani// nemohli chýbať pri vartovaní mesta, oznámili, v ktorý deň (totiž v deň Božieho tela) nás chcú odviesť do Teana. Naši priaznivci sa teda už tretí raz chystali na určený termín do Teana, túžobne očakávajúc, kedy prídeme. A tak potom //podľa pápežencov// v deň Božieho tela (to jest 13. júna) prídu ráno štyria vojaci čiže mestskí strážcovia. //Hoci tajili svoj úmysel (a preto ani nedovolili žiakom, aby nás navštívili, žeby sme sa o tom nedozvedeli), predsa sme už vopred vedeli deň, keď nás odvedú preč.// A keďže ešte ležíme a spíme, zakričia, aby sme vstali, a oznámia nám, že nás odvedú. //Chytro vstaneme,// vyšleme k Bohu krátke modlitby aj vzdychy a vyjdeme von. Hneď nás spútajú silným povrazom a odvádzajú. Ľudia ešte spia. //Knihy, ktoré nám dal na čítanie mládenec Hieroným z Boccari, hrniec a tanier sme nechali u starého človeka, ktorý strážil pred dverami väzenia, aby ich odovzdal majiteľom. Bola surová zima, lebo vŕšky a vrchy pokrýval sneh. Táto provincia má celkom odlišné podnebie než neapolský kraj, o čom už bola reč.// Dvaja ozbrojenci šli pred nami a ďalší dvaja za nami, pričom jeden z nich držal //v ruke// povraz, ktorým sme boli zviazaní. Napoludnie sme prišli do krčmy, kde sme predtým obedovali s vojakmi, //kam sa zatúlal Juraj Láni,// a kam sme sa potom //po úteku// vrátili a predali tam šaty a fľašu //krčmárovi, ktorý nám predpovedal väzenie,// o čom už bola reč. Tu sme jedli a pili so strážcami, //ktorí nás viedli.// Čudovali sme sa, že v tom prejavujú takú veľkodušnosť. Nevedeli sme, že naši dobrodincovia //kupci// prikázali, aby tak urobili. //Krčmár bol vtedy na procesii v S. Pietre. Peterský kláštor je blízko krčmy.//
Toho istého dňa prídeme okolo tretej popoludní do Isernie. Ukážeme sprievodcom miesto neďaleko od nej, kde sme ušli. V Isernii sa zastavia a hojne prelievajú víno, ba i hlcú šalát kúpený na trhu, neumytý a nepripravený. Akýsi dedinčan, ktorý tam bol, nám dal syr. Medzitým za nami príde tamojší veľkňaz, vypytuje sa na príčinu a vysmieva sa nám. A keď prosíme o almužnu, nedá nič, ale hrozí galejami, vraviac, že sme mocní, mladí, súci a že budeme vítaní v Neapole.
Vedú nás cez mesto, ktoré je rozsiahle a utešené, všetkým oplývajúce a bohaté, akoby otváralo bránu pozemskej hojnosti do Neapolského kráľovstva. Čudovali sme sa, že má všetky ulice zasypané kvetmi, brány ovenčené rozmarínom, ba na uliciach aj podlubia urobené z rozmarínu, kým sme sa nedovtípili, že túto nádheru vystrojili pre slávnostnú procesiu, ktorá bola v ten deň. Ako prechádzame okolo, akýsi súcitný kňaz nám vraví: „Boh nech je milostivý vám úbohým!" Keď však zastaneme //na akomsi námestí// pri apatieke, iný kňaz, ničomný, //už skoro starec,// sa nám posmieva, chce silou-mocou dišputovať a hovorí, že nás potrestali zaslúžene a spravodlivo ako kacírov, lebo medziiným vraj popierame očistec, ktorý ustanovila svätá cirkev. Dostal však primeranú odpoveď a rozhorčene nás opustil. Nikoho sme totiž už nešetrili a slobodne sme komukoľvek odpovedali, akoby sme boli odsúdení na to najhoršie. V apatieke sme si zaobstarali ďumbier proti žalúdočnej nevoľnosti.
Odídeme z Isernie a za tmy prídeme do krčmy poniže mestečka Monteroduni, ktoré leží na vŕšku a je dosť veľké.
Večer nás opäť pozvú k stolu a kŕmia šalátom a vajcami. Ale na tomto mieste pripravili šalát z rozmanitých druhov zeleniny: z bodliaka*, petržlenu, mäty, pomiešaný s olejom a octom — nie ako v Isernii, kde ho kúpili na trhu a hltali neumytý a celkom nepripravený. Spali sme v kuchyni pri ohni, ktorý v noci nevyhášal. Strážcovia ležali pri nás. //Na celej tejto ceste sme boli presvedčení, že nás vedú do rúk cisárskych vojakov, a že ideme na galeje, kde zažijeme ešte horšie veci než dosiaľ, lebo sme chceli ujsť. Tí, čo nás viedli, podchvíľou predstierali, že nás vedú do Ríma alebo inde k takým ľuďom, čo nám dajú slobodu, čo aj potom vykonal Boh, hoci tí to zrejme nevedeli ani nezamýšľali.//
Nasledujúceho dňa — 14. júna — sme raňajkovali v akejsi krčme, kde prenocovali nejakí italskí //kupci//. Vypytovali sa na nás. A keď naši sprievodcovia povedali, že v Teane už čakajú kupci, podotkli, že radi dajú za nás dvesto dukátov, lebo sme silní a mocní ľudia, hoci sme boli ledva kosť a koža od dlhotrvajúcej biedy.
Stadiaľ prídeme napoludnie do inej osamelej krčmy. //Na hociktorej italskej míli je totiž, krčma.// Tu sa najeme a prejdeme po moste. A keď ideme kúsok ďalej, natrafíme na dva kone, ktoré nám poslali oproti z Teana. Strážcovia nás zbavia povrazu. Vysadneme na kone a strážcovia si striedavo sadajú za naše chrbty.
To, že nám poskytli kone, vyvolávalo v nás podivné úvahy. A keď sme sa prikláňali raz k takej a raz k onakej mienke, povedal som, že nesmieme pohŕdať touto vzácnou starostlivosťou, čo nám prejavujú páni, ktorým — ako vraveli strážcovia — nás majú odovzdať. Ctihodný Tobiáš Masník odpovedal: ,,Ja si od toho nesľubujem, že nás očakáva niečo lepšie." A doložil: „Stáva sa totiž aj to, že keď zbojníka vedú na šibenicu, sedí na voze, lebo je vyčerpaný, a páni ho niekedy sprevádzajú pešo. //Boh však môže oslobodiť aj z galejí. Napokon aj tam sa presýtia naším nešťastím."//
Okolo druhej hodiny popoludní sme prišli do krčmy, kde bolo asi šesťdesiat banditov. Mali svojho náčelníka, ktorý bol znamenite oblečený. Od neapolského miestokráľa dostali milosť, lebo sľúbili, že budú na Sicílii bojovať proti Francúzovi. Keď teda obdržali milosť, tiahli do Neapola. Kým naši sprievodcovia pijú, niektorí spomedzi nich pristúpia k nám a prostredníctvom jedného, ktorý rozprával po latinsky, spoznajú, čo je vo veci. Bol medzi nimi mládenec, ktorý škrípal zubami a preklínal Capracottčanov, lebo vraj vedú v putách statočných ľudí. Medzitým osloví po italsky toho, Čo ovládal latinský jazyk, či by sme nechceli, aby nás oslobodili. Keď to urobí po druhý raz, latinák sa nás napokon spýta, či by sme nechceli. Uvažovali sme takto: Aj keby nás oslobodili z rúk sprievodcov, predsa by nás odviedli so sebou na Sicíliu alebo do zbojníckej družiny, hoci sľubovali, že nás prepustia a nechajú slobodne odísť, ak sľúbime, že pôjdeme do Ríma. A preto sme odpovedali, že my budeme očakávať vyslobodenie od Boha alebo smrti alebo iným spôsobom. Nato doložili: „Ak len nebudú s vami tráviť noc v nieste, istotne očakávajte tejto noci vyslobodenie! Niekoľkí pôjdeme za vami //a prepadneme ich//, aby sme vás oslobodili od otroctva alebo aj galejí, lebo vidíme, že si ich
nezaslúžite."
Všetci, ktorí počuli od nás apoštolské vyznanie*, modlitbu Pána* a iné napomenutia zo Sv. Písma, sa nad nami totiž čudovali, najmä preto, lebo zbožnosť je tam veľmi zriedkavým vtákom.
Medzitým sme ešte toho istého dňa okolo štvrtej hodiny popoludní prišli do Teana. Tu v predmestskej krčme čakali naši priaznivci oblečení ako vojaci.
Ale prv než nás k nim zavedú, tuho nás spútajú, keď zostúpime z koní, mysliac si, že sa //oficierom// tým väčšmi zavďačia, čím nemilosrdnejšie sa budú voči nám správať. Keď nás vedú, kúsok podídeme k vode a vypijeme za dúšok z klobúka. V ústrety nám ide akoby //trochu// rozhorčený pán /Ján Filip Weltz v nádherných šatách z mäkkej,ale cifrovanej kože, a s ním jeho spoločník pán Ján Baptista Schanternell, takisto oblečený ako vojak. Spýta sa, či vieme po nemecky. Odpoviem, že trochu. Po druhý raz sa spýta, ako sa voláme. Povieme. Nazrie do listiny, prikývne a pýta sa na tretieho — na Juraja Lániho, kde je. Povedali sme mu, že nevieme. Potom doloží, akoby nás chcel karhať, prečo sme ušli. Ale hneď pripojí, že máme byť dobrej mysli, lebo sa z božej milosti už istotne ocitneme na slobode, ale ostatní sa dostali na galeje a právom pochybuje o ich oslobodení.
Každé jeho slovo nám však bolo podozrivé a naozaj sme si mysleli, že nám budú všelijako nanucovať vojenské šaty a zbrane. Rozhodli sme sa teda, že ich neprijmeme, akoukoľvek ľsťou alebo násilím nám ich budú vnucovať, ba radšej v tej chvíli alebo zomrieme, alebo pôjdeme na galeje.
Potom nás patrón zavedie do krčmy, kde ho prosím, aby s nami pre božie milosrdenstvo zaobchádzal milosrdene, pamätajúc na ľudský údel.
Káže, aby sme boli dobrej mysli, ale zaujatému srdcu sa ustavične javí podozrivý a nebezpečný.
Naši sprievodcovia prijmú od kupcov pod menom Andrej Michaelis dvadsať dukátov a úpis, dajú potvrdenku o prevzatí peňazí a odídu. Nás medzitým odvedú hore do izby. Keď si tam pýtame vodu, dajú nám víno, ale s láskavosťou vzbudzujúcou podozrenie. Keď náš pán odíde, aby nám zaobstaral topánky, druhý ostane v susednej izbe, aby na nás dával pozor.
Hoci si veru naši priaznivci veľmi želali, aby nás nevideli ľudia, predsa nemohli zavrieť dvere, aby sa vyhli podozreniu. Príde niekoľko Italov; z nich jeden tlmočí po latinsky, a vypytujú sa nás na príčinu, spôsob a ukončenie nášho väznenia. Zdá sa, že spolucítia s naším osudom. //Ak je totiž niekto pokrstený, považuje sa to za nevhodné, aby bol odsúdený na galeje. Všetci dávajú radšej prednosť smrti pred takýmto trestom. //My sa zasa v neprítomnosti dobrodincov, ktorých ešte nepoznáme, vypytujeme, čo je to za človeka, čo nás má v moci. Odpovedia, že je kapitánom v cisárskej armáde, a pretože stratil vojsko v boji proti Francúzovi na Sicílii, tu i tam verbuje vojakov, aby ho doplnil. Svojou odpoveďou nás presvedčili, že nás páni dosiaľ ešte nenahovárali a že nás nečaká a neostáva nám nič istejšie ako násilné nanútenie zbraní.
Medzitým títo odídu a vrátia sa naši páni. Jeden z nich sa totiž zdržiaval iba v izbe oproti. Vojde k nám pán Ján Filip Weltz a najprv nám prinesie nemeckú knižočku, ktorá má názov Himmlisches Lust—Gar-ten //Nebeský sad//* atď. Podá nám ju a vraví: „Môžete venovať pozornosť tejto knižočke a ľahko poznáte, kto som. Veru luterán." Žiadal ďalej, aby sme sa vystríhali latinského jazyka, najmä keď prídu kňazi, žeby sme nepriviedli seba aj ich do nebezpečenstva. Áno, vravel, aby sme radšej povedali, že sme Turci, žeby voči nám pociťovali radšej nenávisť ako súcit. „Keby kňazi nejakým spôsobom len mohli, chceli by vás uchvátiť."
Všetko toto vyvolávalo ešte väčšie podozrenie a tým účinnejšie nás viedlo k odporu nevziať vojenské šaty.
Keď pán odišiel, zhovárali sme sa a povedali sme si: „Buďme opatrní. Ľstivo a veľmi zaliečavo chce na nás totiž vložiť vojenskú uzdu. Musíme pohrdnúť aj jeho láskavejšími a lichotivejšími skutkami. Knihu mohol ľahko dostať od nejakého luteránskeho vojaka," vraveli sme, „aby nás oklamal . . ."
Keď sa tak spolu zhovárame, vráti sa pán Ján Filip Weltz a všelijako nás presviedča, aby sme boli dobrej mysli, že zajtra najlepšie spoznáme jeho priazeň, a najmä priazeň jeho pána brata v Neapole, pre ktorého bude najväčším potešením preukazovať dobrodenie nám nešťastným. „Onedlho," dodal, ,,kupci privedú aj vaše manželky do Augsburgu. Tam vás pošleme a tam zostanete, kým nepominie pápeženecká zúrivosť. Medzitým vám zaobstaranie iné šaty," povedal, ,,ba musia sa vám ostrihať brady" (už nám znova podrástli), „aby vás nepoznali vojaci, ktorí vás viedli. Veľmi mnohí z nich totiž ešte sú v Averse." Keď to povedal, odišiel.
Začneme plakať, mysliac si, že sú to cisárski oficieri, ktorých hádam s takýmito fortieľ mi poslal Ján Gemeiner, kapitán a sprievodca //nášho utrpenia// z Uhorska, ktorý nám vnucoval ľstivo a násilne vojenské šaty, ale márne.
Bol tam akýsi Antonin, Ital, ktorého si páni najali zo služobníctva. Kúpil nám dva páry topánok. Pán nám ich priniesol a kázal, aby sme si ich vzali. Nijako sme nechceli, ale zdráhali sme sa, pričom sme ho zaprisahali a veľmi nariekali. Začudovaný Antonin sa spýta pána, prečo si ich nechceme vziať. Pán odpovie po italsky, ale dosť tomu rozumieme (ako to už býva pri podozrievaní), že nechceme byť vojakmi, ale radšej galejníkmi. Antonin podotkne, že nechápeme vlastné dobro, lebo on by chcel byť radšej tisíc ráz vojakom ako raz galejníkom.
Už nič neostávalo, čo by nás bolo mohlo presvedčiť o zdanlivej úprimnosti pána Jána Filipa Weltza a jeho spoločníka. Do rozhovoru sa zapojil aj druhý pán — Ján Baptista Schanternell. Prosil, zaprisahal sa, prehováral nepretržite najmenej hodinu, aby sme si vzali topánky, až mu od horlivého a usilovného prehovárania padali z tváre kvapky potu ako hrachy, čo sa stáva mladým ľuďom. My však plačeme, prosíme, padáme na kolená, aby to nerobili, ale ak sme v ich moci, nech urobia, čokoľvek chcú: nech nás trebárs vydajú do rúk kata alebo predajú, komu len chcú; alebo ak sa to nedá zmeniť, nech nás odvedú k ostatným väzňom na galeje — len nech nás neverbujú do vojska.Pán Ján Filip Weltz sa znova ozval. Bol veľmi rozhorčený, nevediac, čo má s nami urobiť, lebo viesť nás v našich šatách bolo //nemožné a// nebezpečné: vojaci by nás boli ľahko spoznali, a tak by boli napadli aj kupcov. Preto povie: „Keďže mi neveríte, hoci sa zaprisahávam a chcem vám dobre, už vás tu nechám s ľútosťou, trebárs aj utrpím škodu, čo sa týka výkupného a ostatných veľkých výdavkov. Vaše duše i životy však upadnú do veľkého nebezpečenstva. Budete to naveky ľutovať! Medzitým sa ešte spolu pozhovárajte, lebo sa nemôžem s oboma rozprávať. A premyslite si túto vec dobre! Viem totiž, “vravel, „prečo to robíte. Keby ste si vyvolili vojenský život, aby ste sa tým nezriekli posvätného duchovného úradu a neodstúpili z neho, k čomu vás dosiaľ márne nútili."
Keď sme počuli tieto slová, videli sme, že si zasluhujú, aby sme o nich trochu porozmýšľali, lebo sme vedeli, že to počul od našich spoluväz-ňov. Vedno teda plačeme a nariekame a skôr bedákame nad svojím nešťastím, ako sa radíme. //Vyčítam si a// banujem, že viem rozprávať po nemecky, lebo toľko ráz na mňa naliehali, ale prikláňam sa k presviedčaniu kupcov a niekoľko ráz poviem ctihodnému Tobiášovi Masníkovi, že by sme nimi nemali pohŕdať. Ctihodný Masník sa však veľmi zdráha, lebo vraj niet človeka, ktorý by ho mohol o inom presvedčiť, ibaže nás chcú takýmto zaliečaním zverbovať do vojska, čo možno často vidieť v Uhorsku a v ostatných provinciách. Keď niekto čo len popíja s verbovníkmi, už ho zvábia a prinútia na vojenčinu. Podotknem, že tá vec a naša je celkom niečo iné, lebo my sme už v jeho rukách. A keby nás chcel naverbovať medzi vojakov, mohol by nás odviesť clo tábora a násilne prinútiť. Neposlúžilo by to ani vážnosti takého vysokého oficiera, keby na nás väzňov naliehal toľkými prosbami atď.
Medzitým nám chlapec prinesie syr, chlieb a víno, //lebo bol piatok.// Hneď po ňom okolo piatej hodiny //večer// príde objednaný mladý a neskúsený barbier, ktorý nám oholí brady, ale na náš príkaz ponechá uhorské fúzy. Márne to páni ináč chceli.
Potom vojde znova pán Ján Filip Weltz a zhovára sa o ostatných väzňoch. Niektorých aj menuje. Porozpráva sa s nami priateľsky aj o iných veciach a odíde.
Napokon povieme, že si vezmeme šaty, ale s osvedčením pred ľuďmi, že v Neapole, keby nám hádam chceli nanútiť zbrane, budeme môcť šaty hneď odovzdať, aj keby sme hádam mali ostať holí. Ján Filip Weltz povie, že niečo by mohlo ľahko upútať pozornosť ľudí, a preto si šaty radšej oblečieme nasledujúceho dňa niekde v poli a večer //toho istého dňa// si ich doma zase vyzlečieme. Napokon sa dohodneme, že si vezmeme len vrchné šaty //(Rock*)//,?ktoré zakryjú náš uhorský odev.
Nastane večer a pán Ján Filip Weltz prikáže krčmárovi, aby nám priniesol jedlo. Pohŕdavo povie, aby nám doniesol hoci aj bravčové mäso, ak má, že ho pohlceme. A doloží, že sme hádam Turci alebo poturčenci. Krčmár to aj urobil. Bohato poslúžil hovädzím a bravčovým mäsom, syrom, chlebom, vínom, šalátom atď. Jedli sme a pili, ale nie bez sĺz.* Naši páni sa však v druhej izbe uspokojili so zeleninou, aby v piatok nevyvolali iným jedlom pohoršenie. Medzitým tí, čo prišli k dverám a videli, že jeme mäso, vošli k pánom a s počudovaním im hovorili o tom mäse. Páni sa smiali a akoby nám vyčítali neviemakú bezbožnosť.
Po jedle vojde do izby pán Ján Filip Weltz, dobre zavrie krídla oblokov a povie, aby sme sa neznepokojovali, že to robí. Chce postaviť aj strážcov, aby nás vartovali. Keby to premeškal, mohol by upadnúť do nejakého podozrenia, a tak sa vyzradiť Španielom. Nato zapálil v miske na stole olej, ktorý mal horieť celú noc. Vymohol si štyroch vojakov od gubernátora mestečka, ktorý bol poddaný Španielom a musel preukazovať služby nemeckým vojakom, bojujúcim proti Francúzovi. Postavil ich k dverám, nepochybne preto, aby odvrátil podozrenie od toho, čo robí, a nemusel sa báť úteku, lebo videl, že mu neveríme. //Ľahneme si spať, ale// strávime takmer bezsennú noc. Dňa 15. júna (bola sobota) nám ráno prikážu, aby sme tam nechali bakule, fľašu //(barallicu)//, ktorú nesieme z Terstu, a ostatné menej potrebné veci. Pán totiž podotkne, že sa už zaobídeme bez nich, lebo čokoľvek budeme potrebovať, to — vraví — nám zaobstarajú. Namietneme, že už vieme, aké sú potrebné také veci na mori. Zasa nám káže, aby sme boli dobrej mysli, a presviedča nás, že sa viac nemusíme obávať mora. Keď toľko nalieha, necháme ich napokon v krčme. Medzitým Antonin najme a výstroji dva kone pre pánov. Nám však najme dva osly. Na tretieho vysadne sám Antonin a ozbrojený puškou ide za nami a vartuje nás.
A tak odídeme z Teana a prídeme na akési pole, kde páni zastanú a podajú nám vrchné šaty, lebo sme už súhlasili, že si ich vezmeme, ale pod tou podmienkou, že si ich oblečieme na ceste iba na svoj odev a //u nich// doma //čiže// v Neapole ich zasa vyzlečieme, na čo páni radi pristúpili. Obliekli sme si spodnú bielizeň a nemecké šaty. Potom sme prišli k najbližšej krčme, kde prenocovali banditi, ktorí sľúbili, že nás oslobodia. Mnohí stáli pred krčmou. A hoci naši páni chceli veľmi chytro prejsť okolo, predsa si nás niektorí veľmi dôkladne prezerali, najmä mládenec, ktorý nás predtým ľutoval so slzami v očiach a škrípal zubami, hnevajúc sa na našich väzniteľov. O tom už bola reč. Keď si nás tak usilovne obzerali, málo chýbalo, že ctihodný Tobiáš Masník na nich nezakričal a neprosil o vyslobodenie, a tak nepriviedol do veľkého nebezpečenstva seba i svojich dobrodincov. Boh mu však zadržal jazyk.
Napoludnie sme prišli do krčmy, ktorá bola od Capuy* vzdialená ešte dve italské míle. Vojdeme dnu. Kone a osly zveríme krčmárovi, aby sa o ne postaral. Antonin nám odmeria nohy, lebo prvé topánky vrátili, keďže sme si ich neobuli. Odíde s pánom Jánom Baptistom Schanternellom do Capuy, aby obstarali pančuchy, topánky, klobúk pre mňa (Masník ho mal ešte z Uhorska), ale aj iné potrebné veci. Medzitým sa zdržiavame v nejakej izbe a čakáme s obedom na ich návrat takmer tri hodiny. Prijdú sem zasa tí istí banditi, ale pretože nás pán Ján Filip Weltz požiada a varuje, zdržiavame sa v zadnej izbe, kým tí obedujú, spia, cudzoložia, smilnia a odídu. Zachvátila ma a takmer dve hodiny sužovala horúčka, ktorú nepochybne vyvolal boj medzi pocitom radosti a smútku.
Konečne sa tí dvaja vrátia z Capuy s prenajatým pohodlným a krytým vozom. Prinesú veľmi pekné a celkom zrelé čerešne. //Bolo vidieť už aj iné zrelé ovocie.// Poobedujeme znamenite. Navlečieme si pančuchy, topánky. Sám Ital Antonin nás teraz pochválil. Myslel si, že nás novými šatami alebo oklamali, alebo obšťastnili. Sotva totiž vedel niečo o veciach, ktoré sa stali.
Antonin vezme zvieratá a mzdu a vráti sa do Teana. My vysadneme na voz a vezieme sa po veľmi utešenej a úrodnej rovine do Capuy. Už zvážali nazberanú úrodu, vytínali konope, trhali ľan, ktorý tu rastie vyšší než u nás konope. Všetko sa zdalo rásť bujnejšie — akoby v inom podnebí. V Abruzzách sme neuzreli nijaké vozy, //lebo tam vynášajú do skalistých vrchov náklad na osloch//. Tu sme však Videli dedinské vozy, ktoré mali dve neopracované, hrubé, obrovské kolesá, čo sa ľahko vyrovnali mlynským kolesám.

Capua

OKOLO TRETEJ HODINY POPOLUDNÍ PRÍDEME DO CAPUY.
Je to mesto nielen dobre opevnené, ale aj ľudnaté, nesmierne veľké a na pohľad utešené. Preteká ním rieka, po ktorej sa spúšťajú aj lode. Páni sa rozhodli prísť do Neapola v noci, preto vojdeme do krčmy a tam ostaneme a zjeme niekoľko vajec. Potom sa páni prechádzajú po dvore, tu zas odídu do ulíc, ale my nariekame v predsieni, lebo ešte nie sme nijako presvedčení, že budeme slobodní. Keby nehrozilo nebezpečenstvo vyplývajúce z rozdielnosti náboženstva, ľahko by sme sa tu boli mohli stratiť a odskočiť do chrámu, ktorý je veľmi blízko krčmy. Predsa sme však usúdili, že čokoľvek Boh bude chcieť s nami urobiť, už všetko //skôr// premôžeme trpezlivosťou. A rozhodli sme sa, že budeme so slzami prosiť o vyslobodenie iba Boha.
Keď sme však my dvaja znova vstúpili do voza a naši páni ešte boli na ulici, hľa, pripojí sa k nim //cisársky// nemecký vojak, s ktorým sa už predtým poznali! A keďže sa ho nemôžu striasť, tak vezmú do voza aj jeho. Nebol z toho regimentu, s ktorým nás viedli, ale bol jazdcom. Sedíme teda vo voze a vezieme sa ďalej. Medzitým nás však pán Ján Filip Weltz požiada, aby sme mlčali a nerozprávali sa po latinsky ani po slovensky, lebo ten //vojak// pozná //všetky// tie reči. Naši páni sa k nám nepriznávali, akoby nás nepoznali. A keď sa vojak chcel s nami rozprávať, mlčali sme. Prihováral sa k nám po nemecky, po italsky, po poľsky, vôbec sme však neodpovedali. Keď sa na nás vypytoval pánov, povedali mu, že sme pocestní, ktorí si s nimi najali voz. Potom bol zdržanlivejší, ale veľmi sa čudoval a rozhutoval, prečo sme smutní a prečo sa tak tvárime. Pretože ho však zmorilo víno, nemohol hádam na nás nič postrehnúť.
Keď sme už dosť ďaleko od Capuy, pán si spomenie, že sme v Capue nechali kôš so syrčekmi. Vojak teda zoženie z koňa dedinčana, ktorý ide oproti, a vysadí naň chlapca, čo je s naším vozom, aby doniesol kôš. Zaplatia pritom nariekajúcemu dedinčanovi. Taká láskavosť nás ľahko presvedčila a vštepila nám domnienku, že pán je sotva vojakom, lebo vojaci sú inak najväčšími nepriateľmi dedinčanov a ani im tak ľahko za nejakú preukázanú službu nezaplatia a neodčítajú peniaze.
Stadiaľ sme zišli po rovnej a prašnej ceste do Aversy, pričom sme stretávali celé húfy ľudí, ktorí si niesli z Neapola rozličné nakúpené veci.
Aversa je veľmi starobylé mesto, ktoré leží blízko Neapola. Tu boli na kvartieľoch cisárski vojaci a medzi nimi aj nejakí chorí z kompánie, ktorá nás viedla z Uhorska. Ostatní odišli //s kapitánom// hádam pred dvoma alebo troma dňami na Sicíliu.
Vojak, ktorý šiel s nami, tu hneď zostúpil z koča a ostal v prvej krčme, lebo v nej mal kvartieľ. Priniesol fľašu vína a nútil pána proti jeho vôli, aby pil. Keď sme ho opustili, páni dali voz zakryť a prikázali nám, aby srne si zahalili tváre a ľahli si akoby premožení vínom. Keby náhodou nazreli dnu vojaci, aby nás nepoznali. Alebo keby pristúpili k našim pánom, aby ich pozdravili, žeby sa nevypytovali, kto sme. Mnohí totiž //boli Nemci// a poznali sa s našimi pánmi, lebo sa vzájomne stýkali v Neapole.
Páni by sa boli chceli vyhnúť predmestiu, ale nemohli. Preto žiadajú kočiša aby chytrejšie prešiel cez predmestie a nevošiel do mesta. Hoci v krčmách na predmestí bolo veľa vojakov, predsa sme však s božou milosťou a prozreteľnosťou prešli bez úhony popri bráne mesta Aversy, v ktorej predtým zomrel jeden z väzňov Michal Gotsch z Kalinová. Videli sme vojakov: jedni sedeli pred domami, druhí sa tu i tam ponevierali, ďalší popíjali a niektorí pobehúvali hore-dolu. Vyviazli sme však z každého nebezpečenstva.
Keď sme za sebou nechali Aversu, páni boli hneď bezstarostnejší a veselší a prihovorili sa nám, že sa už konečne dostali z dosahu striel aj oni aj my, a už môžeme chváliť Boha. To bolo totiž jedno miesto, ktorého sa bolo treba báť. ,,Už sa vzchopte na duchu!" napomínali nás. ,,O hodinu vojdeme do mesta Neapola" (nastával vtedy večerný súmrak) ,,a asi o tri hodiny pojeme v našom dome. Tu už spoznáte našu náklonnosť."
Pán Ján Baptista Schanternell, mladý človek, podchvíľou alebo odvracal tvár, alebo si ju zakrýval klobúkom a usmieval sa, čím ešte väčšmi zvyšoval podozrenie. Namýšľali sme si, že keby už nemali ten zámer s vojenčinou, tak je to nejaký mešťan a pán Ján Filip Weltz nemecký oficier, ktorý nás na jeho žiadosť z nej vymohol a teraz nás chce znova predať alebo vziať do vlastných služieb. Bolo to pre nás trochu útechou. Neobyčajne sme si totiž želali, aby sme len boli ďaleko od rúk vojakov, čo by nás aj napokon hocikomu boli predali do služieb.
Prešli sme rovinami, akoby náročky vysadenými prevysokými stromami — osikami a topoľmi. Výškou sa im vyrovnal vinič. Ťahal sa po všetkých vetvách a sľuboval obrovskú úrodu hrozna. Ešte totiž nedozrel. Aj nepestovaný a roztrúsený po lesoch poskytuje všetkým až takú hojnosť vína, že celkom obyčajní ľudia tu neužívajú celý rok iný nápoj ako víno. Medzi stromy sejú saracénsku pšenicu*, z ktorej robia //chlieb. V Itálií totiž pečú// veľmi tvrdý, neslaný, biely a takmer nekysnutý chlieb.
Keď napokon nadišla noc, všade sme videli obrovské množstvo svätojánskych mušiek čiže mušiek, čo svietia v noci, najmä na stromoch. Tam ich bolo až toľko, že by sa človek mohol oprávnene nazdávať, že stromy horia. A tak sme prišli do Neapola už za hlbokej noci.

Neapol

PRV NEŽ SME VOŠLI DO MESTA, PREŠLI SME CEZ PRED-mestia, ktoré sú dosť dlhé. //Všade svietili svetlá zo zapáleného oleja, ktorého majú hojnosť.// Na predmestiach i v meste //v domoch, ale i// pred domami, na rohoch, v bránach, podjazdoch a uliciach horia pred obrazmi lampáše, ktoré poskytujú chodcom nadostač svetla. Vojdeme do mesta a vezieme sa jednu hodinu rozličnými ulicami. Tu na akomsi námestí prikážu, aby voz zastal. Vezmeme si veci a zostúpime. Keď sa kočiš vráti, nasledujeme našich pánov. A keďže sme si vzájomne málo dôverovali, jeden ide pred nami, druhý kráča za nami, aby sme sa im azda nejako nevytratili, keď tam chodilo toľko ľudí a už bola takmer polnoc.
Napokon prídeme k domu pána Juraja Weltza*. Keď zaklopeme, otvoria. Vystúpime hore na poschodie, kde pán dosiaľ bdel a čakal na náš príchod. Jedávajú totiž najneskoršie o desiatej hodine v noci. Pán čoskoro vyjde celý natešený z blízkej izby. Pozdravíme ho. Podíde k nám, podá nám pravicu a osloví nás. „Neplačte!" povie, lebo sme trpko plakali, oddávajúc sa nádeji aj strachu, akoby sme chceli dosiahnuť milosť. „Buďte dobrej mysli a rozväzujte, aký obdivuhodný je vo svojich skutkoch Boh!"
Potom prestrú stôl. Prisadneme si k nemu. Usadia nás vedľa spomínaného pána Juraja Weltza. Ďalšie miesta zaujmú naši sprievodcovia — jeho pán brat a Ján Baptista Schanternell. Čudujeme sa tomu. čo sa deje, ale nepovažujeme to za také významné, aby sme sa podľa toho mohli domnievať, že sme v tom postavení, v ktorom sme sa ocitli. Pán Juraj Weltz hromžil po latinsky, hoci zle, na pápežencov a najostrejšie na rímskeho pápeža. My si medzitým vzájomne šepkáme, aby sme nič nepovedali, len ak sa nás spýtajú, lebo nás istotne pokúšajú. Pán sa okrem toho vypytuje našich sprievodcov na cestu a na ostatné okolnosti. Všetko mu vyjavia — aj ťažkosti, ktoré s nami podstúpili, keď nás presviedčali, ba že ešte ani teraz nechceme veriť, že sme slobodní. Pán Juraj Weltz spolucíti s naším žiaľom, usmieva sa a veľmi vychvaľuje ako jasný dôkaz neochvejnosti a rozvahy naše správanie, ktoré už samotné mohlo odvrátiť ich srdcia od súcitu, //lebo sme im robili také ťažkosti a zväčšovali sme sebe aj im nebezpečenstvo, čo nás iste potom nemálo mrzelo.// Nato sa spýta, či už veríme, že sme slobodní. Odpovieme, že Boh pozná naše cesty. Potom nás utešuje, ako vie, a vstaneme od stola.
Po dokončení hostiny prikáže pán mládencovi Andrejovi, pisárovi, aby nás zaviedol do dolnej miestnosti a ukázal nám lôžko a dal potrebné veci. Zídeme teda so želaním šťastlivej noci.
Mládenec nás zavedie do izby, naozaj nie nehodnej kniežaťa, ba ešte nádhernejšej. Tu máme odpočívať. Keď vidíme, že všetko je pokryté hodvábom, vzácnymi látkami, ba aj lôžko je pozlátené, vystlané purpurom a batistom*, prikryté drahocennou prikrývkou, steny, stoly, stoličky, zrkadlá a ostatné je okrášlené a preplnené skvostnými a zriedkavými predmetmi, všemožne sa zdráhame spať tam, najmä keď sme mali po dlhotrvajúcom väzení špinavé telá a nečisté šaty. Ale výhovorky neboli nič platné. Keď mládenec oznámil pánovi, že sa vzpierame, pán odkázal, že to tak musí byť. Ale ak si nebudeme chcieť do tých postelí ľahnúť, môže ich vymeniť, okrem nich má vraj ešte iné. Nechali tam otvorenú skrinku na knihy. Knihy boli rad-radom poukladané. Boli tu luteránske knihy proti pápežencom. Medzi nimi bola obdivuhodná najmä Dillingerova kniha v kvarte Anti-Christus (Kristov protivník)*, hrubá štyri palce.
Keď to vidíme, tu sa nás malomyseľných po prvý raz zmocnia nové myšlienky. A ako tak rozmýšľame o našom oslobodení, veríme, že snívame, a sme ako omráčení.
Len čo pisár odíde, rozprávame sa. A keď sme už presvedčení, že je to pravda, čo nám sľubovali, hojne od radosti plačeme a vzdávame vďaky Bohu. Nebolo by čudné, keby nás v takej neočakávanej premene mysle a osudu prekvapil spánok smrti. Mali sme spútaného ducha i vedomie, akoby sme boli v mdlobách unášaní kdesi mimo seba. Únava nás prehovárala, aby sme spali, nové veci, aby sme ich obdivovali. Knihy nás povzbudzovali, aby sme ich prezerali a čítali, také neočakávané šťastie, aby sme vzdávali vďaky.
Vzdávame teda Bohu vďaky akoby v snoch a zakončíme deň 15. júna (bola vtedy sobota pred prvou nedeľou Trojičnou). A zaspali sme v takých nádherných lôžkach.
Nasledujúceho dňa — v prvú nedeľu Trojičnú 16. júna — vstaneme ráno o šiestej hodine. Keď sa pomodlíme, veľmi dychtivo si prezeráme knihy, ktoré sme nesmeli otvoriť rok vo väzení. Medzitým k nám príde o siedmej hodine pán Juraj Weltz, ktorý práve vstal z lôžka a upravil si hlavu. Aj nám priniesol hrebene, kefu, zrkadlo. Dal nám i uteráky a sľúbil aj ostatné potrebné veci. Potom začne rozprávať o božskej prozreteľnosti a milosrdenstve, ktoré sa prejavilo na nás. Nič milšie by sa mu vraj nemohlo prihodiť, len ak by mohol s božou pomocou //a radou// oslobodiť aj ostatných. Kedykoľvek sme mu ďakovali, vždy odpovedal, že nemáme vzdávať vďaky jemu, ale Bohu, lebo bol iba nástrojom Boha, ktorým on na nás ukázal svoju obdivuhodnú dobrotu. Napokon porozpráva o ostatných väzňoch, ku ktorým vraj poslal svojho sluhu so správou o našej prítomnosti zároveň aj s nápojmi. Nebýval totiž ďaleko //od prístavu//, kde boli galeje. Doložil i to, že ani Itali si nikdy nespomínajú, ba ani on nemôže uznať alebo nečinne čakať, aby takí vzdelaní muži boli odsúdení na galeje. ,,Nestalo sa to však," povedal, „bez privolenia Boha a Boh vás neposlal nadarmo do pápežskej moci, ale aby modloslužobníci vedeli a boli zahanbení, že aj luteráni trpia pre pravdu evanjelia." Keď pán odíde, okolo deviatej hodiny príde pán Daniel Weickmann* z Ulmu. Blahoželá nám, až od radosti ledva môže vravieť. Keď si vydýchne, rozpráva o spôsobe nášho vyslobodenia: že bol sprostredkovateľom pána Juraja Weltza, v jeho mene vybavoval tú vec a putoval do Capuy pre potvrdenie splnomocnenia, čo prijali od Andreja Mi-chaelisa (o čom pozri predtým), ba bol s pánmi v Teane, ale do //Capuy či// Capracotty sa nemohol dostať, lebo sa bál lúpežníkov, a preto mu je ľúto, že nemal šťastie ako pán a nepriviedol nás do Neapola.
Okolo jedenástej hodiny príde pán Ján Filip Weltz, ktorý nás priviedol, a spýta sa, či už veríme, že srne slobodní. A doloží: Či nám nepovedal pravdu? Tu odpovieme, že už veru vidíme, čo pre nás učinil Boh prostredníctvom jeho urodzenosti. Vzdávame vďaky jeho urodzenosti a so slzami v očiach prosíme za prepáčenie, že sme boli takí //zanovití a tvrdohlaví//. Bude nás to do smrti znepokojovať, že srne jeho urodzenosti zapríčinili takú mrzutosť a také nebezpečenstvá, lebo sa usiloval len o naše dobro. Pán však káže, aby sme boli dobrej mysli. Prisľúbil, že všetko rád prepáči, a zaviaže sa, že nám preukáže všetky dobrodenia.
Medzitým sa vráti z galejí pisár Andrej a odovzdá nám blahoželanie väzňov k oslobodeniu. A oznámi, že na obede bude prítomný mních a príde i nemecký kapitán. Kým budú obedovať hore na poschodí, my sa máme zdržiavať na našom poschodí. Podá sa nám tam obed, víno a všetko ostatné.
Okrem //dvoch// bratov, našich pánov, boli v tom dome pisár, sluha Tureček, kúpený za stodvadsať toliarov, a Španielka, stará, zošúverená žena. Všetci boli pripravení plniť príkazy pána. Sluhovia tam totiž boli takí naučení, že všetko robili podľa vôle pánov. Keby aj niečo zlé bolo alebo sa stalo v dome, nezradili by svojich pánov. A hoci ich zväčša nazývajú sluhami alebo otrokmi, sú takí statoční, že páni sa nerozpakujú nechať v otvorených izbách prstene a iné cenné veci, keď odchádzajú z domu.
Turek a starena nás znamenite všetkým obslúžia a veľmi sa radujú našej prítomnosti, považujúc nás alebo za sluhov alebo za niečo podobné. Prinesú najlepšie víno, chladené snehom. K rozmanitým pokrmom pridajú aj ovocie. Keď sa naobedujeme a poďakujeme, zaoberáme sa knihami.
Keďže by sme mohli ochorieť, tajne sa skrývajúc, ba často tam chodia nemeckí vojenskí oficieri, páni sa uznesú, že bude lepšie, aby sme sa načas zdržiavali v inom dome, kým vojaci neodídu do Messiny a my nebudeme môcť bezpečnejšie vychádzať. Radi súhlasíme, najmä keď sa dozvieme, že pri dome, krorý nám určili, je utešená záhrada. Večer, Ba neskoro v noci, prejdeme teda do domu pána Jakuba Reillarda*, ktorého príbuzným bol náš sprievodca, pán Ján Baptista Schanternell, lebo sa v Augsburgu oženil s jeho sestrou. Aj on tu býval, a takisto i páni Baltazár Langenmantell* z Augsburgu a Martin Philipperdus*, Angličan, //ktorý brúsil drahé kamene//.
Keď tam prídeme, prijmú nás a zaobchádzajú s nami láskavo. Už bol totiž pripravený stôl na večeru. Ctihodný Tobiáš Masník si prisadne k domácemu pánovi, ja k nemu, ku mne Ján Baptista Schanternell. Potom si prisadne Baltazár Langenmantell,, ďalej Martin Philipperdus a napokon //pánov// synček Jakubko. Pani, veľmi oddaná žena, zomrela predtým, ako sme prišli: pred dvoma mesiacmi. Keď sme jedli, domáci pán Jakub Reillard nás ohľaduplne poučil, aby srne jedli a pili trochu miernejšie, nie preto, že by nám závidel, ale aby náhla zmena potravy a nesmierna dychtivosť po jedle náhodou nezapríčinila chorobu, ba dokonca i smrť. Potom uviedol niekoľko cudzích i domácich príkladov, najmä o Nemcoch, ktorí tam prišli.
Po večeri nám poskytnú lôžka a všetko pohodlie, čo najlepšie a väčšmi, ako je nevyhnutné.
Hoci pán Jakub Reillard bol reformovaný, ba aj Martin Philipperdus, ktorý bol uňho na koste, predsa im vôbec nechýbala ušľachtilosť. Nasledujúceho dňa — 17. júna — nás navštívia nemeckí kupci pán Daniel Weickmann z Ulmu a Viliam de Vandalle* z Norimbergu, ktorí nám zasa blahoželajú a dlho sa s nami rozprávajú. V podvečer príde náš sprievodca pán Ján Filip Weltz a všelijako nás utešuje. Napíšeme väzňom pripútaným ku galejným trojvesliciam a sľúbime, že ich navštívime.
Dňa 20. júna náš pán domáci //Jakub Reillard// a Martin Philipperdus nás skoro ráno, keď ľudia ešte spia, zavedú na vrch, na ktorom sa ešte rozprestiera mesto. Pozreli sme si z neho územie Neapola. //Pri tejto príležitosti niečo o Neapole.*// Jeho nákres je asi takýto:
Na tomto meste treba obdivovať veľkoleposť, či už máš na mysli bohatstvo zeme, či už množstvo ľudí, či už stavbu budov alebo nádherné chrámy. Mohol by si ho prirovnať aj k Rímu, ak by si nerátal baziliku svätého Petra, obdivuhodné starobylé budovy a skvostné paláce kardinálov.
Neapol má podobu mesiaca a je dlhý dvanásť italských míľ. Nad mestom sa vypína zámok vytesaný z tvrdej skaly, naozaj obdivuhodný, najmä z veľmi hlbokej priekopy v pevnej skale. Z tohto zámku sa môže rozrúcať celé mesto, keby sa vzbúrilo, ale aj nepriateľským lodiam uzavrieť prístup a ľahko im zapríčiniť skazu. Neapol má aj ďalší zámok, ktorý sa volá Nový, hoci je najstarší. Obklopuje ho more. Je výborne opevnený, aby sa mohla potlačiť vzbura a zadržať nepriateľ na mori. Prístav má pevnosť. Je dômyselne vybudovaný na mori ako most v dĺžke dvesto alebo viac krokov. Má aj obrovský maják. Vŕšok Posilipo — v gréčtine to značí „utíšenie zármutku" — je veľmi pekný, celkom malebný so svojimi záhradami, vinohradmi, stromami, budovami. A celý je obdivuhodne prerúbaný priamym smerom do výšky dvoch veľkých meracích prútov a do takej šírky, že sa tam môžu obísť dva vozy. Cesta, po ktorej sa chodí, je riadne vydláždená kameňmi, ale posypaná pieskom. Od vchodu jaskyne až k jej východu vedie po chrbte vŕšku voľná hradská dlhá asi tisíc krokov. Takmer toľko krokov má cesta vytesaná na oboch stranách vŕšku, ale nad vŕškom je krytá. Uprostred jaskyne sa nachádza kaplnka ožiarená večným svetlom. Býva v nej pustovník.
Celkom pri vchode do vŕšku od mesta Neapola sú dve veľké mramorové tabule. Na jednej sa opisujú vlastnosti dvanástich obdivuhodných pozzuolských žriediel. Ich obdivuhodné prednosti mám opísané v inej knižočke. Druhá vyzýva pocestného, aby si pozrel túto cestu, ale aj hrob Vergilia. Jeho epitaf je uvedený na tej istej tabuli. Hrob básnika Vergilia sa nachádza pri druhom míľniku: pri otvore jaskyne či cesty vydlabanej cez návršie. Preto ľud pripisuje Vergiliovi, že vysekal tie skaly, akoby ich bol vyhĺbil čarami za dvadsaťštyri hodín. Bezpečne však na nich vidieť stopy zručnej práce. //Okolo cesty sú rozmiestnené kamene ako malé sochy. Kamene slúžia na meranie krokov. Každý kameň predstavuje vzdialenosť tisíc krokov a je na ňom číslo označujúce počet míľ od mesta.// Na tej istej pozzuolskej ceste leží na pravej strane jazero, ktoré nemá ryby a zverinu, ale oplýva žabami, hadmi a lastovičkami.
Na brehu jazera je na ľavej strane parný kúpeľ sv. Germána, Má oddelené miestnosti, v ktorých sa zachycujú veľmi horúce sírne výpary. A keď do nich vstúpia nahí ľudia, potia sa ako v kúpeľoch. Na pravej strane je Grotta de li cani čiže skalná dutina podobná murovanému alebo tehlovému komínu, ale nerozprestiera sa do šírky, ani nie je veľmi hlboká — okolo šesť krokov. Obsahuje veľmi škodlivé výpary. Ak pes alebo mačka atď. prekročia hoci len o jeden palec znak, ktorý je položený uprostred, hneď klesnú a zdochnú. Ak sa však hneď, ako klesajú v triaške, hodia do susedného jazera, môžu prísť k sebe a uzdravia sa. To isté sa stane aj ľuďom, čo svojou smrťou dokázal akýsi španielsky žoldnier, ktorý tam vstúpil.
Toto všetko sme videli dňa 23. júna (bola druhá nedeľa Trojičná). Vzal nás so sebou Baltazár Langenmantell.
Keď sme sa vracali, stretávali sme sa s nemeckými vojakmi, čo bolo dosť nebezpečné.
Nachádza sa tam veľmi veľa obdivuhodných prírodných výtvorov. Nadmieru utešené sú Campi Elisii. Jedli sme z nich aj ovocie. Vrch Solfatara je celý žltý a pozostáva z prírodnej síry. //Doniesli sme si z nej niekoľko kúskov do Nemiec.//
Pozzuoli sú mestečko nazvané podľa páchnucich studní. Nemajú iba starobylé umelecké stavby, ale aj prírodné podivuhodnosti. Parné žriedlo pod vysušeným vrchom naháňa hrôzu, ako vrie, ale lieči mnohé choroby. Astronský kúpeľ zo seba vydáva a vyráža vzdychy. Vrch Olibani (nie ten, čo je v Palestíne) rozkázal Caligula vylámať na vydláždenie ciest v Itálii. Je tam kúpeľ nazvaný Pomáhaj človeku a kúpeľ Trituli vyzdobený maľbami, aby každý chorý poznal, aká voda akú chorobu lieči, a tak zaujal to miesto, kde je namaľovaná jeho choroba. Salernskí lekári chceli tieto prírodné výtvory zničiť, ale keď stadiaľ v noci utekali, zahynuli v Tyrrhenskom mori. Keď človek v parnom kúpeli Trituli stojí, potí sa, ale keď sa zohne, mrzne. V tejto jaskyni sa vyskytujú rozličné zákruty a podzemné chodby, z ktorých je jedna nebezpečná. Ak totiž do nej niekto neznalý vkročí, hneď tam zomrie, ako keď od hustých výparov zhasne sviečka. V Pozzuolách je aj obdivuhodne veľké divadlo a neďaleko neho pekná a nová podzemná stavba, ktorú vybudovali Rimania na vrchole svojej moci. Nachádza sa v nej sto pivníc, vedno tak zvláštne a spletito rozmiestnených, že ak by niekto vošiel do nej bez sviečky, musel by tam zomrieť, lebo by nenašiel východ. Kto pozná to miesto, vie kde je vchod, zakrytý krovím a krami, lebo nad pivnicami sú vinohrady, záhrady, stromy, lesy a podobne. Nachádza sa tam aj obdivuhodná vodná nádrž, ktorú vybudoval Nero. Jej časť pod zemou je dlhá dvestopäťdesiat a široká sto krokov. Podopiera ju štyridsaťosem vysokých stĺpov. Dosiaľ je neporušená. Veril by si, že je nová. Je umelecky vyzdobená sadrou. Z tohto umeleckého diela si kúštik odniesol ctihodný Tobiáš Masník. Neďaleko od Pozzuol sa nachádza Averno, miesto zahalené parami a výparmi. Je tam i jazero Acheron, ktoré nemôžu preletúvať vtáčí, lebo by prišli o život. Tie veci sa veľmi zhodujú a súhlasia s Vergiliovými spismi, ibaže ich básnik vplietol a zahalil do bájí. Veľmi blízko sa nachádzajú Tripelgule, ktoré sa volajú podľa troch chatrčí. Sú tam totiž tri prístrešia. V prvom sa uschovávajú šaty, v druhom odpočívajú potiaci sa a v treťom je teplá voda.
Na tej istej hradskej, čo vedie do Pozzuol, je vrch Gauro, ktorý roku 1538 chrlil čudný oheň. Pri tom prudkom požiari narástol z lávy a popola Nový vrch, vysoký tisíc krokov, ktorý možno ešte dnes vidieť. Pozzuolskí obyvatelia vtedy //na vŕšku// utekali v noci do Neapola. Mnohých zahubil oheň alebo zabili a zasypali domy. Ešte aj dnes veľmi prudko vydychuje teplú paru. Ak sa hodí do jeho hlbín kameň, veľmi prudko ho vyhodí.
Z Pozzuol do Baie postavil Caligula most. Jeho rozvaliny — štrnásť stĺporadí — dosiaľ vyčnievajú z mora. Ponad more bol dlhý takmer tri tisíce a šesťsto krokov. Baia v Kampaň ii má na všetkých stranách zakrivené pobrežie dlhé päťtisíc krokov. Utešený prístav sa volá podľa dopravovania tovaru.
//Neďaleko Neapola je veľa starých budov rímskych cisárov.// Viac o týchto veciach* je v mojej knižočke úlomkov pozbieraných vo väzení v Itálii, v Neapole a na ceste. //Vráťme sa však k Neapolu.//
Hoci všetky tieto //obdivuhodné// prírodné výtvory prispievajú ku kráse mesta Neapola, lebo sa nachádzajú v jeho blízkosti, predsa je aj veľa iných vecí, čo vyvolávajú obdiv a prebúdzajú chválu. Nemyslím, že niekde inde na svete podnebie i zem tak žičí ľuďom ako tu. Celé leto neprší, a ak niekedy, považuje sa to za mimoriadnu udalosť. Nepadá ľadovec, nehrmí, neblýska sa. Večer však vídať blýskanie predovšetkým pri vrchu Vezuve, no slabé. Stáva sa to v zime. Snehy v zime pokryjú vrch, ale v meste je ho veľmi málo, hádam ich rozpúšťa teplo mora.
Hoci je vo dne náramná horúčava, predsa stromy, obilie, ovocie, byliny rastú tak bujne, že to, čo poskytuje zem v našich krajoch, nedá sa s nimi vôbec porovnať. Citróny, pomaranče sa rodia celý rok, lebo na tom istom strome jedny sa trhajú, ďalšie dozrievajú, ďalšie dorastajú, ďalšie kvitnú, ďalšie pučia. Záhrady sa zelenajú celý rok — okrem pomalšie rastúcich druhov bylín a stromčekov. Hrozno dozrieva v auguste. Jeden citrón ako menší melón alebo tri aj štyri menšie dostať za sold, najmenší kovový peniaz. V čase štyridsaťdňového pôstu* sa za jeden sold predáva viac ako tridsať pomarančov. Aj iné veci, čo sú u nás veľmi vzácne, nachádzajú sa tam vo veľkej hojnosti. Mešťania sú veľkí milovníci pôžitkov a prepychu. Zem považujú za nebo.
Miestokráľom bol vtedy Anton Peter Alvarez z Astorgy*. Má šiestich poradcov (Marques, Valerius, Carolus, Cala a i.). Dvaja sú v Španielsku. Podliehajú im dvanásti radní páni v trestných a dvanásti v občianskych veciach. Odvolanie sa podáva od nižších k vyšším. Generál neapolského vojska dostáva ročne okrem iného osemdesiatštyri-tisíc dukátov, kapitán jazdy dvadsaťštyritisíc dukátov a toľko i kapitán pechoty. Generálom námorného vojska bol vtedy knieža z Montesar-chia, ktorému vyplácali stosedemdesiatštyritisíc dukátov. Nižším oficierom bol vnuk Guevarra, gróf z Donaty, ktorého strýko dal svoju dcéru za manželku bratovi.
Je tu sedem galejí, ktoré sa nachádzajú pri Novom zámku. Na galejach sv. Jozefa, Januária a Kláry sú pripútaní naši väzni. Živia sa skromne suchárom a vodou. Ostrihaných galejníkov bijú aj pre bezvýznamnú príčinu. Keď galeje stoja, niektorých z miesta odviažu (toho času uhorských väzňov vždy), ale potom ich //reťazou// spútajú po dvoch a používajú na rozmanité práce. Keď veslujú, sú vyzlečení po pás. Znepokojujú ich nečisté vši, ploštice, blchy. Nekonečné je pokrikova-nie a verejná bezbožnosť ako v Sodome.

Kardinálom tu bol vtedy Carazzola. Okrem neho boli aj iní v Ríme a inde: Caesar Destraeus, Francúz, laonský biskup, ktorého roku.1671 vymenoval Klement IX.*, Ján Eocrard Hidardus, Španiel, edesský arcibiskup, ktorého 16. mája roku 1672 vymenoval Klement IX., Ján Rapiglionus, pápežský protonotár, vnuk rodného brata nasvätejšieho pápeža, Leopold Medices, rodný brat etruského arcikniežaťa, florentský opát, Žigmund Chisius, sienský prior jeruzalemského rádu a iní. Nachádza sa tu vyše tritisíc chrámov. Duchovných (skôr telesných) sa ráta tridsaťtritisíc. Povestných neviestok je štrnásťtisíc. Otrokov vnútri mesta je zo desaťtisíc. Obyvateľov, ktorí tu žijú, je vraj dovedna päťstotisíc.

Hoci sme to počuli od dôveryhodných ľudí — od našich patrónov, zdalo sa nám to nepravdepodobné. Ale potom sme poznali, že tá správa nie je ďaleko od pravdy. Presvedčili sme sa, že takmer každá tretia či štvrtá budova je chrám. Videli sme, že v jednom kláštore je päťsto aj viac mníchov. //Od rána do polnoci napĺňajú mestské ulice, štvrte, brány (tu býva denne niekoľko tisíc ľudí), záhrady a všetky chodníky. A ak sa niekto pozrie hoc aj sto ráz z obloka, vždy uvidí na uliciach duchovných rozličných rádov.// Slobodne chodievajú aj do nevestincov, bárs i na poludnie, ako u nás do pivných krčiem. Nachádza sa tu totiž také množstvo ulíc s neviestkami, že sa ľahko dajú prirovnať k veľkému mestu. Je tu napokon dvanásť jezuitských veľkých kolégií, devätnásť františkánskych kláštorov, sedemnásť dominikánskych, jedenásť karmelitánskych, osem kartuziánskych, obrovský počet kláštorov mníšok a iných rádov, ktorých je toľko, že sa pod slnkom ledva nájdu také, čo by sa tu nevyskytovali.

Niektorí mešťania majú veľmi jemné mravy, niektorí veľmi drsné, ba niektorí aj dedinské. Keď sa hostia, pijú víno, tak ako sa u nás pije voda. Jeden druhého však nenúti až do omrzenia, ale keď má smäd, požiada obsluhujúcu slúžku alebo ženu, napije sa a podá pohár slúžke alebo žene, aby ho odložila.

Keďže je vo dne najväčšia horúčava, zväčša spia. V noci sa prechádzajú, alebo doma píšu, alebo pracujú.

Vo vchodoch všetkých domov, na rohoch domov a na uliciach žiari veľké množstvo svetiel, najmä keď majú toľko mŕtvych patrónov a svätých, pred ktorých takmer každý deň v domoch, kde oslavujú narodeniny, porozkladajú po celej domácnosti lampáše, a keď v kostoloch a kláštoroch, kde sa uctieva ten istý svätý alebo patrón, stojí a horí do dvanástej v noci niekoľko sto umelecky zhotovených lampášov. Vo sviatočné dni sa niekedy zdá, že horí celé mesto. Pri kostoloch zakladajú veľké ohne. Zhotovujú úžasne vyprskujúce ohňostroje. Strieľajú z diel. Na tie pochabosti vynakladajú každý deň niekoľko tisíc. Aj chlapci bezstarostne a slobodne berú do rúk ohňostroje a výbušniny. Nikdy sa neobávajú požiaru, lebo strechy pokrýva sadra. Pri starobylých domoch, ktoré sa vyrovnajú aj zámkom, si udržiavajú prekrásne záhradky. A čo je zvláštne, vinič vyrastá zo zeme až do takej výšky, že tvorí veľmi príjemné podlubia a miesta na prechádzky. Vrchnosť nikoho netrestá za smilníctvo alebo cudzoložstvo. Trestom je, keď taký človek má povesť nehanebníka. Nedočkavé dievky prijímajú peniaze a predávajú sa. Keď porodia, dojča sa zanesie do ústavu pre nemanželské deti a tam sa vychováva. Dievka namiesto trestu dostane meno neviestky a hocikomu dovolí, aby sa s ňou stýkal. Žije zo zárobku svojho tela. Ústav pre nemanželské deti je bohatý. Ma veľké dôchodky, výsady a iné náležitosti. Mnohí mu totiž odkazujú veľké dary, najmä tí, čo trávia život v nevestincoch a trápení svedomím tušia, že sú tam aj ich potomci. Len niektorí si berú počestné ženy, z prišelcov a cudzincov, ktorých je najväčší počet, takmer nikto. Ženské pohlavie požaduje najväčšie výdavky na prepych. Ak ide žena pešo, považuje sa za neviestku. Sú premnohí právnici //(tu ich volajú// advokáti), šľachtici, úradníci, umelci, ktorí uzavrú s neviestkami zmluvu, a podľa toho, ako sa dohodnú, zaplatia im na mesiac, na týždeň, na rok atď. Je čudné, že ich zaživa nepohltí zem! Keď nemanželskí chlapci dospejú, uznajú sa za manželských a počestných a venujú sa alebo umeleckej činnosti alebo štúdiám alebo inému podľa nadania. Neschopných určia za sluhov a služobníkov. Dievčatá ponúknu na vydaj. Berú si ich aj umelci a iní — chytrejšie tie, čo sú krajšie a čo prinesú viac peňazí. Často sa tu stroja a stávajú vraždy. Ak totiž niekto túži zákerne zniesť zo sveta nepriateľa, aj za maličkú odmenu nájde hneď úkladného vraha, ktorý ho prebodne a ujde do chrámu. Práve vtedy jeden na našej ulici zastrelil knieža z Marques, ušiel do chrámu, a tak sa zachránil. //Márne naňho striehli niekoľko dní pri bráne sluhovia. Knieža napokon o tri dni zomrel, ale odpustil svojmu vrahovi zločin, ba prikázal mu odčítať zo svojho majetku šesťdesiat zlatých.// Ďalší prebodol majiteľa psa, lebo pes brechal. Zachránil sa v kláštore. Aj akéhosi Nemca Seraria, ktorý nás potom opäť spoznal v Ríme a bol dlžníkom nášho pána, ochránili mnísi v chráme, keď nemohol zaplatiť. Ak nejakého //zločinca// odsúdia na smrť a miestokráľ náhodou vidí, ako ho vedú na popravu, oslobodia ho. Je aj jeden chrám, ktorý má takú výsadu, že ak tadiaľ vedú zločinca, mnísi vyjdú von s bakuľami a oslobodia ho z rúk kata. Prirodzene, že sa tam zriedkavejšie popravuje. V mestskom väzení je vždy najmenej tisíc väzňov. Ak niekoho z nich odsúdia na galeje, posadia ho na osla. Pred ním ide trubač. Rozsudok sa vyhlasuje na námestiach. Oznámi sa aj čas, na koľko rokov je odsúdený alebo či je odsúdený na smrť. Keď sa odsúdenec približuje ku galejam, ostatní väzni spustia strašný krik a vresk na znamenie radosti, že vraj idú mať udatného druha, čo vydrží bitku.

Pod mestom je tajný podzemný kanál, v ktorom sa dá prechádzať, ale len málokomu dovolia tam vojsť.

Celé leto sa na všetkých uliciach predáva ľadová voda. Je totiž viac než šesťsto takých, čo nosia pod pazuchou nádobky, chodia tu i tam, v ruke držia sklené poháre, pričom vykrikujú: „Ľ acqua! Ľ acqua*!" Tí, čo sa zdržiavajú v podlubiach, v divadlách, na námestiach, na uliciach teda kupujú a pijú. A tak niektorí predavači vody považujú za nešťastný deň, ak nezarobia zlatku. Ak sa toľko zarobí na vode, koľko sa tu zarobí na iných veciach ?

V takej veľkej horúčave nechýba nikdy sneh. Dováža sa z vrchov po mori na lodiach, ktoré plávajú v noci alebo v tôni. Keď páli more i slnko, lode stoja na tônistých miestach, ak sa také nájdu. V zime zhromažďujú vo vrchoch do pripravených jaskýň a skalných dutín sneh a v lete si ho stadiaľ berú. Libra sa predáva za jeden gran*, to jest za dva numy. Veru ani chudobnejší nevypije jednu holbu vína, ktoré by nebolo ochladené snehom!

V meste, ktoré je také veľké, sa používajú koče, káry a nosidlá. Je ich veľké množstvo. Koho unaví chôdza, všade nájde pripravených nosičov a dá sa nimi za neveľkú odmenu odniesť, kam len chce. //,,Do jedenástej hodiny majú na námestiach všetko vyložené na predaj" — vraví Masník — ,,a predávajú v noci väčšmi než vo dne. Videl som to veru, keď som sa prechádzal v tom čase po uliciach."// Keď nejakej žene zomrie zákonitý manžel, žena sa dá ostrihať a ostrihané vlasy sa priviažu na prikrývku, ktorá'* je na márach. Nepochybne sa z nich robia parochne, lebo takmer všetci chodia v parochniach. A ktovie, či to nie je výmysel duchovenstva, aby z toho malo väčšie zisky. Mŕtvych pochovávajú v chrámoch, ale za veľkú odmenu. Chudobných vynášajú von a bez obradov. V domoch sa zdržiava veľa mníchov. Ledva sa nájde jeden šľachtický dom, ktorý by neživil nejaký daromný žalúdok. Potom sa im spovedajú a podobne.

Veľmi mnoho by sa ešte dalo zaznačiť o Neapole, ale vyžadovalo by si to námahu.

Tu v Neapole sme ostali u pána Jakuba Reillarda päť týždňov v modlitbách a meditáciách. Čítali sme aj nemecké knihy, ktoré sme tam mali: nemeckú Lutherovu bibliu*, Nürnbergisches Handbüchel (Norimberskú príručku), Herz-Postille (Postilu srdca) a iné. Od pána Juraja Weltza sme dostali rozličné latinské knihy. Podchvíľou nám totiž posielal ďalšie a ďalšie. Na znak vďačnosti Ara gratitudinis Deo et benefactoribus atque captivis (Oltár vďačnosti Bohu a dobrodincom, ale aj väzňom)* ctihodný pán Masník, ale ja Schola crucis (Školu kríža) sme vypracovali bez pomoci kníh, ako sa len dalo, a venovali sme ich patrónom. Prvá bola v neviazanom, druhá vo viazanom štýle a vytlačená už tu vo Wittenbergu //asi na dvanástich listoch//. Každú chvíľu prichádzali naši dobrodinci a sľubovali, //že už-už príde// pán Benedikt //z Oxenstiernu*, Švéd,// s ktorým nás slobodne prepustia. //Odišiel pred nami na ostrov Melitu. //Vrátil sa z ostrova asi po troch týždňoch nášho vyslobodenia. Chcel sa s nami rozprávať a sľúbil, že nás vezme so sebou do Nemiec. Keď sa tu však zdržiaval len dva dni, hľa, prišiel poštou list, aby sa čo najchytrejšie vrátil! Nuž teda odišiel hneď poštou do Ríma k švédskej kráľovnej Kristíne*. //Sluhov, ktorých mal na mori, prepustil. Nechcel nás poslať do Ríma so sluhami.// Venoval väzňom osem dukátov.

A tak sme tam ostali, každý deň vzdychajúc a prosiac Boha o slobodu. Často sme si vymieňali s väzňami listy. //Náš// pán sa o nich veľmi dobre staral a poskytoval im potrebné veci. My sme ich takisto svojimi prosbami a zámermi našich pánov priaznivcov nabádali k trpezlivosti a povzbudzovali písmami.

//Bol tu pánov chlapček, ktorého opustila mŕtva matka. Často sme sa s ním zabávali. Keď sme spomínali na našich, táto sirota sa neraz rozplakala a neraz nás aj pobavila svojou hrou. Po mŕtvej ostal aj hudobný nástroj. Veľmi často na ňom hrali nemecké piesne a spievali pán Schanternell a pán Ján Erdeni. „Pánu Jánovi Baptistovi Schanter-nellovi" — vraví Masník — „som často zhotovoval italské listy". Zaoberali sme sa aj inými vecami, aby sme oklamali čas. Bola tam utešená záhrada, v ktorej srne sa prechádzali a obedovali pod širokolistým figovníkom.//

Siedmich väzňov poslali 2. júla (v deň Nanebevzatia blahoslavenej Panny Márie) do Messiny. Z väzňov augsburského vyznania boli medzi nimi //pán Daniel// Mazarius*, //Ján// Timkovič a Sedényi. Pretože sa však zdvihol nepriaznivý vietor, vrátili sa do prístavu, hoci už prešli vyše polovicu cesty. Potom ich opäť poslali 4. júla do Messiny (je pri Palerme), ktorá je hlavným mestom Sicílie. Mali ich poslať sedemnástich. Ale keď sa o tom dozvedel náš patrón, usiloval sa všetkými prostriedkami obmäkčiť srdce španielskeho veliteľa nad galejníkmi a získať si ho darmi, aby niektorých z toho vynechal. To sa aj stalo. Nechal ich tu desať, ale za každého mu bol odčítaný skoro jeden dukát. Dňa 25. júla sme boli večer na prechádzke //a pri príležitosti sviatku sv. Jakuba sme videli veľké ohne.// Pánu domácemu sme venovali báseň namaľovanú a napísanú vo forme labyrintu.* Aj som ju dal tu v Nemecku vytlačiť.

Dňa 26. júla (bol sviatok Anny) sme boli večer v prístave. Chceli sme vstúpiť na galeje ako neznámi cudzinci, ale mostík už bol odtiahnutý. Tak sme sa teda plačúc dívali na našich z pobrežia, od ktorého boli vzdialení len osem krokov. Stadiaľ sme šli k miestokráľovmu palácu, kde bolo veľa kočov kniežat a veľmožov, ktorí prichádzali deň čo deň, aby osvedčili svoju oddanosť. Práve vtedy tam miestokráľ večeral. Dňa 27. júla asi šesťdesiat francúzskych lodí priplávalo zo Sicílie takmer až k mestu. Nikto sa im neodvážil //vyjsť// oproti, hoci na pobreží sa ponevieralo niekoľko tisíc ozbrojených vojakov a mešťanov a v prístave bolo umiestnených niekoľko diel a riadne postavené varty. Francúz sa zdržiaval neďaleko mesta do 29. júla. //Bolo ho dobre vidieť.// Potom odišiel do Apúlie a odviezol do Messiny lode naložené obilím. Dňa 28. júla sme boli večer na dvoch galejach a navštívili sme spoluväzňov, s ktorými sme sa rozprávali ako cudzinci: //na jednej s pánom Nikletiom, na druhej s pánom magistrom Stellerom, s pánom Paulovičom a s pápskym superintendentom*'.// Predtým však náš sprievodca a tlmočník Andrej, pisár pána Juraja Weltza, dal veliteľovi a dozorcovi galejníkov odmenu a vymohol nám od neho ako cudzincom povolenie vstúpiť na galeju a prezrieť si jej trup. Keď sme to dosiahli a šli sme tam a pristúpili sme k pánom Nikletiovcom, hneď od nás pýtali po nemecky a po latinsky almužnu. Už predtým totiž dostali správu o našom príchode, ale i poučenie, ako sa majú správať a tváriť, aby sme sa neprezradili. Pretože ovládam nemeckú reč, spýtam sa, akoby som nevedel o ich osude a otčine, čo sú za ľudia a akého stavu a prečo ich stíhajú takéto pohromy. Keď odpovedia, že sú Uhri, a to niektorí luteránski a kalvínski kňazi, podotknem, že trpia spravodlivo, právom a po zásluhe ako kacíri a napomínam ich, aby sa obrátili, ak chcú byť slobodní. Potom sa s nimi zhováram o viere. Keď sme videli, že medzitým už nastal večerný súmrak, všade vládol krik a nikto nedával pozor na naše slová, prisadli srne si k nim a porozprávali sme sa trocha slobodnejšie o niektorých veciach. Napokon sme im a ostatným väzňom podali ruku a odišli sme. To isté sme urobili na galeji sv. Jozefa s pánom magistrom Stellerom, Paulovičom, chromým kalvínskym rektorom Simonim a helvétskym superintendentom Sél-lyeiom.

Tretieho dňa po sviatku sv. Jakubanás zasa odviedli do domu urodzeného pána Juraja Weltza a tam sme ostali až do odchodu, najmä preto, aby sa pán mohol s nami každý deň stýkať. Takmer denne tam prichádzali nemeckí oficieri, ale my sme boli v bezpečí v hornej izbe. Keď jedli v prednej izbe, my sme jedli v zadnej a tajne sme sa posmievali svojim prenasledovateľom.

Keď pán ráno vstal, hneď sa poberal ku knihám (mal ich veru hojnosť) a nosil nám jednu za druhou. Všetko obrátil proti pápežencom — dokonca aj to, keď čítal v Donatovi* o odchýlkach*: že aj oni sa dopúšťajú odchýlok, keď vzývajú svätých.

K pánovi často prichádzali mnísi. Dokazoval im falošnosť a modloslu-žobqíctvo a zoči-voči im odporoval. Keď zbadal, že sa nahnevali, chlácholil ich darmi a slovami, vraviac: „Ja som váš poslucháč. Vy ste povinní ma poučiť, ak sa domnievam, že vo Sv. Písme sa nachádza protirečenie."

V pohostinnom dome, kde sme boli predtým, jeden deň do týždňa sa choval páter Gabriel, karmelitán, ktorý sa s nami stýkal, nič nevediac o našom osude. A hoci u pána často našiel Lutherovu bibliu a iné nemecké luteránske knihy (vedel totiž //dobre// po nemecky z Holandska, //hoci bol italskej národnosti)//, vravieval so smiechom: „Viem, že ste kacíri, ale uznávam, že lepší kresťania ako my." A iné. V terajšom našom pohostinnom dome sa takisto choval mních, kazateľ nemeckého kostola, ktorého dozorcom bol pán Juraj Weltz. Dňa l. augusta nás zaviedli ku kartuziánom*, ktorí sú v kláštore sv. Martina. Tento kláštor leží poniže zámku nad mestom. Je nesmierne veľký. Čo sa týka obvodu, vyrovná sa mestečku. Má veľmi nádherný chrám. Gvardiánsky palác je nadmieru ozdobený mramorom rozličnej farby. //Stoličky sú potiahnuté hodvábnou látkou.// Koldokola stien vidieť namaľované mestá, ktoré tomuto kláštoru platia ročne obnos, čo je pri nich pripísaný. Nad týmito maľbami sú namaľovaní mnísi, akoby boli živí. Uvádzajú sa tam aj ich mená a vek. Mnísi sú zavretí. Vychádzajú len v stredu, aby sa medzi sebou pozhovárali. Pri každej izbietke je v múre schránka, z oboch strán dobre uzavretá mrežami a dvierkami. Keď nadíde hodina raňajok a obeda, rádový sluha prinesie pokrm a nápoj, otvorí schránku a nechá ich v nej, znova ju zavrie a odíde. Pristúpi kartuzián, vezme položený pokrm, naje sa a čo zostane, odnesie a zavrie schránku. Keď však niečo potrebuje, napíše na papier, ktorý sluha vezme a odovzdá gvardiánovi. Zaviedli nás do nesmierne vzácnej záhrady, hodnej veru aj kráľovského veličenstva. Ochodza štvorcového tvaru je vykladaná mramorom a svedčí o veľkom umeleckom nadaní maliarov. Každá strana má pätnásť mramorových stĺpov, ktoré sú pätnásť stôp vysoké, okrúhle a také hrubé, že ich človek ledva rukami môže oblapiť. Okrem nich sú v rohoch strán štyri štvorhranné, umelecky vytesané stĺpy. Vnútorná časť, ktorá obklopuje dômyselne upravené hriadky, je urobená tak jemne, že jej rozmanité mozaiky napodobňujú ozajstné prírodné tvary. Zdá sa, že tu visia tkanivá listov, tam zasa väzivá kostí, akoby veľmi tenkými šnôročkami pospájané, ale všetko je tak jemne vytesané z najtvrdšieho mramora. Horné chodby sa skvejú nemenšou nádherou a umeleckou prácou. A hoci v takej ohromnej a rozsiahlej budove nie sú nijaké dvere ani obloky, z ktorých by sa otváral pohľad do záhrady, predsa v horných chodbách je všetko tak dômyselne urobené z mramoru alebo namaľované, že návštevníkom sa zdá, akoby tam bol výhľad: akoby boli naozaj dvere otvorené a obloky roztvorené.

Z tohto vŕšku sme potom išli doprostred nad mesto a zastavili sme sa v záhrade, kde nás znamenite počastovali. Mohli sme z nej jediným pohľadom premerať obvod takmer celého mesta. Bol tam aj prameň, ktorý vytekal z umelo urobenej skaly //z mušieľ// a postriekal tých, čo o ňom nevedeli.

Dňa 3. augusta nás pán Daniel Weickmann povozil v nádhernom pohodlnom koči po Neapole a poukazoval nám väčšie a krajšie chrámy. Medzi nimi bolo niekoľko veľmi významných.

V dominikánskom chráme je osemnásť veľkých strieborných svietnikov. Bola práve procesia. Osem mníchov nieslo — ako povedali — dvoch svätých: Petra a Pavla, ktorí boli poriadne veľkí, z čistého striebra a ozdobení drahokamami a perlami, ba aj zlatými reťazami.

Počet mníchov bol obrovský — hádam aj sto. Niektorí z nich mali zapálenú sviecu a po ceste padali na kolená.

V kláštore sv. Augustína nám pán Weickmann ukázal Máriu, o ktorej sa domnievajú, že má preto sklonenú hlavu, lebo ju zohla, keď sa zrútila kaplnka, a tak ostala zázračne nepoškodená a nedotknutá. S kýmsi sa vraj tri razy rozprávala, a preto aj bol vyhlásený za svätého a leží blízko oltára v tej kaplnke. Jeho obraz je vystavený očiam prichádzajúcich vľavo na stene.

Stadiaľ sme šli do chrámu sv. Pavla, kde ležia z jednej strany brány Castor, z druhej Pollux, okyptení, veľkí ako Giganti, mramoroví, porazení. Nad nimi stoja Peter a Pavol s nápisom takého obsahu, že ich porazili ústami a perom. Chrám predtým postavili pohani, ale je všelijako popremieňaný.

V chráme sv. Kajetána sú stĺpy ovinuté striebornými plieškami, ktoré vraj priniesli a obetovali len pútnici. V chráme Kráľovnej nebies je klenba kaplnky vykladaná samými perlami.

V chráme sv. Januária sa hrdia mnohými pamiatkami. Ukazujú tu Krista so sklonenou hlavou. Keď v čase vzbury vystrelili zo zámku a guľa prerazila kaplnku a mala sa dotknúť jeho hlavy, hlavu sklonil, a tak sa vyhol nárazu gule. Na hlave vraj rastú vlasy. Pochádzajú od kráľovnej Johany, ktorú porazil uhorský kráľ, lebo páchala v živote najhoršie zločiny a predovšetkým zabila manžela. Požiadala, aby jej stiahli z hlavy kožu a dali ju tomuto ukrižovanému Kristovi. Domnievajú sa, že sa to aj stalo. Ó šialenstvo!

V chráme sv. Vavrinca (tam je matka cirkev*) ukazujú ľuďom v ten istý deň sadlo z upečeného sv. Vavrinca. Rozpúšťa sa vraj iba v tento deň. Vystavujú ho roztopené na striebornej miske. Potom ho pozbierajú do pohára.

Sú takí, čo tvrdia, že v celej Európe niet vzácnejších a nádhernejších chrámov — okrem baziliky sv. Petra v Ríme, ktorá zažiarila takou krásou až v tieto roky — a dnes sa ešte nájde ledva jeden chrám, na ktorom by sa nepostavilo niečo nové. Steny, ale aj dlážka sa zväčša ligocú mramorom. V mnohých chrámoch pokrývajú steny drahocenné závesy a koberce. Oltáre hýria až do omrzenia zlatom, striebrom, vzácnymi perlami, drahými kameňmi. Aj luterán tu môže chodiť bezpečne po chrámoch. Keď sa totiž slúži omša pri jednom oltári, odíde a pozerá si niečo iné. Ľudia sa v chrámoch rozprávajú, ako sa im zachce, a nedajú sa nejakou vážnejšou prehliadkou strhnúť k tomu, aby prejavovali úžas nad vecami, lebo sa tam denne poneviera veľké množstvo pútnikov.

Celý ten čas, čo sme boli v Neapole, tešili sme sa na príchod lodí jednak z Benátok, jednak z Holandska, jednak z Itálie. Ale keď sa rozchýrilo, že po mori sa potĺka Francúz, kupci nechceli prichádzať. Napokon prišiel jeden Angličan, ktorý priviezol strieborné náčinie a iný tovar. Keď počul, že sme slobodní, blahoželal nám a ochotne vyhovel prosbám, aby nás odviezol so sebou ako námorníkov, keďže jeho rodina už bola odrátaná.* A sľúbil, že nás bude bezplatne živiť a zavezie nás, kam len budeme chcieť, či iba do Livorna, či do Holandska, či do Anglicka. Naši patróni sa s ním dohovorili, aby nás vylodil v Livorne. Očakával nás na lodi, ale pán ustavične odkladal náš odchod, aj keď Angličan oznámil, že už odíde. Zdržiaval sa tam totiž vyše troch týždňov. Pán chce, aby sme ešte odpočívali v mäkkom lôžku, že vraj stačí, keď odídeme ráno. Medzitým zdvihnú na úsvite lodnú kotvu a loď nás tu nechá. A tak sme všetci želeli, že sme prišli o takú vhodnú príležitosť. Pán nás však utešuje, že sa vraj postará, aby sme mohli prísť do Ríma. „Aby ste toho Antikrista" — tak povedal — „videli vskutku sedieť na svojom stolci."

Potom striehneme na ďalšiu príležitosť, takmer aj proti pánovej vôli. Mládenec Andrej, pisár, bol pápeženeckého náboženstva, ale predsa vedel o všetkom, čo sa stalo s nami a s ostatnými väzňami, ktorých takmer každý //tretí// deň navštevoval. Našiel nemeckých pekárov,* ktorí chceli ísť do Ríma. Boli traja a štvrtý bol Sebastián, sluha plukovníka z Kaysersteinu, ale už sa zriekol vojenskej služby. //Bol to bavorský študent, ktorý išiel s cisárskym generálom do Neapola, ale keď sa generál vracal do Nemiec, dostal prepúšťaciu listinu.// Pisár oznámi pánovi, že sa chystajú odísť a povie mu, že chcú ísť s nami. A tak sa to dozvieme takmer len deň pred odchodom a pripravíme sa na cestu, ale akoby proti pánovej vôli, ktorý by nás bol rád dlhšie zadržal u seba. Bolo však nebezpečné nalodiť sa (Itali vravia imbarcinari), lebo vtedy dávali v Neapole prísny pozor na zbehnutých vojakov. //Toto nebezpečenstvo sa nedalo podceňovať.// Medzitým mládenec Andrej káže (ani nie tak z rozvážnosti, ako skôr z akejsi pochabosti), že sa nemusíme vôbec obávať a hneď nás vyzve, aby sme si v kancelárii pri chráme sv. Vavrinca vymohli zdravotné listiny.* A tak dňa 23. augusta ideme s veľkým strachom po tie listiny do spomenutej kancelárie.

A hoci sme sa nesmierne obávali, predsa sme sa tam nemuseli vôbec báť. Len čo sme tam prišli, Boh tak uspôsobil tajomníka, že sa ani nevypytoval, čo chceme, ale keď videl cudzincov, hneď priniesol vytlačené listiny, spýtal sa každého na meno a rodisko, pozrel si tvár a zovňajšok a vpísal brkom do vytlačenej listiny opis. Listina znela takto:

Gratissimi!

Parte de questa inclita, é fidelissima citta di Napoli, sana é libera d'ogni suspetto. di maľ contagion per gratia di nro signore lddio, delia sua Matre sanctissima, concetta senza peccato originale, di san Gennaro é de altri santi suoi Protettori, Giouanni Szipser de Germania ď anni 28, st. giusta capelli castagni, Romam etc. (napísané brkom). Perdo douunque capitara, si potra conesso conuersare, é contraltare, dandoli Uberá, é secura prattica. Et in fede etc.

Dátum Neapoli in Tribunáli S. Laurentii die 23. Mensi Aug. Anno 1675.

(Najmilší!

Odchádza z tohto slávneho a verného mesta Neapola, zdravého a bez akéhokoľvek podozrenia zo zlej nákazy z milosti nášho Pána Boha, jeho presvätej Matky, počatej bez dedičného hriechu, sv. Januária a jeho ostatných svätých ochrancov, Giovanni Szipser* z Nemiec, dvadsaťosemročný, riadnej postavy, gaštanových vlasov, do Ríma atď. (napísané brkom). Kdekoľvek príde, možno sa s ním stýkať a jednať a povoliť mu volný a bezpečný vstup. A vo vierohodnosti atď.

V Neapole v tribunáli sv. Vavrinca* dňa 23. mesiaca augusta roku 1675)

Skutočné priezvisko a rodisko sa sem nenapísalo //(to bolo nebezpečné)//, ale iné: Nicolo Giovanni Szipser, zvolené podľa Spišskej stolice, v ktorej som sa narodil, a to pre dve príčiny:

Po prvé: Pretože v tribunáli sv. Vavrinca, kde sa vydávajú tieto listiny, ako aj v prístave, kde lode dvíhajú kotvy a púšťajú sa na plavbu po mori (ako Itali radi vravia: imbarkujú sa), dávali prísny pozor na nemeckých vojakov, ktorých poslalo Kráľovské Veličenstvo, ale tí hojne utekali.

Po druhé: Pretože rehoľníci jezuitského rádu spísali //dva razy// mená všetkých //uväznených// dušpastierov, len čo ich odviedli z Itálie do Neapola, sotva by bolo možné bez nebezpečenstva odísť z Neapola, keby srne udali skutočné priezvisko, čo by nás nejakou náhodou mohlo prezradiť prenasledovateľom. //V bránach niektorých miest sa musia ukázať také listiny. Mohli by tam teda poznať náš stav, keby boli jezuiti podali správu, že všetci takíto väzni sú ubehlíci.// To isté priezvisko ako v Neapole sa potom zapisovalo aj v Ríme a v Benátkach, aby súhlasilo na listinách.

Keď sme teda mali tieto listiny, v sprievode pána Daniela Weickmanna a pána Jána Dominika Austriaca* sme sa dohodli s patrónom či majiteľom bárky alebo foluky, ako sa volá menšia loď, ktorá sa poháňa plachtami aj veslami. //Patrón je pán alebo správca lode.// Pán Ján Dominik Austriacus bol opačného náboženstva, ale pretože v mnohom osvedčil pánu Jurajovi Weltzovi vernosť, veľmi dobre vedel o celej našej veci a často sa s nami zo súcitu veľa rozprával, ba aj šťastne nám dopomáhal k nášmu odchodu.

Potom sme išli za tajomníkmi, aby sme sa imbarkovali čiže dali si zapísať mená, lebo zapisujú kto a koľkí //do Neapola// priplávajú a koľkí odplávajú, aby vedeli, koľkí sa zdržiavajú na mori. Postavíme sa tam, aby sme oznámili svoje mená. Pretože som bol veľmi prestrašený (zasa sme sa báli tam, kde nebolo nijaké nebezpečenstvo), zabudol som meno zapísané v listine, stál som ako omráčený a neodpovedal som spytujúcim sa, až ctihodný Tobiáš Masník oznámil: „Volá sa Ján Czipser." A tak zapísali udané meno, potom aj meno ctihodného pána Masníka a prepustili nás v pokoji, na nič iné sa nepýtajúc. Pán Dominik Austriacus si totiž zaumienil odvrátiť tajomníkov od nevhodných otázok, a aby to dosiahol, usiloval sa i namáhal viesť rozhovor iným smerom.

Po zapísaní mien sa vrátime do nášho pohostinného domu, prichystáme si všetko potrebné, čo nám dá pán: syr, chlieb, suchár, cukor, víno vo fľaštičke, ktorú sme so sebou niesli až do Zürichu. A keďže sme dúfali, že nasledujúceho dňa ráno odídeme, poďakovali sme a rozlúčili sme sa s mnohými pánmi priaznivcami v dome Reillarda a inde. Prenocujeme v dome nášho pána Juraja Weltza. Láskavo tam s nami zaobchádzajú a náš rozhovor sa pretiahne do hlbokej noci. Keď ráno vstaneme, //darmo čakáme pamätníčky* od pána Jána Baptistu Schanternella. Všetci už do nich zapísali svoje mená, ale on si ich vzal predošlého dňa a sľúbil, že ich donesie v ten deň, keď odídeme. Pretože však neprichádzal a patrón nás volal na bárku, nechali sme tam svoje pamätníčky. Pán Daniel Weickmann nám dal štyri odporúčania do Benátok, pán Juraj Weltz do toho istého mesta veľmi pekné, po italsky napísané odporúčanie.// Od našich patrónov sme dostali aj iné odporúčania: do Ríma a do Florencie. Iné odporúčania však poslali do týchto miest vopred poštou //pred naším príchodom//, lebo sa tak dali bezpečnejšie prepraviť.

Dňa 24. augusta (v deň sv. Bartolomeja) ráno okolo siedmej alebo ôsmej hodiny zavoláme majiteľa lode, lebo pán čosi vybavuje s nejakými Italmi. Prelievame slzy a vzdávame vďaky, stisneme pravice, dostaneme peniaze a s požehnaním nás prepustia. Medzitým aj pán vybaví vec a ešte nás trošku zdrží. Dá nám medovník a tortičky a prikáže doniesť na raňajky najlepšie víno. Keď sa najeme, odíde s nami k moru. Pán Ján Dominik a pán Ján Filip Weltz vtedy zamestnávajú nemeckých oficierov. Pri mori kúpi pán Juraj Weltz a pán Dominik niekoľko melónov a káže ich dať do bárky. A tak si povieme //na pobreží// zopár slov (viac totiž nedovolilo množstvo ľudí) a s bôľom i s požehnaním nás prepustia. Vstúpime na loď, kde nájdeme vojaka Sebastiána, //Bavora, ktorý sa stal 20 študenta vojakom, ale už bol prepustený.// Ale traja nemeckí pekári prišli ledva o hodinu. Namrzene sme na nich čakali. Medzitým sa páni s nami na pobreží znova a znova rozžehnávali, zaželali nám šťastnú cestu a vrátili sa domov.

Tyrrhenské čiže Sicílske more

KEĎ SA PEKÁRI VRÁTILI NA LOĎ, VZDYCHLI SME SI K BO-hu a plavili sme sa dňa (24. augusta vo sviatok sv. Bartolomeja) z prístavu medzi španielskymi loďami naplnenými španielskymi a cisárskymi vojakmi. Jedna z nich bola veľká a mala osemdesiatštyri vojenských diel. Ostatné boli menšie.

Stadiaľ pokračujeme k úpätiu vŕšku Posilipo, ktorý hraničí s morom, a //k vŕšku// Miseno, ktorý leží bokom od neho. A potom sa zasa plavíme popri Pozzuolách k ostrovu nazvanému Procide.a k pobrežiu Baie, //o ktorej už bola reč.// Keď sa plavíme od Baie, zmeriame si sily s nepriaznivým vetrom a potom sa plavíme okolo druhej hodiny //popoludní// až k ostrovu Procida, //kam prídeme okolo tretej hodiny popoludní//. Odoberieme sa do krčmy a tam prenocujeme. Nasledujúceho dňa — 25. augusta — sme prešli pešo celý tento ostrov, ktorý je dosť bohatý na víno a iné veci. Potom sme to aj ľutovali. Ľahko by nás boli mohli lapiť ako vyzvedačov, lebo sa vtedy obávali Francúza.

Okolo jednej hodiny sa ide vojak Sebastián prechádzať s pekármi po pobreží, zostúpi do mora, aby si ochladil telo a skoro padne do nejakej jamy. Keby neboli zakročili pekári, sotva by bol z nej vyviazol. Vytiahli ho takmer už utopeného.

Okolo tretej hodiny zíde z veľkého zámku, ktorý je nad mestom //na ostrove//, jeden ozbrojený vojak a nakukne do krčmy, či sa tam dá dobre najesť. My sme sa však nazdávali, že je to vyzvedač. Mali sme zasa strach, že nás istotne čaká uväznenie. Keď sa vojak vráti na zámok, hneď zídu štyria vojaci a vojdú do krčmy. V strachu sme sa zbavili listov, ktoré sme mali od väzňov v Neapole pre ich ženy v Uhorsku, ale aj odporúčaní. Ctihodný Masník vložil zväzoček medzi kamene pri krčme. Keď pominulo nebezpečenstvo, znova ho našiel. //Len čo prišiel neskôr do Uhorska, listy odovzdal.// Ale ja som zväzoček zahrabal do piesku pri lodi. Keď piesok zalial nočný príliv, ráno som ho už nemal. //Príliv listy odniesol a odplavil.// Celý ten čas sme sa veľmi trápili a obávali, najmä v noci, lebo sme sa domnievali, že majiteľ lode čosi vytušil, a preto nás zradil. Keď sme potom vyviazli z tohto nebezpečenstva a presvedčili sme sa, že to nie je tak, ožili sme na duchu. Dostavilo sa však iné nešťastie. Dňa 26. augusta sme žiadali majiteľa lode, aby zdvihol kotvu. Predstierali sme, že máme nedostatok poživne. Majiteľ lode však ustavične opakoval, že je nepriaznivý vietor. Od nás dvoch vzal aj dva skudy*, na ktorých sme sa dojednali, ale mali sme ich dať až v Nettune. Na všeličo sa vyhováral. Ako sme sa potom dozvedeli, nakúpil za ne na tomto ostrove bôb, ryby a iné veci.

Keď teda majiteľ lode vezme peniaze a my šiesti sa bezstarostne zdržiavanie v krčme, zdvihne kotvu a obíde ostrov a tam naloží loď. Pretože o tom nevieme, nazdávame sa, že odišiel. Znepokojení opäť oplakávame svoj osud a obávame sa návratu do Neapola alebo novej imbarkácie — //zápisu, aby sme mohli nastúpiť na loď//. V oboch prípadoch by sme totiž sotva boli mohli zostať bez prísnejšieho vypočúvania, lebo sme nemali nijaký pas okrem uvedenej //zdravotnej// listiny. Keď prestrašení tu i tam pobehúvame, nejakí tunajší obyvatelia nás utešia, že majiteľ lode to nemôže urobiť, lebo by ho prísne potrestali, keďže ich vzájomne zaväzujú aj isté ustanovenia. Medzitým sa najeme a ľahmene si. Tu príde majiteľ lode s troma novými veslármi a zavolá nás z lôžka na loď. Prešli sme teda celý ostrov (má tri italské míle), aby sme sa dostali k lodi, ktorá bola na druhej strane //ostrova//, a okolo jedenástej hodiny //v noci// sme nastúpili na loď.

Keď nastúpime na loď, plavíme sa v noci od ostrova cez morskú úžinu, ktorá je medzi týmto a iným ostrovom. Strážcovia z vrchu ostrova zavolajú, kto sme? Patrón lode odpovie, že jedna bárka prichádza z Neapola a ide do Ríma. Čo najskôr stadiaľto odídeme. Zrazu sa zdvihli veľké vlny a hojne vnikali do lode, ale odčerpávali ich špongiami a vylievali. Loď bola veľmi malá a bez prístrešia, a preto tým väčšmi vystavená nebezpečenstvu. Vlny ju veľmi nadvihovali a znova zhadzovali ako do priepasti. Nebolo to bez nebezpečenstva a bez omrzenosti. Bezmesačná noc a blýskavica len zväčšovali nebezpečenstvo. Nazdávali sme sa, že už prikvačila smrť. Keď sa zablyšťala obloha, zdalo sa, že nás zavalia vlny ako hory, ale aj voda v lodi sa dala naberať a načierať do rúk. Celá tá noc bola nesmierne smutná. Bdel iba majiteľ lode pri kormidle a jeden z veslárov, ktorý odčerpával vodu špongiou. Ostatní veslári spali, lebo boli na to zvyknutí. Ctihodný Tobiáš Masník sedel. My ostatní sme si políhali a niekedy sme trošku odvrátili oči a pozornosť, akoby sme si tak chceli uľahčiť osud. //Majiteľ lode sa usilovne plavil ďalej aj v noci. Keď sme prechádzali popri Gaete, začalo svitať. Nastalo jasné ráno a videli sme veľké množstvo delfínov. V Gaete je mocná posádka a dáva sa tam clo. Preto nás vypočúvali.//

Bola to nebezpečná plavba. Keď ani majiteľ lode nedúfal, že bude môcť ľahko priplávať k pobrežiu, zahnalo nás napokon 27. augusta k nejakému opustenému ostrovu* ležiacemu oproti Gaete. Na návrší ostrova boli rozvaliny budov. Pre rybárov a pocestných urobili dolu zo skaly, ale z poddajnejšej, prístav, kde mohli lode stáť chránené pred vlnami. Hneď pri vode bolo okolo päťdesiat komôr vydlabaných v dlhom rade ako domy. Stadiaľ viedla na vyvýšeninu cesta vyrúbaná cez skalu. Tu uprostred pahorku stála maličká kaplnka, aj tá pustá, bez dverí, bez lavíc — ibaže na oltárnom mieste mala obraz zarasteného, trojzubcom vystrojeného Neptúna (hádam namiesto sv. Mikuláša), ktorý bol pribitý na múr klincami. Hneď sa k nej hnali, rozložili oheň a potom jeden z veslárov bežal, naplnil pohár olejom a zažal. Ostatní sa pridali, aby preukázali obrazu úctu. Ó temnota! Ó zaslepenosť! Tam sme odpočívali celý deň, a pretože sme nemali poživeň, ustavične sme prosili majiteľa lode, aby zdvihol kotvu. Ale ten sa vyhováral na nepriaznivý vietor a na strach z lúpežníkov, ktorí boli blízko ostrova. Napokon nám poskytol chlieb a víno, ale boli sme nútení drahšie zaplatiť.

Keď sme tam trčali medzi nádejou a strachom, hľa, okolo piatej hodiny v podvečer mierili po mori k tomu ostrovu dve lode! Majiteľ lode a veslári sa naľakali, my takisto. Veslári lodí totiž ustavične mierili k ostrovu a budili v nás podozrenie, že sú alebo strážcovia mora z Gaety (je to španielska pevnosť), alebo sú z ostrova Procidy //(od ktorej sme vyplávali minulej noci)// a prenasledujú majiteľa lode, lebo //nepo-chybne// odišiel bez zaplatenia cla, alebo sú morskí lúpežníci čiže piráti. Ôsmi z našich veslárov hneď bežia po zbrane. Niektorí totiž mali muškety. Patrón lode nabije väčšie delo. Jeden veslár vystúpi na pahorok a spýta sa na príčinu príchodu. Zakričia, že sú z Neapola. Ich lode však ďalej mieria k nám. Viacerí //ozbrojení// veslári hneď vystúpia na pahorok, aby ich pozorovali, ale nám nedovolili, žeby nás nezbadali. Keď tamtí uvidia zbrane, začnú kričať, že sa vôbec netreba báť. Horko-ťažko si vzájomne uverili. My sme sa pritom strachovali, lebo v Gaete aj tých, čo uviedli riadny dôvod svojej cesty, Španieli násilím donútili k vojenskej službe. Páni a majitelia lodí sa napokon predsa dohovoria.

Večer z toho miesta odídeme a obídeme ostrov. A tam už neskoro v noci ostaneme na pokoji medzi rozorvanými skalami, ktoré sa vyvrátili ako veľké zámky. Zapália lampáše a pripravia zbrane. Na predošlom mieste sa báli ostať, lebo bolo priaznivejšie pre lúpežné prepadnutie. //Všetky tri lode stoja na tom istom mieste.// Dňa 28. augusta //pred svitaním// tamtí išli tam, skadiaľ prišli, ale my //sme odplávali// smerom na Rím. Plavíme sa však za nepriaznivého vetra. Vlny nami hrozne zmietajú. Okolo desiatej hodiny predpoludním stretneme neďaleko pobrežia dve neveľké lode (tartany). Plávajú oproti nám. Mysleli sme si, že sú zaiste francúzske, lebo vtedy sa slobodne potĺkali po //Tyrrhenskom// mori. Začneme sa pretekať — oni pomocou plachát a my vesiel. Naši veslári sa boja, a preto sa veľmi namáhajú a usilujú doraziť k pobrežiu. Tamtí sa nazdávajú, že sme piráti, ktorí vynakladajú takú námahu, aby dolapili cestovateľov. Keď sme od seba vzdialení na dva výstrely, spustia svoje plachty a dajú znamenie, že sa vzdávajú a chcú mier. My medzitým pokračujeme v plavbe, a to, že sa vzdali, nás nemenej vzpruží, ako ich to, že srne sa odvrátili.

Napokon prídeme v podvečer do Arida v Rímskom kráľovstve a po predložení zdravotných listín //domácemu pánovi// prenocujeme v nejakom zámku, ktorý bol postavený v rnori pri pobreží. Majiteľ lode nás chcel odviezť až do Nettuna, ktoré bolo odtiaľto vzdialené šesť italských míľ. More nás však už omrzelo, a preto sme aj s ostatnými zaplatili majiteľovi lode. A keď sme tam prenocovali, nasledujúceho dňa sme prišli do Nettuna.

Z tohto zámku teda sme sa konečne 29- augusta ráno dostali do Nettuna. Išli sme popri mori po piesku, ktorý takmer tri míle pokrývali citróny a pomaranče. Na piesok ich hádam vyhodili vlny a príliv po stroskotaní lode. Ctihodný Tobiáš Masník našiel v piesku blízko Nettuna rímsky júlsky denár*, ktorý mal hodnotu desiatich grajciarov. Keď sme sa v Nettune naraňajkovali, šli sme smerom na Monte Albano. Dostali sme sa tam večer. Toho dňa sme od mora prešli tridsať italských míľ. V Monte Albane mali pekári //známych// krajanov, a preto sme tu nielenže prenocovali, ale nasledujúceho dňa sme sa aj zabavili do druhej či tretej hodiny popoludní. A hoci Monte Albano je vzdialené od Ríma iba dvanásť italských míľ, predsa sme 30. augusta prenocovali v krčme //U troch šenkov//, ktorá je vzdialená pol cesty od Ríma — šesť míľ a stojí pri pilieroch vodovodu. Vybrali sme sa na cestu totiž trochu neskoršie, ale aj jeden z pekárov bol chorý a nevládal kráčať zároveň s nami.

Rím

NASLEDUJÚCEHO DŇA — 31. AUGUSTA (BOLA SOBOTA pred dvanástou nedeľou Trojičnou) — sme prišli do Ríma. Vstúpili sme tam o desiatej hodine cez bránu sv. Sebastiána po Appijskej ceste*, podľa ktorej sa kedysi aj tá brána volala Appijská. Na predmestí sme vošli do kaplnky sv. Jána*. Tu ukazujú šľapaj e sv. Petra v kameni, na ktorom zastal, keď ho viedli na smrť a spýtal sa prichádzajúceho Krista: „Pane, kam kráčaš?" Kristus //Pán mu// na to //odpovedal//: „Idem do Ríma, aby som bol opäť ukrižovaný." Tieto šľapaje sú však v prekrásnom mramore a sú to veru očividne umelecky vyryté a nie odtlačené šľapaje.

Stadiaľ sme šli ďalej a naši sprievodcovia pekári nám takisto mimo mesta ukázali kaplnku siedmich spiacich*, ktorá však bola veľmi biedna. Kňazi by ju nepochybne nenechali takú pustú, keby to bola pravda. Pekári povedali, že kňazi odokryli hrdinské činy starých Rimanov, lebo keby tamtých neboli objavili a zobudili (vysvetľovali nám), potomci by o činoch Rimanov vedeli neveľa alebo celkom nič. Toho istého dňa sme šli hľadať nejaký hostinec a ubytovali sme sa v nemeckej krčme U mesiaca pri Aeliovom moste*, ktorý sa teraz volá Svätoanjelský, lebo hneď na druhej strane mosta je Svätoanjelský hrad či Hadrianova stavba. Na tomto nádherne vybudovanom moste, kde je dvanásť mramorových sôch anjelov a popredné miesto zaujímajú po jednej strane Peter, po druhej Pavol Apoštol, volia sa dnes zlatí rytieri*. Keď sme sa v krčme postarali o svoje veci, odišli sme k pošte 2 Benátok. Zaviedol nás k nej nejaký človek, ktorému sme zaplatili. Tam nám povedali, kde býva ten, ku ktorému nás posielali odporúčania: tretí brat našich pánov, Jakub Weltz*. Ešte pred naším príchodom mu vopred poslali poštou list, aby nás láskavo prijal, povodil po Ríme a prepustil zaopatrených peniazmi na cestu a cestovným poriadkom či poučením, ako pokračovať v ceste. To sa aj stalo. Keď sme ho našli, hneď nás volá do chrámu a vraví, že tam sa môžeme najbezpečnejšie pohybovať a dôverne pozhovárať. A tak sa i stalo. Ponevierali sme sa a rozprávali v nejakých chrámoch. Nasledujúceho dňa — l. septembra (bola dvanásta nedeľa Trojičná) — nás pán Jakub Weltz vodí po rozmanitých miestach. Vystúpime na vrch Kapitol*, kde sú po oboch stranách posledných schodov dva obrovské mramorové kone a pri nich stoja dvaja Giganti. Ak niekto vyjde hore malou obchádzkou, má tam zľava pomerne nevysoký stĺp, na ktorom je opísaný nejaký Nervov čin, ale hore je kovová guľa. Uprostred priestranstva sa nachádza Konštantín Veľký na kovovom koni. Z jednej strany leží starý Kapitol, z druhej nový, hore nádherne vybudovaný a ozdobený mramorovými sochami. Na tretej strane je kúria paláca Spravodlivosti s dvoma väzeniami. Keď zomrie pápež, z jedného prepustia všetkých väzňov, ktorí sa nedopustili hrdelného zločinu. Právna vec tých druhých sa však zmení na súkromnú. Preto sa väzni ustavične modlia, aby zomrel pápež. Je tu aj obdivuhodne urobený vodovod, roh bohyne Copie, Níl so sfingou, Tigris a iné sochy. Na starom Kapitole, kde sme dostali zdravotné listy, sú zaradom rozmanité veci: ostatky z Kolosa, mramorové, kovové úlomky, tamtie z Commoda, tieto z Antónia, úlomok nohy, ruky, hlavy a iné. Jeden prst nohy váži niekoľko libier. Sú tu aj obdivuhodne vytesané náhrobné kamene niektorých cisárov. Dosiaľ tu ležia pohanskí bôžikovia, ktorých kedysi uctievali Rimania. Sú začiernení ako opice. Je tu ďalej veľa nápisov, pozoruhodných malieb a iných vecí. V paláci Spravodlivosti, kde sa konali súdy, stojí socha Gregora XIV., lebo podvihol daň z múky a vybudoval to miesto. Tu sú v múre mramorové podoby niektorých cisárov, Cicerona a iných. V novom Kapitole leží v troskách socha Marforia, ktorý sa pokladá za boha pekárov. Vešajú sa naňho potupné spisy. Podobné sa nachádzajú aj na Pasquinovi. Je to iná socha, na ktorú sa dávajú paškvily. Po pravej strane kovového koňa, ktorý stojí na Kapitole, je Nebeský oltár, nádherný františkánsky kláštor, ku ktorému sa vystupuje po osemdesiatich schodoch. Keď sme stadiaľto odišli, prešli sme cez dve víťazné brány, ktoré sa vypínajú bokom od budov. Na úpätí Kapitola je mramorový víťazný oblúk Septimia Severa, ktorý sa z väčšej časti skrýva pod zemou, či už naň bola zem nasypaná alebo bol do nej vhĺbený. Dosiaľ je však v dobrom stave. Je to vynikajúca a obdivuhodná dejinná sochárska práca. Po ľavej strane sme mali Chrám mieru, ale z väčšej časti bol zrúcaný. Neďaleko odtiaľ sme na Svätej ceste uvideli iný oblúk — Tita Vespasiana, na ktorom je vytesané víťazstvo nad Jeruzalemom. Znázorňuje sa tam, ako sa do Chrámu mieru odnášajú posvätné predmety, archa zmluvy, svietniky a iné veci. Dosiaľ je na ňom neporušený nápis: S. P. Q. R. divo Tito, Divi Vespasiani Frátri, Vespasiano Augusto. (Senát a rímsky národ božskému Titovi, bratovi božského Vespasiana, Vespasianovi Augustovi.)

Potom sme prešli k vrchu Kvirinál*, a to z tej strany, kde sú oblúky, klenby, početné podzemné komory, zvyšky teplých kúpeľov cisára Konštantína. Ukázali nám dve svätyne: jednu postavenú na mieste, kde skočil do priepasti Quintus Curtius, a druhú na mieste, kde vlčica vychovala Romula a Rema. Napokon sme prišli do chrámu sv. Františka. Tu sme na ľavej strane hlavného oltára videli v múre kameň chránený //pozlátenými// mrežami a na ňom stopy vyhĺbené kolesami sv. Petra, modliaceho sa proti Šimonovi čarodejníkovi. Pred stopami sa modlia pútnici. V jednej stope je v kameni štrbina, ako keď sa rozpukne zem od slnečnej páľavy. Poznamenávam, že v bazilike sv. Petra je na starobylom obraze ktoréhosi oltára namaľovaný ten istý Peter, ale modlí sa proti Šimonovi postojačky.

Pretože bola strašná horúčava, ba sme sa i ponáhľali., trápil nás smäd. Aby sme ho utíšili, vošli sme do akejsi krčmy, kam nás pozval náš sprievodca Jakub Weltz. A keď sme sa napili výborného vína, prešli sme k amfiteátru, ľudovo volanému Coliseo podľa Neronovho Kolosa, ktorý tu stál pred dnešným amfiteátrom. Ten, čo vidieť dnes, začal stavať Vespasianus, a v stavbe pokračoval Titus. Je obdivuhodne vybudovaný z tesaného kameňa. Má oválny tvar. Vnútri sú už všetky lavice zborené, ale aj zvonka je na jednej strane zborený múr zo štvorhranného kameňa. Amfiteáter mal trojitý múr. Nejaký pápež si však vymohol od senátu a rímskeho národa, aby si z neho mohol dvanásť hodín odvážať kamene a nato prikázal po celom panstve, aby zabezpečili poddaných. Keď teda dostal povolenie, odviezol na svoj palác toľko, koľko by sa z neho dalo — ako sa domnievali — získať ledva za mesiac. V tomto amfiteátri sa mohlo zhromaždiť a dívať osemdesiattisíc ľudí. Sú v ňom brlohy a domčeky, v ktorých sa chovali všelijaké zvery a napokon sa z nich vypúšťali, aby na hrách roztrhali kresťanov. Preto sa Martialis zmieňuje o posvätnom amfiteátri. A tohto milostivého pápežského roku 1675 dal terajší pápež pribiť na bránu nápis a pozvanie pre pútnikov, akoby to bolo úctyhodné a posvätné miesto. Keď sme si tam prezerali amfiteáter, práve vtedy si ho rysovali francúzski matematici z Paríža, lebo všetko starobylé, čo sa nachádza v Ríme, dáva francúzsky kráľ postaviť v Paríži. //Vraj je už postavený aj Traianov stĺp.//

Keď sme si prezreli amfiteáter, pán Jakub Weltz nás viedol k Panteónu, chrámu všetkých bohov, teraz všetkých svätých. Je veľmi starobylý, ale celkom v poriadku. Nemá obloky, ale svetlo prepúšťa zhora. Je okrúhly a guľatý. Vnútri má uprostred vencovito napísané veľkými zlatými písmenami: Laudate Dominum in Sanctis eius. (Chváľte Pána v jeho svätých.) Stĺpová chodba spočíva na trinástich stĺpoch, ktoré sú vysoké okolo tridsať stôp, také hrubé, že ich oblapia dvaja ľudia, vytesané z celého žilkovatého mramoru. Na bránach sú kovové pozlátené veraje. Pápež Pavol V. dal z nich vziať strednú časť, oddeliť zlato a pretaviť ho na obdivuhodné veraje pre baziliku sv. Petra, ktorú vidieť dnes.

Potom sme vystúpili na vrch Viminál*, kde sme si prezreli kostol sv. Zuzany a sv. Vavrinca, ktorý vraj patrí dnes Španielom. Vošli srne tam tou istou bránou, ktorou kedysi Karol V. Je tu palác, ktorý prislúcha terajšiemu pápežovi Klementovi X. Boli sme v ňom dva razy a rozprávali sme sa s vojakmi. Sú to Helvéti a vedia po nemecky. Všetci pápežovi strážcovia nosia šaty zhotovené zo žltých, belasých, zelených a červených pásov. Ale toto treba považovať naozaj za ohavné: čo chcela mať príroda skryté, to majú umelo napodobené ako skutočné (na spôsob postaveného údu), urobené na príslušnom mieste takisto z látky a ozdobené rozličnými zvončekmi. Aký to má účel, hanbili sme sa spýtať. Hádam ako znamenie, že nestrážia Johanu, alebo podľa mienky pisateľa, že strážia babylonskú neviestku. Záhrady aj tu pri paláci sú prekrásne. Stadiaľto sme zostúpili pri Traianovom stĺpe, na ktorom sa predstavujú a zobrazujú všetky Traianove činy a skutky ako živé. Prišli sme do krčmy, kde sme sa najedli.

//Potom sme vošli do baziliky sv. Petra vo Vatikáne a zbežne sme si ju prezreli.//

Nasledujúceho dňa — 2. septembra — prv než za nami prišiel pán patrón, sme vystúpili cez Tiber na vrch Janikulum*. Prešli sme popri pápežských väzeniach, ktoré sa ľahko vyrovnajú aj najväčšej pevnosti. Nachádza sa v nich veľký počet väzňov, medzi ktorých sme rozdelili niekoľko bajokkov. Dostali sme sa na miesto, kde je fontána Pavla V., do ktorej sa zo vzdialenosti tridsiatich siedmich míľ zhromažďujú a odvádzajú vody a veľmi prudko tečú podzemnými žľabmi do mesta. Z najvyššieho miesta sme akoby jedným pohľadom uvideli takmer celé mesto. Zostúpili sme dolu a vrátili sme sa do hostinca. Keď prišiel pán Jakub Weltz, išli sme na Vatikánsky vrch* do baziliky sv. Petra. Pred bazilikou je nesmierne veľké priestranstvo okrúhleho tvaru. Po jeho stranách stoja budovy so stĺporadiami a s utešenými chodbami na prechádzky. Hore ich zo všetkých strán zdobia mramorové sochy. Dolu na jednej strane nasledujú za sebou štyri rady okrúhlych stĺpov. Ale každá ôsma štvorica má štvorhranné stĺpy. Stĺpov je stosedemdesiatpäť. Toľko ich je aj na druhej strane. Na čelnom mieste priestranstva je napísané v tvare venca veľkými kamennými písmenami: Alexander VII. Dnu pod klenbou možno čítať tento nápis: In umbram diei ab aestu, in securitatem a turbine et procella Alexander VII. curavit. (Z horúčavy dňa do tieňa, z víchrice a búrky do bezpečia dal urobiť Alexander VII) Uprostred priestranstva stojí Augustov obelisk, ktorý dal preniesť po ceste k sv. Rochovi pápež Sixtus V. a roku 1586 ho postavil Dominik Fontána. Pápež mu za prácu odčítal tritisíc zlatých a povýšil ho do rytierskeho stavu. Na obelisku stojí kríž. Na jednej strane obelisku je nápis: Christus per invictam crucem pacem populo praebeat, qui Augusti pace in praesepi nasci voluit. (Prostredníctvom nepremožiteľného kríža nech dá národu pokoj Kristus, ktorý sa chcel za Augustovho pokoja narodiť v maštali.) Na druhej strane: Sixtus V. vraj na túto počesť vztýčil z povery (poznamenávam: do väčšej povery) kríž atď. Na tomto priestranstve sa nachádza veľká, utešená fontána. Na páse baziliky je nápis: In honorem Principis Apostolorum Paulus V. Borghesius Pontifex Maximus Anno 1612. (Na počesť kniežaťa apoštolov Pavol V. Borghese, pápež, roku 1612.) V tomto roku ju totiž Pavol V. obnovil a urobil takouto nádhernou. Nad hlavnou bránou, ktorá má umelecky uliate kovové dvere, sa uprostred nad nápisom vypína mramorová socha Krista Spasiteľa. Sprava stojí Peter s kľúčami, zľava Pavol s mečom a tak zaradom všetci //dvanásti// apoštoli. Za týmito sochárskymi dielami je horná časť stavby so sadrovou výzdobou, kupolovitá a okrúhla, ale členená. Najväčšia kupola však uprostred prepúšťa svetlo. Na jej vnútornom obvode je napísané: Super hanc petram aedificabo ecclesiam mihi et tibi dabo claves. (Na tejto skale si postavím cirkev a tebe dám kľúče.) Do chrámu sv. Petra sme vošli ľavými bočnými dverami či bránou baziliky. Je tu totiž päť brán. Všetky sú obrátené na tú istú stranu — na východ. Prostredná je najväčšia a obitá kovom. Keď sme teda robili prehliadku, hneď pri bráne sme mali malú kaplnku. Ukazuje sa v nej za mrežami stĺp dovezený z Jeruzalema, ku ktorému bol Kristus Pán priviazaný, keď ho bičovali. Ale nemyslím, že by to bol ten stĺp, lebo je rímsky, vytesaný a umelecky zhotovený. Stadiaľ sme šli k oltáru, na ktorom je namaľovaná grécka omša, to jest obrad vôbec z tých starobylejších obradov.

Potom sme prišli k oltáru, na ktorom je anjel prebodávajúci mečom draka, vytvorený z mramoru bez použitia akejkoľvek maliarskej farby a s takým obdivuhodným umením, že by to maliar štetcom sotva dokázal prirodzenejšie vyobraziť a vymaľovať. Všetko je tu z toho najskutočnejšieho farebného mramoru znázornené tak prirodzene, že človek až žasne: červené líca, čierne oči, farebné odtienky a ostatná majstrovsky vytvorená umelecká malebnosť. Všetko je však urobené tak hladko, že oči nevidia — takisto ako na skle — nijaké švy. Nápis: Unum ex septem altaribus. (Jeden zo siedmich oltárov.) Od tohto oltára sme šli k inému, kde sa vraj nachádza hlava sv. Andreja.

Potom sme prišli k hlavnému oltáru. Tu nad oltárom je stolec sv. Petra, celý pozlátený a vraj obložený iným rozmanité vyrezávaným drevom. Podopierajú ho štyria mramoroví otcovia. Zľava je pápež Pavol V. Sprava leží mramorový mládenec, ku ktorému zahorel láskou a pred ním aj skonal akýsi cudzinec. Preto na ňom začiernili istú časť, aby sa to hádam nestalo v budúcnosti aj iným.

Potom sme si pozreli náhrobky rozličných pápežov, medzi inými aj Klementa IX. Na náhrobku ktoréhosi pápeža je napísané, že kúpil od tureckého sultána Bajazeta kopiju, ktorou bol prebodnutý Kristov bok, a priniesol ju do tohto chrámu. Ale tá kopija sa ukazuje v Norimbergu. Šli sme ďalej k oltáru, na ktorom je sv. Peter modliaci sa postojačky proti Šimonovi čarodejníkovi a Šimon padajúci zhora. V chráme sv. Františka však ukazujú stopy po kolenách.

Napokon sme pristúpili k hrobu sv. Petra, ktorý sa nachádza uprostred. Je to veľmi nádherná stavba štvorcového tvaru, zhotovená umelecky, celá z mramoru. Zostupuje sa tam po schodoch, ktorých je na oboch stranách asi dvanásť. Z tejto priehlbne vedú dvercia, ktoré sú zavreté. Otvárajú sa hádam iba vtedy, keď odtiaľ vyberajú peniaze nazbierané z almužien. Všetko sa jagá zlatom, striebrom a perlami. Na hornej časti tejto stavby sa nachádzajú veľké pozlátené stĺpy, ktoré siahajú hlbšie pod zem. Podopierajú klenbu, pod ktorou je oltár a na ňom sedem veľkých svietnikov z čistého striebra. Koldokola //hrobu// visia večne horiace lampy, ktoré majú podobu obrovských melónov a znázorňujú kriaky alebo palmy, ale okolo //stojí// aj päťdesiattri //lámp// urobených takisto z čistého striebra. Blízko stĺpov je v mramorovej dlážke, po ktorej sa chodí, otvor do podzemného priestoru a v ňom vraj telo sv. Petra. Preto tam hádžu veľké almužny. Nazdávajú sa, že sa vykúpia z hriechov.

Keď sme si to všetko pozreli, vyšli sme napokon z baziliky sv. Petra a šli sme naľavo stĺporadím popri soche Konštantína Veľkého sediaceho na koni a dívajúceho sa na zlatý kríž.

Potom sme vystúpili po schodoch k veľkým kolégiám, aby sme cez ne vošli do vatikánskeho paláca. Pretože boli zavreté, obišli sme ich a do paláca sme vošli z inej strany.

Palác sa čo do veľkosti vyrovná menšiemu mestu. Je nádherne vystavaný, umelecky vymaľovaný. Schody má tak usporiadané, že sa po nich dá vystúpiť na koni až k streche. Má tri pavlače a nesmierne veľké chodby na prechádzky, jednu nad druhou.

Potom sme vystúpili k tej chýrnej vatikánskej knižnici. Vošli sme do nej kovovou bránou a zabavili sme sa tam niekoľko hodín. Prvá miestnosť paláca je nesmierne nádherná a ozdobená. Na dĺžku meria okolo dvesto krokov, na šírku okolo tridsať krokov. Ctihodný Tobiáš Masník ju inak odmeral pri chôdzi, nakoľko sa len dalo. Uprostred je dvanásť štvorhranných stĺpov. Každý z nich má hrúbku štyroch krokov. Okolo stien, ale i stĺpov sú skrinky zavreté mrežami a závorami, plné kníh, také vysoké, aby stojaci človek mohol knihy vziať do rúk a prezerať si ich. Nepoužívajú sa tu nijaké rebríky. Okolo každého stĺpu sú skrinky v dĺžke šestnástich krokov. Z tejto miestnosti sa ide do ďalšej, ktorá leží na ľavej strane. Je takisto dvesto krokov //dlhá//, ale nie je taká široká, lebo uprostred niet ani stĺpov ani skriniek. Skrinky sú iba okolo stien.

Na pravej strane leží celkom podobná miestnosť: takisto má pri stenách plno kníh.

V prvej miestnosti paláca je namaľovaný nad bránou, ktorou sme vošli, Sixtus V., ako sa uznáša o založení knižnice. Zo skriniek okolo stien prvá na pravej strane obsahuje rozmanité biblie. Je na nej majstrovsky namaľovaný Mojžiš, proroci, Kristus, apoštolovia. Druhá obsahuje spisy prvého koncilu. Nad sebou má obraz tohto koncilu a nápis. A tak idú za sebou postupne podľa príslušných období všetky koncily. To isté je aj na druhej strane — až k spisom pápežov, od ktorých sa tu nachádza veľmi rnnoho rukopisov. Pri prvom stĺpe odo dverí je Trismegistus so svojimi spismi a iní starobylí spisovatelia. Pri treťom stĺpe sú nejaké Vergiliove, Ovidiove, Ciceronove rukopisy, čínske a mexické obrázky, tabuľky napísané na kôre stromov. Medzi stĺpmi sa nachádzajú glóbusy, ktoré sú zoradené od najmenšieho až po najväčší. V miestnosti, ktorá leží na ľavej strane, nám v dvadsiatej štvrtej skrinke ukázali rukopisnú kázeň blahoslaveného Luthera o manželstve, V miestnosti napravo stojí stĺp, ktorý svieti v noci. Volá sa Alabaster východu. Je vyšší ako človek, okrúhly a taký hrubý, že jeho obvod sotva možno premerať štyrmi piad'ami. //Tu sú uložené spisy Lutherove, Kalvínove a iných Helvétov, ďalej spisy teologické, fyzické, lekárske, právnické, básnické a rečnícke.//

Keď sme si prezreli knižnicu, nakoľko sa to len dalo, náš pán patrón a sprievodca a takisto dvaja milánski šľachtici, ktorí boli s nami, dali knihovníkovi odmenu i dar a poďakovali mu.

Potom sme vyšli von a v tom istom pápežskom paláci sme vošli do pápežovej zbrojnice. V prvej miestnosti sú po oboch stranách stien v dĺžke sto krokov vyleštené štíty a panciere, zastreté tmavými sieťami či záclonami. V druhej miestnosti sa nachádzajú v dĺžke sto tridsiatich krokov muškety, a to na pántoch postavených uprostred — na každom pánte vedno šesť muškiet. Okolo stien vidieť veľké kopije, podperné vidlice na muškety, nad nimi patróntašky, kresadla, gule, meče a iné. Dve bočné miestnosti sú rovnako dlhé, ale naplnené len mušketami. V ďalších dvoch je zasa plno karabín, pištolí a iných vecí, ktoré potrebujú jazdci. Ustavične sú tu zámočníci, ktorí zbrane dopĺňajú, opravujú, leštia.

Vo vatikánskom paláci sa nachádzajú zbrane pre pešiakov — muškety pre stosedemdesiatpäťtisíc, na Kapitole pre sedemtisíc, vo Svätoanjelskom hrade pre päťtisíc. Aj pre jazdcov je tu veľa tisíc zbraní. Ako nám povedali, v //štátnych// budovách v Ríme sú vraj pripravené zbrane pre vyzbrojenie päťstotisíc ľudí. „Vy však nie tak," vraví Kristus!

Keď sme odišli z knižnice a paláca, prišli sme k špitálu sv. Ducha. Tu sú v jednej miestnosti dlhej stopäťdesiat krokov štyri rady lôžok a na nich plno chorých — okolo dvesto. Uprostred stojí oltár, kde sa koná omša. Hore na poschodí sú lôžka pre barónov a cudzincov.

Stadiaľ srne prišli k novému palácu pápežovho vnuka po bratovi. Ešte len teraz sa stavia, ale veľkolepo.

Potom sme sa dostali do koniarne akéhosi kardinála, kde je všetko nádherné, mramorové, kde sú vynikajúce kone, obloky z krištáľu, čo majú hodvábne záclony a podobne.

Keď sme prišli do hostinca, pán patrón od nás odišiel, sľúbiac, že príde zajtra pred naším odchodom z Ríma.

Odpočinuli sme si a so spoločníkom našej cesty, pekárom, ktorý býval v Ríme už štyri roky, sme šli do židovského mestečka. Židov sa v Ríme ráta stotisíc. Pozreli sme si jedáleň pre pútnikov a miesto, kde si pútnici umývajú nohy. Je to celkom ako v kúpeľoch. V mramorových laviciach je pre nohy urobené miesto a v dutine pod lavicami misa a hrada, ktorou priteká voda. Mís je okolo päťdesiat.

Stadiaľ sme vystúpili na vrch Kapitol a tam sme dostali zdravotnú listinu, ktorá sa dáva všetkým cudzincom zadarmo a bez akéhokoľvek vypočúvania. Obsah bol takýto:

Znak Senátu a národa rímskeho Conservatores Camerae Almae Urbis, Inclytam Urbem Romam, unde GIOVANNI SZIPSER DE GERMANIA, AETATIS ANNORUM 28., STATURAE IUSTAE. PILAMINIS CASTANEI lator praesentium recessit, nullo omnipotentis Dei gratia epidemiae seu pestis morbo laborare, nec in ea suspicionem aliquam eius morbi esse, praesentium tenore testamur.

Pro S. S. P. Q. R.

Dat. 2. sept. 1675. H. Fabianus Deputatus

(Ochrancovia komory dobrotivého mesta svedčíme obsahom tejto listiny, že slávne mesto Rím, odkiaľ odišiel doručiteľ tejto listiny JÁN SZIPSER Z NEMECKA. DVADSAŤOSEMROČNÝ. POSTAVY RIADNEJ. VLASOV GAŠTANOVÝCH, netrpí z milosti všemohúceho Boha na nijakú chorobu hromadnej nákazy či cholery, ba ani v ňom nie je nijaké podozrenie na takú chorobu.

Za Senát a národ rímsky

Dané 2. septembra 1675 H. Fabianus, zástupca)

Podčiarknuté slová sú napísané, ostatné vytlačené. Keď sme dostali listinu a najedli sme sa, išli sme na miesto, kde zapaľovali oheň na počesť sv. Egídia. Vošli sme aj do jeho kaplnky či kostola*, v ktorom sme videli nesmiernu poverčivosť. Zbiehali sa tam vo veľkom počte ľudia, ktorí prinášali vence z ruží. Chlapec ich dával na palicu, dotýkal sa nimi sochy Egídia a takto ich posväcoval. A ako nám povedali, pripisovala sa im moc uzdravovať duchovné i telesné zlo — nie však bez zárobku.

Nasledujúceho dňa — 3. septembra — okolo siedmej hodiny prišiel do nášho hostinca pán patrón Jakub Weltz a priniesol nám opis cesty do Florencie. Hneď sme sa na ňu vydali, a to takto: V hostinci zaplatíme dlh a od spoločníka, vojaka Sebastiána, //ktorý tam ostal,// kúpime za šesť a pol júlskych denárov meč. Rozlúčime sa a prejdeme do ulice v ,,borgo"*, ktorá vedie k bazilike sv. Petra. Stretneme slepého žobráka, ktorého viedol pes na retiazke. Vojdeme do krčmy a //náš// pán patrón nás skvele nakŕmi a pohostí najlepším vínom. Odovzdal nám peniaze, ktoré //predošlého dňa// určili na cestu neapolskí patróni. Niečo z nich zamenil za zlato, aby sme si ich mohli bezpečnejšie uchovať.

A tak sme stadiaľ odišli medzi deviatou a desiatou //raňajšou// hodinou. Pán patrón nás odprevadil asi na pol //nemeckej// míle. Prišli sme do Isoly, vzdialenej od Ríma deväť míľ, do Baccana (7 míľ), do Monterosi (6 míľ). Za týmto mestom sme strávili noc v osamelej krčme postavenej na planine.

Nasledovalo Ronciglione (8 míľ), Viterbo* (10 míľ). Je to veľké a starobylé mesto. Tu robili aj ohňostroj, ťavu, levy //a podobne. Naši spoločníci, nemeckí pútnici, ostali kvôli almužne v tunajšom špitáli.// Potom bolo Montefiascone (8 míľ), //v ktorom sme strávili noc//. Je to mesto ležiace na vrchu. Má výborné víno, iba muškátové. Na brečtanových vencoch, ktoré tu vykladajú ako vývesné tabule, píšu: Est, est, est. Propter nimium est, est est dominus meus de Fucheris mortuus heic est, (Je, je, je, Pre priveľa je, je, je tu zomrel môj pán Fugger*.) Majiteľ krčmy povedal, že tu raz bol pútnik idúci do Gubbia, ktorý vopred posielaval sluhu ochutnať víno. Ak bolo dobré, sluha povedal: Est. (Je). Ak lepšie, //povedal pánovi//: Est, est. (Je, je.). Ak najlepšie, povedal to tri razy. Keď pán nemierne pil tunajšie vychválené víno, hneď vypustil dušu. Sluha mu zložil ten epitaf Propter nimium atď.

Ďalej sme šli do S. Lorenza (9 míľ), do Acquapendente, kde sú nasadené žaby namiesto rýb, do Ponte Sentina (8 míľ) a popri Paglii* (9 míľ) do Radicofani, kde je opevnená tvŕdza. Tu nás veľmi vystrašilo bitie na bubon, akoby tam boli Nemci. //Nazdávali sme sa, že sú to cisárski vojaci.// Potom sme sa uberali popri Scale (8 míľ), Tuome (8 míľ) a Forniceri (8 míľ) do Lucignana (8 míľ). Keď sme prešli cez tieto miesta, prišli sme 6. septembra do Sieny.* Je to prekrásne, veľké, utešené a všetkými dobrými vecami oplývajúce mesto. Na bráne, cez ktorú sme vošli, //je prosba k Blahoslavenej Panne, aby ochraňovala svoju Sienu. Na druhej bráne, cez ktorú sme vyšli,// je namaľovaná Blahoslavená Mária s nápisom zo zlatých písmen: Monstra te esse Matrem! (Ukáž, že si Matka!) //Vedľa tejto brány// stojí stĺp //cisára// Ferdinanda* a Eleonóry //s nápisom/, že sa tam prvý raz zvítali.

Keď sme stadiaľ odišli, prišli sme do tvŕdze Staggie (9 míľ), do Tavarnelle (8 míľ) a do S. Casciana (8 míľ).

Potom srne sa dostali na predmestie Florencie, kde sme strávili noc vo veľmi zlej krčme. Kúpili sme si tam za dvadsať crazií* (viac ako práve toľko grajciarov) jednu nesolenú, nekorenenú sliepku. Spali sme v špinavom lôžku a ráno sme si stadiaľ odniesli na rukách a na tvári pľuzgieriky ako svrab.

Florencia

DO FLORENCIE SME PRIŠLI 9. SEPTEMBRA OKOLO ÔS-mej hodiny ráno.

Je to nesmieme veľké mesto, veľmi malebné, prekrásne — ozajstný kvet Itálie*. Má veľmi pekné vodovody, //prasa v bahne chrliace vodu, bronzové žaby kŕkajúce a chrliace vodu a iné//. Na jednom priestranstve je Karol V., na druhom Ferdinand I. — obaja na bronzových koňoch. Hlavný mramorový chrám, ale aj veža sú celé i z vonkajšej strany oddola až nahor tak umelecky vytvorené a vykladané veľmi malými pestrofarebnými úlomkami, akoby sa pretekali s maliarmi. Nad chrámom sa nachádzajú rozličné chodby na prechádzky a niekoľko kupol. Je veru nesmierne veľký, až vyvoláva úžas prichádzajúcich pútnikov. Pred chrámom stojí baptistérium, ktoré sa mu vyrovná, lebo je takisto umelecky vytvorené a čo do rozsahu značne veľké. A hoci sa celé mesto udržiava čisté, tento chrám sa poškvrňuje ľudským močom a výkalmi. Kniežací palác a knižnica si zasluhujú, aby si ich človek pozrel. Teraz sa stavia chrám sv. Vavrinca, a to tak nákladné, že na jeho postavenie — ako sa domnievajú — môže stačiť ledva storočie. Ostali sme tu ešte ďalší deň do desiatej hodiny ráno. A keď sme dostali peniaze od pána Konštantína Rotha, ku ktorému sme mali odporúčanie, napokon sme stadiaľ dňa 10. septembra odišli cez bránu sv. Gála. Keď sme stadiaľ odišli, prešli sme za dva dni Apeninské vrchy cez tieto miesta: Fonte Buona (vzdialená od Florencie 9 míľ), tvŕdza Scarperia (8 míľ), Rifreddo (7 míľ), Putra Mala (7 míľ), Loiano (8 míľ), Pianoro (8 míľ) a Bologna (9 míľ).

V Apeninských vrchoch bývajú chudobní dedinčania. Majú vozy s dvoma kolieskami (ako u nás kolieska na pluhu) a na ne sa položí vlačuha, na ktorú sa nakladie drevo a iné veci. Obilie sa mláti trojakým spôsobom. Po prvé: kameňom. Na mlatovisku totiž lichva vláči koldokola veľký prederavený kameň, na ktorom sedí chlapec a poháňa lichvu, čím sa obilie rozložené na mlatovisku mláti. Po druhé: lichvou, ktorú vodia na mlatovisku dookola po obilí. Po tretie: cepmi, ale celkom naopak ako u nás, lebo krátku časť majú v rukách, dlhšiu mimo rúk. Ženy stoja v rade vedno s mužmi a mlátia obilie, ale veľmi neumelo, lebo na oboch stranách striedavo mlátia traja alebo dvaja mlatci (aj ženy), to jest všetci na jednej strane naraz, ale zvoľna, a zasa zvoľna a pomaly na druhej strane. Títo drsní ľudia nepoznajú vozy a vôbec veci, ktoré sú potrebné na sedliačenie. //Sú zvyknutí, že sa im samo rodí.//

Asi dve italské míle od Apeninských vrchov sú okolo cesty rovno za sebou umiestnené stĺpy zo vzácneho kameňa („z blesku spojeného"), ktorý akoby bol pospájaný z väčších Ligotavých kúskov striebra. Keď svieti slnko, trbliecu sa tak, až je to očiam veľmi nepríjemné.

Bologna

DŇA l2. SEPTEMBRA SME PRIŠLI DO BOLOGNE*. JE TO nesmierne veľké mesto, ale spôsob jeho života a nádhera budov sa nedá s Florenciou vôbec porovnať Ukazujú tu //denne// neporušené telo sv Kataríny. Ukazuje sa pútnikom, ktorí sem húfne //prichádzajú//, v určitú hodinu, v tej podobe, v ktorej vraj ostalo v smrteľnom zápase.

Či je naozaj jej, pochybujem.//My sme ho nevideli.

Keď sme vošli do Bologne, horko-ťažko sme našli verejnú krčmu. Napokon sme prišli k veľmi vysokej veži, pri ktorej bola krčma. Tu sme sa ubytovali. Na vežu sa môžeš dívať z hociktorého miesta, z každej strany sa zdá byť nachýlená.

Keď sme sa naobedovali, dostatočne si odpočinuli a naprechádzali sa a nenaskytla sa nám príležitosť dať sa ďalej odviezť po rieke, vykročili srne \ podvečer toho istého dňa bránou Galliera.

//Z Bologne sme šli štyri nemecké míle po rovine.// Bolonské územie oplýva na všetkých stranách znamenitými záhradami a vinohradmi Cesta je rovná a na oboch stranách má zasadené stromy topole, ktoré sa volajú osiky//. Nielenže poskytujú pútnikom tieň ale dávajú aj veľa hrozna , lebo sa po nich vinie nahor hojný vinič A hoci niektoré stromy sú ako menšie veže, predsa k nim vinič lipne, tiahne sa až k vrchovcom a hrdí sa utešeným hroznom. Konope sejú tak riedko, ako sa u nás sadí zelenina. A priam ich vytínajú sekerami a inými nástrojmi. Fotom odseknú oba konce, spoja ich ako debnári obruče a tak ich zvážajú, hrubé ako palec. Cyprusové stromy rastú obdivuhodným spôsobom. Z niektorých totiž vytvárajú domčeky s oblokmi a strechami, opatrené hradami; a tak v kmeni jedného stromu majú hneď husto obrastené a voňavé podlubie. Iné skrášľujú uprostred ako pásom oddola až nahor vlastnými, obdivuhodne obseka-nymi vetvičkami. Na vrchovci vytvoria loď, na ktorej stoja veslári držiaci v rukách vesla, trubač fúkajúci do trúb a iné, a to tak, že možno rozoznať ruky, trúby, vlasy, ba aj rozmanité podrobnosti, ale to všetko rastie a zelená sa. Na cyprusoch predstavujú i rozmanité fontány. Aj záhrady náramne okrášľujú. Inde obklopuje paláce ako múr veľmi husté krovie. Vytvárajú na ňom gule, nádoby, vojakov a podobne, a to iba umeleckým obstrihaním zeleného krovia.

Ferrara

DŇA 13. SEPTEMBRA SME PRIŠLI DO FERRARY*. NA bráne boli vypísané naše mená. Tu je totiž pevnosť vyzbrojená vojakmi kvôli susedným Benátčanom. //Preto dávajú na cudzincov trochu prísnejší pozor.// Dostali sme //do krčmy// listiny, v ktorých bol vyznačený presný čas nášho pobytu v meste, to jest cez noc, ako sme povedali v bráne. Keby sme tam boli ostali dlhšie alebo keby nás tam bol zdržal majiteľ krčmy a neoznámil to tým, ktorí to mali vedieť, nikto z nás by nebol ušiel prísnemu potrestaniu. Keď sme potom nasledujúceho dňa odchádzali, museli sme listiny nechať v druhej bráne, aby stráže vedeli, ktorí a koľkí pocestní sú v meste. Ubytovali sme sa v hostinci U čierneho vola pri zámku vznešeného biskupa. Je uprostred mesta a obklopený vodou. Pozreli sme si niektoré chrámy. V dominikánskom chráme je znázornené pochovávanie Krista — celkom ako živé. Okolo stoja v náležitom súlade sochy Márií a nariekajúcich učeníkov. Na tabuľke je opis postavy Krista Pána, ale aj iné údaje o jeho osobe.

Keď sme si v noci odpočinuli, nasledujúceho dňa sme sa stadiaľto pohli okolo tretej hodiny //popoludní// a dostali sme sa k rieke Po či Pádu, //kde sme prenocovali//. Ako sme sa potom cez ňu prepravili, prešli sme ešte ďalších päť riek toho istého mena, ktoré z nej umelo odvádzajú vodu niekoľko míľ, aby sa ľahšie mohol viezť náklad.

Nasledujúceho dňa — 14. septembra (bola štrnásta nedeľa Trojičná) — sme konečne prišli do Monselice. //Ustavične sme šli medzi vinohradmi. Hrozno bolo vtedy už zrelé. Od Bologne celých dvadsať nemeckých míľ sa neukázal nijaký vrch.// Nad mestečkom Monselice je veľmi pekný vŕšok, ktorý sa hrdí viničom atď. //Od Monselice sme šli popri riekach, ktoré si tu i tam tečú opačne. Preto loď, ktorá sa plaví od Monselice po prúde rieky, musí potom od polovice cesty, čo je šesť italských míľ, pokračovať do Pádový proti prúdu rieky//. Potom sme šli do Pádový.

Padova

//KEĎ SME PRIŠLI DO PADOVY*, BOLO 15. SEPTEMBRA (štrnásta nedeľa Trojičná). Toto mesto sa veľkosťou hádam vyrovná Bologni. V obvode má rovnako sedem míľ. Nielenže sme tu prenocovali, ale aj// ostali až do večera //nasledujúceho// dňa. Prezreli sme si mesto a medziiným sme vošli do chrámu, v ktorom je hrob sv. Antona z Pádový. Ak aj neprevyšuje hrob sv. Petra v Ríme, predsa sa mu ľahko vyrovná. Je na bočnej strane v chráme, mramorový, dlhý dvanásť krokov, široký osem krokov. Vystupuje sa k nemu po dvanástich mramorových schodoch. Koldokola sú ako veniec rozličné pozlátené sochy, nad ním uprostred oltár. Steny kaplnky sa skvejú obdivuhodnými, jemnými, akoby živými sochárskymi prácami z ozajstného mramoru a chvália jemný vkus umelcov, ktorí tu majú svoje mená, väčšmi než ľudské velebenie. Ako živé sa tu predstavujú posvätné príbehy. Na strieborných reťaziach visí päťdesiat strieborných, pozlátených lámp. Najväčšia, ktorú daroval francúzsky kráľ (sú tu totiž dary mnohých kráľov, kniežať atď.), je taká obrovská, že ani dvaja naozaj mohutní muži ju nemôžu oblapiť, ani keď roztiahnu plecia a ruky. Dookola //tejto lampy// sú postupne umiestnené ustavične menšie, večne horiace. V hornej časti majú sklenú nádobku naplnenú olejom, ktorý sa zapaľuje vlnou. Každý deň je tu taký veľký zhon, také množstvo čakajúcich a tlačiacich sa ľudí, že keby Boh prebýval v ľudskom tele, sotva by ho smrteľníci zahrnovali tou úctou a takou nádherou. Deň čo deň o druhej hodine popoludní sa totiž otvára oblok na mramorovej stavbe štvorhranného hrobu, ľudia sa vtedy húfne zbiehajú a tisnú k obloku (mnísi však stoja obďaleč, chichocú sa a vysmievajú), nahrnú sa tam do všetkých kútov a dávajú almužny mníchom, ktorí sú vnútri a ukazujú v krištáľovej nádobe hlavu i jazyk sv. Antona. A ako nám povedali, mnísi ochotne bozkávajú ženy. Takýmito daromnicami tu každý deň vyžmýkajú kráľovské príjmy. Zbiehajú sa sem totiž aj domáci ľudia, keby tu hádam nebolo vôbec pútnikov. Tí však nikdy nechýbajú.

Vošli sme aj do chrámu sv. Justíny, ktorý sa teraz veľmi nákladné prestavuje. Ukazuje sa tam truhla a telo sv. Lukáša a telo sv. Zuzany. Ten svätý je však taký chudobný, že návštevníci sa dívajú na prastarú truhlu z hrubých dosák, okolo ktorej sú železné mreže. A hoci cez zlomenú dosku možno nazrieť dnu, predsa tam nevidieť nijakú kosť alebo stopu po tele. Preto sa tu nedávajú ani almužny. Okolo Pádový a popri nej tečie rieka Pád, po ktorej sa každý deň plavia z Pádový do Benátok. Nasadnú a zdvihnú kotvu večer a do Benátok prídu v raňajších hodinách alebo tú plavbu konajú od raňajších do večerných hodín. Tak to robia aj z Benátok do Pádový. Tu sme si najali majiteľa lode, zaplatili sme po dvoch lírach* ( líra činí dvadsať soldov) a 15. septembra //večer// sme sa plavili //z Padovy// do Benátok.

Benátky

DO BENÁTOK* SME PRIŠLI 16. SEPTEMBRA RÁNO. BOLO TO v deň, keď uvádzali do úradu prokurátora sv. Marka. Volal sa Hieronymus Justinianus. Prokurátor zaujíma druhé miesto po dóžovi, ktorý je najvyšším predstaviteľom republiky. Prokurátora zvolili v nejakom chráme a senátori mesta ho s veľkou //slávou// a nádherou uvádzali do chrámu sv. Marka.

Mali sme možnosť prezrieť si akoby jediným pohľadom to benátske bohatstvo ospevované po celom svere. Ulice sa totiž jagali a žiarili len zlatom, striebrom, drahokamami, perlami, purpurom, batistom a všetkými drahocennými vecami, ktoré sa náročky vystavovali očiam. Senátorov bolo okolo dvesto. Všetci (aj sám prokurátor) boli oblečení do červeného batistu a mali široké rukávy, ktoré viseli až po zem.

Šľachtici a právnici nosia čierne šaty splývajúce po zem. Rukávy sú uprostred veľmi široké, otvory na nich úzke. Hoci by mohli nosiť hodvábne klobúky, majú ich podľa nejakej obyčaje z vlny a na spôsob uhorských klobúkov, ktoré robia krajčíri z látky: jedna strana je preliačená dnu a okraj plstený. Keď panie idú na takú verejnú slávnosť, zakrývajú si tvár čiernou hodvábnou maskou. Robia to aj mnohí muži, lebo jedni pred sebou držia masky žiab, iní vtákov, ďalší svíň a podobne, čo je vzhľadom na urodzenú krv veru ošklivé. Namiesto pozdravu sa pobozkajú na tvár. Ak sa niekto chce uponížiť, tak chytí koniec priateľových šiat a priloží si ho k ústam. Keď prichádzajú lode do Benátok, v ústrety im ide veľa lodičiek, nazývaných gondoly. Ak niekto chce chytrejšie vojsť do týchto či tamtých mestských ulíc a zaplatí, odvezú ho tam, lebo čím väčšia loď, tým neskoršie sa //kanálmi// priblíži k mestu. Morskí strážcovia //tridsiatku// však hneď prezrú dva i tri razy celú loď. //A teraz niečo o meste Benátkach.//

Benátky sa nevolaj ú bez príčiny divadlo sveta, verejné trhovisko zemského okršleku. Naozaj sú nesmierne veľké aj nádherné. V obvode merajú osem míľ. Od pobrežia ležia päť míľ v mori. Majú okolo štyridsať menších ostrovov. Možno ich prejsť pešo i na loďkách, ktorých je plno vo všetkých uliciach. Volajú sa gondoly. Sú to menšie loďky. //Podaktoré z nich poháňa jeden človek.// Ráta sa ich na osemtisíc. Uprostred majú stolík, okolo lavice pokryté látkou. V priestore všetkých ulíc, kadiaľ inak chodia vozy, je more. Okolo stien sú kamenné mosty. Obyvatelia majú gondoly priviazané o brány ako oslice a idú si, kam sa im zachce. Kto nemá na to sluhov a vlastné loďky, nájde ich na každom mieste a ihneď si ich môže najať. Vo vode je totiž väčšia časť mesta než na ostrovoch. Mostov vedúcich z jednej ulice do druhej možno narátať štyristopäťdesiat. Cez mesto je umelo urobený prieplav Canal Grande, dlhý dvetisícpäťsto krokov, široký štyridsať krokov. Má jeden kamenný most, ktorý si v Benátkach zasluhuje najväčší obdiv. Je taký dlhý, že pod ním prejdú aj oproti idúce galeje. Nepodopierajú ho nijaké piliere, lebo pozostáva z jedinej klenby. Všade okolo Benátok sa rozprestiera more a pobrežie — ako sa už povedalo — je z jednej strany vzdialené päť //italských// míľ. Je tu šesťdesiatdva farských chrámov, štyridsaťjeden kláštorov (z nich sedemnásť mužských), sedemnásť špitálov, osemnásť kaplniek. Na jednom mieste sa nachádza chrám sv. Marka, palác sv. Marka a radnica. Chrám sv. Marka je celý z mramoru, vnútri čudesne vyzdobený farebnými mozaikami na zlatom podklade. Dlážka, po ktorej sa chodí, je urobená z malinkých kúštičkov porfyritu a mramora, zostavených do obdivuhodných obrazcov rozmanitej farby, akoby ihlou vyšitých. Nachádza sa tu tridsaťšesť mramorových stĺpov. Nad hlavným oltárom je vypuklá umelecká práca zo serpentinitových kamienkov, ktorá predstavuje príbehy zo Starého a Nového zákona. Za oltárom stoja dva priesvitné stĺpy, akoby boli zo skla. Po oboch stranách oltára sú chóry: vpravo pre kňaza čítajúceho Sväté písmo, vľavo pre hudobníkov. Nad bránou chrámu sa nachádzajú dva Vespasianove bronzové kone, zhotovené v Ríme po jeho návrate z Jeruzalema. Konštantín ich preniesol do Konstantinopola a po jeho dobytí ich dal Benátčanom, Veža stojí oddelene od chrámu. Meria osemdesiatosem stôp a každá jej strana je široká štyridsať stôp. Schody má tak majstrovsky urobené, že cisár Fridrich po nich vystúpil na koni až k streche a zase tak i zostúpil.

V deň sv. Marka sa pri hlavnom oltári vystavuje poklad sv. Marka, ktorý je v chráme, to jest: dvanásť zlatých korún, práve toľko zlatých kabátcov, vykladaných perlami a drahými kameňmi, zlatý oltárny stôl, vysádzaný drahými kameňmi, šesť zlatých krížov ozdobených drahými kameňmi a gemami, dve zlaté kadidelnice a niekoľko strieborných, rozmanité chrámové náčinie a nádoby, najmä kalichy zhotovené z drahých kovov a predovšetkým kameňov, achátová nádoba naplnená perlami, dve perly veľké ako dubové žalude, nesmierne veľký rubín, dva mešce plné tých najdrahších kameňov, monštrancie, svietniky, ornáty, kniežací klobúk oceňovaný na dvestotisíc dukátov. Okrem tohto pokladu je tu aj štátny poklad.

Najprv treba hádam obdivovať arzenál (zbrojnicu), ktorý meria v obvode dve italské míle. Nie je možné uviesť všetko, čo sa v ňom nachádza. Dá sa rozdeliť do pätnástich miestností. Prvá má uhorské kopije, meče, krátke meče a iné //uhorské// zbrane, ktoré používajú Benátčania proti Francúzom. Druhá obsahuje okolo sto veľkých diel, ktoré sa volajú kartúny. Tretia je najväčšia a vyrábajú sa v nej drevené veci potrebné pre lode. V štvrtej je okolo tristo veľkých poľných diel. V piatej sa nachádza štyristo veľkých diel pre vojnové lode. V šiestej je veľa všelijakých gúľ, ale i mnoho diel na kolesách alebo ležiacich na zemi. V siedmej sú ukoristené turecké zbrane, delá, pušky a zástavy a iné veci. Ôsma je vesláreň, to jest miesto, kde sa zhotovujú vesla. V deviatej sa nachádza okolo sedemdesiattisíc halapartní a kopijí a nespočetné množstvo poľných pušiek pre pešiakov. V desiatej je veľa žien, ktoré robia iba lodné plachty. Jedenásta je veľká miestnosť, v ktorej sa opatrujú lodné plachty. V dvanástej sa nachádzajú tisícky povrazov a lán. V trinástej leží veľký počet vesiel zhotovených pre galeje. V štrnástej je obrovská loď urobená zo zlata a striebra, umelecké a nádherné dielo, ktoré sa volá Bucentauro. Na takej benátsky //knieža alebo// dóža vypláva v deň Vstúpenia Krista na more a zasnúbi sa s morom tým, že hodí do jeho vôd prsteň. V pätnástej sa nachádzajú galeje, ktoré ešte nie sú celkom dohotovené, ale sú tak pripravené, že sa môžu za niekoľko dní všetky zveriť moru. V arzenále neprestajne pracuje tisícpäťsto ľudí. Nikde sa nehlása taká veľká moc Benátčanov, akú možno vidieť hoci v jednom arzenále. Je to naozaj ohromujúca a obdivuhodná vec.

Vynechám drobnosti, ktoré sa dali vidieť na slávnostnom uvádzaní. Boli tu panny a mládenci ozdobení ozajstnými zlatými stužkami, levy z veľmi drahých kovov, dvojhlavé orly z ozajstných perál atď. Zlatníci mali všade kusy zlata vážiace niekoľko libier. Striebro sa vystavovalo v takom veľkom množstve ako u nás železo. Bolo počuť ohromujúce výbuchy diel na mori, vidieť preteky veslárov, jedinečnú šikovnosť ľudí na mori. //Mnohí boli pestro oblečení a vycifrovaní.// Kto sa z nich lepšie pretekal //v loďkách// na mori, odniesol si stanovenú odmenu. A bolo ich niekoľko tisíc. Nazdávam sa, že nepriateľ na zemi nemôže nikdy tak chytro napadnúť svojho protivníka a obkľúčiť ho, ako to urobili tí plavci na mori. Cesty boli po dĺžke pokryté kobercami, posypané rozmanitými kvetmi. A na oboch stranách ciest, ale i zhora postavili zo stromčekov na obdiv podlubia a iné veci. Treba poznamenať, že to bol pekný pohľad, keď rozličné národy, ako Nemci, Uhri, Itali, Francúzi, Angličania, Poliaci, Švédi, Holanďania, Turci, Tatári a iní, veľmi nádherne oblečení, vedno kráčajúci, pozdravovali prokurátora, na ktorého počesť sa konala celá tá veľkolepá výprava šiat, čo mali oblečené tí mládenci.

//Ustavične sme si vybavovali v Benátkach svoje veci.// Keď sme sa ubytovali v hostinci pri padovskom prístave — v krčme U slnka a nabažili sme sa toho divadla, pátrali sme po tých, ku ktorým sme boli odporúčaní. Mohli sme sa s nimi rozprávať iba nasledujúceho dňa. Poradili nám, aby sme sa vydali na cestu. Pýtali sa nás na peniaze. Keď zistili, že ich máme nedostatok, sľúbia pomoc. Zavolajú ctihodného pána Jána Fabricia, nášho utajujúceho sa krajana, kazateľa slova božieho, s ktorým sme sa priateľsky a obšírne porozprávali. Radia, aby sme nešli cez Fórum Júlii* smerom na tirolské kniežatstvo, lebo tam by to bolo sotva bez nebezpečenstva, ale aby sme sa //v tento deň// vrátili na lodi do Pádový, že pošlú za nami do //nášho// hostinca človeka, ktorý prinesie peniaze, zdravotné listiny a návod, kadiaľ máme ísť (mali sme totiž ísť cez Helvéciu). A sľúbili, že nás budú odporúčať najprv do Bergama, potom do Zürichu, čo sa aj stalo poštou. Vrátime sa do prístavu a vyzeráme loď, čo pôjde do Pádový. Naobedujeme sa v krčme a keď sa pripravujeme na cestu, príde od patrónov starec, ktorý ovláda nemeckú reč. Donesie nám peniaze: osem benátskych dukátov, to jest deväť a pol rakúskych florénov*. //Dukát je tu strieborná minca,// čo má hodnotu stodvadsať soldov alebo šesť lír. Donesie aj opis cesty a zdravotnú listinu tohto znenia:

NOS SUPRAPROVISORES

et provisores salutis Venetiarum
OKRÍDLENÝ LEV* ZNAKY SPRAVODLIVOSŤ MEDZI DVOMA LEVMI A qualunque Excellentissimo Magistro et a cadauno a cui appartiene, si fa publica et indubitata fede qual mente, si parteno di questa inclita Citta di Venetia, sana per la gratia di nostro sig: Dio et libera da ogni sospetto di mal contagioso per ľ infra scritto legno con k sotto persone, con Robbe, ó Mercantie, o senza come sará qui annottato, alli quali doue capiteranno se li puo dar libera et sicura prattica.
In quorum fidem etc. Gjanni Sipser
Datum ex officio die 19. sept.
Ao. 1675. Franciscus de Franciscis.
offícius salutis not.
(MY NADDOZORCOVIA a dozorcovia zdravia v Benátkach
OKRÍDLENÝ LEV ZNAKY SPRAVODLIVOSŤ MEDZI DVOMA LEVMI Ktorémukoľvek vznešenému úradu a každému, komu to prislúcha, verejne a súčasne nepochybne sa dáva na známosť, že ten, kto odchádza z tohto slávneho mesta Benátok, je z milosti nášho Pána Boha zdravý a bez akéhokoľvek podozrenia z nákazlivej choroby podľa svedectva dolupodpísaného patričnými osobami, a to aj s osobnými vecami a tovarom alebo aj bez nich, ako to bude tu poznamenané; a kamkoľvek príde, môže sa mu dať voľný a bezpečný vstup.
Na pravdivosť toho atď. Gjanni Sipser
Dané úradne dňa 19. sept. roku 1675.
Franciscus de Franciscis, notár zdravotného úradu.)
Spomenutý starý Nemec doniesol okrem toho aj nasledujúci opis cesty, ktorý spísal Ján Baptista Schorcio*:
Padova, l /z Benátok do Padovy// — 25 //italských// míľ, Vincenza //z Padovy// — 18 míľ, Verona — 30 míľ, Peschiera — 15 míľ, Brescia — 25 míľ, Bergamo — 32 míľ.
CAUTELA-. Quantum autem potestis, effugite urbium diversoria, et praeprimis 4. et 5., cum sint fortalitia, et eo magis exposita importunis sciscitationibus; nec deerunt oppida commoda. Ad ultimum ubi perveneritis locum, suppeditabunt abunde amici. quibus estis commendati, qua via ulterius eundum, ita ut Tigurum, vulgo Zürig veniatis commode, Et si quid nummorum deest, etiam persolvent necessarios. Tiguri vos commendabit amicus quidam aliis bonis viris, qui etiam de vestra incolumitate erunt solliciti. Deus autem vos ubique concomitetur sua sancta custodia, et hae quidem lineae penes vos tuto asserventur quaeso, Et quidem litteras illas commendatitias requiretis inter amicos manus Johannis Conradii Pestoluzii et fratrum, quibus illas cum primo tabellione transmittam. V.
(UPOZORNENIE: Vyhýbajte sa, nakoľko len budete môcť, krčmám v mestách, a najmä v štvrtom a piatom, lebo sú to pevnosti, a tým väčšmi vystavené bezohľadnému sliedeniu. Nebudú však chýbať ani vhodné mestá. Keď prídete na posledné miesto, pomôžu vám výdatne priatelia, ktorým vás odporúčame (dal nám aj krátke odporúčanie pánu Pestoluziovi* v Bergame), ktorou cestou treba ísť ďalej, aby ste prišli pohodlne do Tigura, ľudovo Zürichu. A ak vám budú chýbať peniaze, dajú vám, koľko budete potrebovať. V Zürichu vás bude odporúčať jeden priateľ iným dobrým mužom (bol to Mikuláš Zaffius*, o ktorom bude reč ďalej), ktorí sa budú tiež starať o vašu bezpečnosť. Boh nech vás však všade sprevádza svojou svätou ochranou. A prosím, aby sa tieto riadky v bezpečí u vás uchovali. A tie odporúčajúce listy však hľadajte v priateľských rukách Jána Konráda Pestoluzia a bratov, ktorým listy pošlem po prvom poslovi. Zbohom.)
Potom sme zaplatili v krčme a takto vystrojení sme odchádzali už za tmy, aby sme sa dostali na loď. V Benátkach sme strávili dva dni a jednu noc. A hľa, v predizbe nám náhodou kráča oproti //vznešený// doktor Mikuláš Zaffius, ktorý sa na nás vypytuje, a prejavujúc veľkú láskavosť a radosť, vraví: „Nevolá sa jeden z vás Tobiáš?" Keď ohúrení zapierame a vravíme, že prichádzame z Ríma, ostane trochu zmätený a začne ustupovať. Boli s ním ešte traja: jeden z oddielu terstských väzňov, kalvínsky duchovný Beregszászi*, Ján Genantius z Engadinu v Récii a ďalší takisto z Recie. //Pán Mikuláš Zaffíus, hoci povolaním lekár, bol tam tajným duchovným reformovaných.// Naliehali na nás, aby sme prezradili, či sme z Uhorska, Keď sme to konečne priznali, odprevadili nás na loď. Pretože však nebola ešte pripravená, vošli sme na pol hodiny do krčmy, kde nás pekne hostili v priateľskom rozhovore. Tí dobrí muži želeli, že nevedeli prv o nás. //Naši páni patróni im to totiž neskoro oznámili./ Potom pán doktor Zaffius napísal v krčme dva odporúčajúce riadky svojmu priateľovi v Pádové, ktorý takisto vyznával reformovanú vieru. Neskôr sme ho aj vyhľadali u nemeckej Žofie*.
Spomenutý uhorský kalvínsky duchovný sa však dostal jediný z väzňov do Benátok, a to takto: Tretí mesiac po nás poslali do Itálie aj ostatných väzňov z. dalších pevností s inými vojakmi. Keď sa však plavili po mori a nepozdravili Benátčanov, Benátčania ich zadržali. Oficierov oddelili od vojakov, a preto mnohí vojaci sa roztratili. Väznených kazateľov poslali do mesta Jeho Veličenstva — do Terstu. Hoci šlo o kazateľov kalvínskeho náboženstva (nášho tam boli len traja), benátski kupci na to nedbali, dohodli sa s generálom a zložili za nich polovicu peňazí — päťsto toliarov. Generál sľúbil, že kazateľov prepustí a pre väčšiu hodnovernosť poslal do Benátok Beregszásziho ako rukojemníka. Ale generála zavolali do Viedne a keď sa tam zdržiaval, väzňov neprepustili, ale poslali ich potom do Boccari* a tam ich vo väzeniach rozmanité sužovali. Napokon na zákrok saského kurfirsta* prepustili piatich. Ostatní sa stali odpadlíkmi. So žiaľom srne sa vymanili z objatia svojich hostiteľov, pričom spomenutý dobrotivý a láskavý muž, pán Zaffius, nás pobozkal podľa benátskeho zvyku. Fotom nás zaviedli na loď.
Plavili sme sa celú noc a 18. septembra ráno sme znova prišli clo Pádov v.

Lombardia

V PADOVE SME OBJAVILI PÁNA PAVLA DE GASPARIS, úradníka akéhosi baróna. Preukázal nám všetku láskavosť. Dal nám pol imperiála* na cestu a poslúžil nám radami aj listami tykajúcimi sa Récie. Zaopatril nám i sprievodcu, a to takého — vravím — znamenitého mládenca, pána Krištofa Elzeviria, Škóta, ktorý v Pádové študoval medicínu a odnášal si výborné svedectvá, ba bol aj v Ríme štyri roky, precestoval takmer celú Itáliu a Francúzsko a ovládal italský jazyk.
A tak sme sa 18. septembra večer vypravili v mene božom z mesta Pádový cez Lombardiu, ktorá podlieha Benátčanom, hoci cez Tirolsko by to bolo kratšie, pohodlnejšie, ale aj nebezpečnejšie, lebo je to cisárska provincia a verbujú sa tam vojaci. Pri odchode nás odprevádzal pán Pavol a iní ľudia, ktorí prišli kvôli
Krištofovi.
Lombardia tvorí ešte časť Itálie. Je veľmi utešená. Má nádherné mestá a bujné polia. Rieka Pád ju rozdeľuje na Predpádsku a Zapádsku. Prešli sme ju, najmä časť, ktorá je pod panstvom Benátčanov. Prvé boli mestá Vicenza* a Verona*, bohaté a oplývajúce všetkými vecami, vínom, chlebom, ovocím a iným. Druhá bola pevnosť Peschiera pri jazere Benacum, ktorá sa ľudovo volá Lago di Garda. Tretia bola Brescia* (volá sa tak po italsky, ale po latinsky Brixia) pri rieke Carza, chránená mocnými múrmi a pevnosťou, z ktorej sa gubernátor nikdy neodvažuje vyjsť. Štvrté bolo Bergamo*, ktoré je od Brescie vzdialené tridsať míľ.
//Do Vicenze sme prišli 19. septembra. Toto mesto je veľmi chýrne a oplýva pozemským bohatstvom. Nezdržali sme sa v ňom dlho, ale šli sme na predmestie, kde sme sa naobedovali, hoci trochu včasnejšie. Tu možno vidieť veľa zrúcaných veľkých domov. Pôda je úrodná. Polia poskytujú štedro chlieb, drevo i víno. Oddeľujú ich krásne vysadené stromy ako parcely. Pri stromoch je vinič, ktorý vyrastá dohora a dáva veľmi bohatú úrodu. Vinič sa neokopáva — iba korene. Zdá sa, že sám prináša plody. Saracénske obilie (turecké žito) tu rastie vo veľkej hojnosti a zváža sa na vozoch do stodôl.
Do Verony, ktorá je od Vicenze vzdialená tridsať italských (sedem a pol nemeckých) míľ, sme prišli 21. septembra. Vošli sme do nepomenovanej krčmy a okolo desiatej hodiny sme sa najedli. Priniesli žaby. Mali výborné víno.
Toto mesto je veľké, pekné a mocné. Na tej strane, ako sme prišli, stojí na rovine nesmierne veľký chrám s kláštorom. Benátski posádkoví vojaci sú tu zväčša Dalmatínci, oblečení takmer podľa uhorskej obyčaje. //V meste je// nesmierne veľké divadlo, ktoré postavil Július //Caesar//. Podobá sa rímskemu //Koloseu či// amfiteátru, //ale tu vo Verone nie je také rozborené. Keď sme zaplatili niekoľko soldov, vpustili nás dnu a celé sme si ho prezreli.// Má oválny tvar. //Zdola //nahor sa v ňom stupňovité dvíha //päťdesiat sedadiel// tak, že zo všetkých sa zhora až celkom nadol a stadiaľ zas až celkom nahor otvára mnohým tisícom ľudí voľný výhľad. //Sedadlá sa obnovujú. Vodovody pomocou kolies čerpajú vodu a vlievajú ju do žľabov, ktorými sa odvádza do mesta. Cez mesto tečie z Álp smerom od Trenta dosť veľká rieka a tu vraj už splavná.
Keď sme tadiaľ prešli, prišli sme do akýchsi vŕškov, kde dedinčania často zbíjajú. V celom kraji sa nenájdu ničomníci, podobní tým, čo obývajú tieto miesta. Vyhľadávajú totiž každú príležitosť, aby škodili pocestným, odkiaľ je príslovie: Villanos generat tellus Paduana diablos. (Padovský kraj rodí čertovských sedliakov.) S pomocou božou sme tadiaľ prešli šťastne a bezpečne.
Napokon sme prišli priamo k pohoriu, chýrnemu v celej Európe, ktoré sa volá Monte S. Baldo. Rastú v ňom totiž rastliny takmer každého druhu. Pretože v Pádové sa prednáša botanika a medicína, putujú sem študenti botaniky, aby nadobudli vedomosti o rastlinách. Blízko je aj Lago di Garda, v ktorom sa nachádzajú ryby každého druhu. Tento výtvor prírody leží medzi dvoma úpätiami Alp. Takmer na každom brehu sa loví. Monte Baldo, Lago di Garda — due belie cose. (Monte Baldo, Lago di Garda — dve pekné veci.)
Keď sme zanechali pohorie trochu za chrbtom, prišli sme k pobrežiu spomenutého jazera a vošli sme do veľkej pevnosti Peschiery. Do Peschiery sme prišli 22. septembra okolo štvrtej hodiny popoludní (bola pätnásta nedeľa Trojičná). //Táto //pevnosť// je //dobre// a prirodzene opevnená //z jednej strany vodou jazera i valom, z druhej mohutným valom i priekopami, ktoré sú tiež napustené vodou, ba aj nabitá vojakmi.// Cez mesto preteká a obteká ho spomenuté jazero. Bývajú tu takmer iba vojenské posádky. Je nesmierne vystrojené vojenskou výzbrojou. //Predsa nás však pokojne pustili dnu a nebránili nám v pohostinnom prijatí. Pamätali sme však na napomenutie, ktoré sme dostali v Benátkach. Odišli sme stadiaľ a až v noci sme prišli do krčmy vzdialenej odtiaľto štyri míle. Tu sme prenocovali. Do Brescie sme prišli 23. septembra. Toto mesto je medzi ostatnými mestami v Lombardii takmer najkrajšie.// Pre bohatstvo, ktorým prekvitá, ho nazývajú nevestou mesta Benátok. //Má neveľmi vysoký zámok, okolo ktorého sú priekopy vydlabané v skale. Nepozreli sme si tu však nič vzácne, lebo takmer ustavične// sme pokračovali v ceste. Do Bergama sme prišli 24. septembra. //,Ja som však," — vraví Masník — „už ledva aj veľmi pomaly vládal kráčať, lebo mi náhle napuchli lýtka nad členkami a zapríčiňovali mi nemalú bolesť." Ubytovali sme sa v krčme U zlatého anjela.
Medzitým sme sa tu starali o svoje veci a šli sme hľadať bratov Pestoluziovcov — Juraja a Jána, pre ktorého sme mali list napísaný v Benátkach. Keď sme ho tak ľahko a chytro nenašli, ponevierali sme sa po meste.
Mesto je od Milána vzdialené jeden deň cesty.// Rozprestiera sa na úpätí Alp smerom na Réciu: na vysokom a strmom vŕšku a zo všetkých strán ho obkľučujú múry a z jednej strany aj vysoké násypy. Nad ním je na ešte vyššom vŕšku //veľký// zámok, //ako mesto// veľmi //dobre// opevnený, naozaj súci na ochranu mesta a predmestí. Na obvode mesta sa totiž rozkladajú štyri susediace predmestia, podobné ako v Miláne. //Je .to dosť veľké a pekné mesto. Má dve časti. Uprostred leží staré mesto, na úpätí nové mesto, v ktorom je plno liečivých vôd. Pretože je pri Alpách, nepochybne mu nikdy neubúdajú. V meste majú nadostač mlynov. Vody rieky, inak dosť veľkej, tečú krížom cez záhrady a hojne zavlažujú zem. Jedna leží poniže druhej, čo je veru zriedkavé.//
Keď sme //našli// pána Pestoluzia, navštívili sme ho a odovzdali sme mu poslaný list. Prijal nás úctivo //a potvrdil, že nás už dobre pozná. Je nemeckej národnosti, pochádza z Helvécie a má veľkú rodinu v St. Gallene. Stadiaľ je aj jeho brat, ktorý tu vtedy nebol. Dopisujú si s Benátčanmi. Preto aj hneď doniesol list, ktorý dostal ohľadne našej veci z Benátok, keď sme medzitým boli na ceste. Dal nám aj list,// ktorý pre nás vopred poslal z Benátok pán Ján Baptista Schorcio. //List bol vložený do jeho listu.// Obsah mal tento:

Salutem a fonte salutis!
En, vobis, viri clarissimi. commendatitias, quas vobis spoponderam, at quidem in celeberrimum Helvetici ordinis antistitem, qui vos non minus benigne excipiet, ac si eiusdem essetis consortii, cum bonus ille vir, qui vos ab hinc properaturos sub ipsum Vestri abitus punctum una cum amico illo Tergestino inviserat, iam satis ipsi repraesentaverit Communem afflictorum causam, quorum libertati consulendae nulla nobis pro iisdem intermittitur cura, absque ullo discrimine eorum confessionis, id quod etiam vobis in Svaviam tendentibus ex aequo redditurum iri a bonis Helvetiae viris nullus plane dubito. Et sic Deum precor, ut vos ubique gentium incolumes servet laetosque faciat de libertate sociorum quoque. Restat, ut si forte quid nummorum Vobis deesset, ad dominos Pestolutios Pergami recurratis, quos etiam de itinere ulterius instituendo consulere potestis, memores, quod sint Tigurinae sententiae, eoque Vobis non minus reformidandi.

Vos etiam atque etiam valere iubeo. Nominum et virtutum Vestrorum addictissimus J, B. S.
Venetiis 21. sept. 167,5.
(Blaho zo studnice blaha!
Hľa, najjasnejší muži, tu sú pre Vás odporúčania, ktoré som Vám sľúbil, a to slávnemu biskupovi helvétskeho duchovenstva, ktorý vás prijme nemenej láskavo, akoby ste patrili do toho istého spoločenstva, lebo ten dobrý muž, ktorý Vás navštívil s tým terstským priateľom v okamihu Vášho odchodu, keď ste sa stadiaľ poberali preč, mu už dostatočne predstavil spoločné položenie postihnutých, o ktorých sa veru neprestaneme starať, aby sme im dopomohli na slobodu, nech sú akéhokoľvek vyznania, čo títo dobrí muži v Helvécii — ako o tom vôbec nepochybujem — rovnako splnia aj Vám, hodlajúcim ísť do Švábska. A tak prosím Boha. aby Vás uchoval kdekoľvek na svete v dobrom zdraví a potešil Vás aj slobodou druhov. A čo ešte ostáva povedať? Keby Vám azda chýbali peniaze, aby ste sa v Bergame obrátili na pánov Pestoluziovcov, s ktorými sa môžete poradiť aj o pláne ďalšej cesty, pamätajúc, že sú zürišského zmýšľania, a preto sa ich nemusíte ani najmenej báť, Opäť a opäť Vás pozdravujem. Najoddanejší služobník Vašich ctihodností J. B, S.

V Benátkach dňa 21, septembra 16 75.)

Do tohto listu bol vložený ďalší list — //odporúčací//, ktorý napísal v Benátkach //pán doktor// Mikuláš Zaffius pánu doktorovi Jánovi Henrikovi Heideggerovi*. //Ako sme sa potom dozvedeli v Zürichu, jeho obsah bol: ako kupci augsburského vyznania ochotne zložili peniaze, aby vykúpili terstských väzňov bez ohľadu na náboženstvo, keďže medzi nimi boli len traja luteráni, no dvanásti kalvíni, tak aj oni nás majú prijať láskavo, hoci sme augsburského vyznania.// Keď sme si prečítali náš list //a dostali sme list, ktorý sme mali zaniesť do Zürichu//, žiadali sme pána Pestoluzia o radu ohľadne bezpečnejšej cesty. Poradil nám, aby sme sa nepúšťali cestou cez milánske vojvodstvo smerom na jazero Como, hoci je aj ľahšia aj kratšia, ale inou cestou, čo aj dlhšou, ale bezpečnejšou. Územie tamtoho panstva je totiž španielske, a tak pre pocestných menej bezpečné, lebo sú vystavení dotieravému vypočúvaniu.
Potom //pán Pestoluzius// napísal //a pripojil ďalší// list — svojmu //pánu// bratovi Konrádovi do Zürichu a iný — takisto svojmu bratovi Júliovi Pestoluziovi, doktorovi
medicíny, do Chiavenny, //aby nás poučil o ďalšej ceste. Keď nás vyzval, aby sme si vzali peňazí, koľko nám len treba, ba ponúkal nám ešte viac, rozvážili sme si to a //prijali sme na cestu štyri imperiály //(skudy), keby bolo treba najať mulice, lebo sme mali zoslabnuté nohy a cesta cez Alpy bola namáhavá. Pán Pestoluzius// napísal takýto plán cesty: //Cesta z Bergama cez Montagna S. Marco* (Pohorie sv. Marka) do Chiavenny: Z Bergama do Sedriny — 7 italských míľ, Zogno — 2 míle (nocovali sme), S. Pellegrino — 3 míle, S. Giovanni Bianco — 3 míle (nocovali srne), Mezzoldo (10 míľ), Montagna S. Marco, Morbegno — 10 míľ (rieka Adda, ústie Addy, popri brehu), Chiavenna.//
Potom nás prepustil so želaním všetkého dobrého. Strávili sme tu však jeden deň, lebo ctihodného pána Masníka boleli nohy a nechali sme si aj vyprať šaty. Ale potom sme sa dali na cestu cez Alpy — cez Montagna S. Marco.

Alpy

ZAOPATRENÍ POTREBNÝMI VECAMI SME SA TEDA 25. septembra pohli z Bergama a pustili sme sa cez priesmyky Alp. Na cestu sme si kúpili predovšetkým syr, ktorý je vraj najlepší v celej Itálii //(,,podľa mňa však" — vraví Masník — ,,naozaj najlepší je v Capracotte")// a cesnak //(je ho tam veľké množstvo)//, a to kvôli vode, ktorá je tu aj uprostred leta od snehov veľmi studená, a preto jej pitie bez jedenia cesnaku neslúži veľmi pocestným. //Hoci aj v Alpách sú krčmy, ale nie také hojné ako na rovine.//
Ctihodného pána Masníka boleli nohy a ich bolesť na dennom pochode zväčšovala najmä tvrdá a skalnatá cesta. //Ťažko sa mu šlo ďalej.//
V Bergame si kúpil ružovú masť a po jej použití cítil, že zápal sa pomaly zmierňuje.
Naobedovali sme sa v Sedrine a šli sme až do Zogna, kde sme strávili noc. Bolesť nôh v noci poznove zosilnela.
Odišli sme stadiaľ 26. septembra. Potom sme šli okolo S. Pellegrina. Je to malé mestečko. Pri ceste má kaplnku s obrazom sv. Ignáca a s nápisom: Lux gentium (Svetlo národov).
//Potom sme prišli do S. Giovanni Bianca, kde sme strávili noc.// Dňa 27. //sme prišli// do Mezzolda, kde sme obedovali, ale trochu dlhšie: //lebo už sa blížila dvanásta hodina.//
Keď sme opustili Mezzoldo, začali sme //znenáhla toho istého dňa// stúpať do vrchov, najmä do Montagna S. Marco, ktoré má stúpanie sedem míľ, klesanie deväť. Stúpanie sa začína od Mezzolda a je tri míle, kým //strmina// či strmý vrch ako strecha stúpa ešte štyri míle. Pod týmto ostrým vrchom je pri ceste v obyčajnom múre obraz sv. Márie s nápisom: In média mortis etiamsi vagabor valle, nil timebo, nam tu, Domina, mihi eris ubique praesens. (Hoci budem blúdiť uprostred údolia smrti, nebudem sa vôbec báť, lebo ty, Pani, budeš vždy so mnou.) Ja som tam pripísal červenou hlinkou veľkými písmenami namiesto Domina (Pani) : Domine Jesu (Pán Ježiš), a pripojil som svoje meno. Tak sme vystupovali po ceste plnej zákrut na končiar strmého vrchu. Hore sme natrafili na ľosteriu čiže krčmu, studenú, ale oplývajúcu vínom, ktoré sa sem nosí na osloch a koňoch.
Keď sme sa na vrcholci domnievali, že sa už dotýkame hlavami oblohy, hľadeli sme na ešte vyššie skaly, ktoré sa dvíhali do oblohy vysoko nad nami. Bolo to, ako keď niekto obdivuje na rovine veľmi vysoké vrchy.
Keď sme už dúfali a želali si, aby sa Alpy skončili, videli sme pred sebou oveľa hroznejšie a vyššie skaly, akoby sa rodila jedna z druhej, všetky pokryté snehom, a nemohli sme dovidieť na koniec Alp. Karpatské vrchy v Uhorsku* sú v porovnaní s Alpami v ľudských očiach iba prstom.
Keď sme sa zdržiavali v krčme v Montagna S. Marco, bol tam jeden prívetivý helvétsky sluha, ktorého sme sa spýtali na cestu. Ubezpečil nás, že do západu slnka sa ľahko dostaneme do Morbegna.
Pretože sme sa tam nevyznali, šli sme po dlhšej ceste. Nohy nám už ledva slúžili. Prešli sme sotva polovicu strmého vrchu, keď nás úbožiakov zastihla tma. K mestečku nám však ostávalo ešte šesť italských míľ, ale nebolo možné prejsť ani míľu nebezpečnej cesty. A tak sme podišli k nejakým chatrčkám, čo tam boli, prosili sme o dovolenie vojsť, ukazujúc peniaze, ale nevpustili nás dnu. Silná zima nás veľmi oslabila. Konečne sme takmer po poldruha hodine obmäkčili v niektorej z tých chatrčiek jedného mládenca, ktorému sme dali štrnásť benátskych soldov za poskytnutie ubytovania. Nevpustil nás však do izby k ohňu, ale nechal nás vonku na dvore, kým neskončil škriepku s nejakou ženou, hádam so svojou sestrou, ktorá sa zdráhala poskytnúť nám ubytovanie. Odopierala totiž vydať kľúč od senníka, akoby sa bol stratil. Mládenec však potom vylomil závoru, urobil miesto v sene a nechal nás tam takých od zimy ochabnutých prenocovať. Týmto //bezohľadným// a hrubým ľuďom sme tu museli zaplatiť aj za to, že nám dali vodu.
Vošli sme teda do toho senníka a oddali sme sa v ňom odpočinku, ale — ó, beda, akému nepokojnému a nebezpečnému! Keď totiž spánok začal zotavovať údy unavené od namáhavej a vyčerpávajúcej cesty a obnovovať stratenú silu, hľa, na senník vylezie s ďalším svojím druhom mládenec, ktorý mal hrvoľ, ľahnú si k nám, vyburcujú nás zo spánku a strašne nás vydesia! A veru kedykoľvek sa jeden alebo druhý z nás pohol a dotkol sa ich, lebo ležali veľmi blízko nás, hneď sa pajedili, mrmľali a často zvolali: ,,Oi, diabolo!"* A tak vyhľadávali príležitosť, aby nás prepadli a ozbíjali. Celú noc sme nespali, lebo sme sa báli, že stroja našim životom úklady. Preto sme veľmi túžobne očakávali východ slnka a príchod ďalšieho dňa.
Keď dňa 28. nadišlo ráno, pobrali sme sa stadiaľ preč a predpoludním sme zostúpili do mestečka, ktoré sa volá Morbegno. Leží medzi Alpami, takže z oboch strán ho veľmi chránia prevysoké vrchy, ktoré sú zhora do polovice pokryté snehom. Dolu na dohodenie kameňa sú hneď znamenité vinohrady, ktoré sa rozkladajú až po úpätie a v údolí a rodia množstvo hrozna na výborné víno. Bolo pred sviatkom Michala*. V údolí a v mestečku vládlo príjemné teplo, stromy a vinohrady núkali čudesné bohatstvo zrelých plodov, //hoci hore na vrchoch bolo množstvo snehu.// Mestečko obmýva rieka, ktorá sa volá Adda.
Oplýva výbornými rybami a plavia sa po nej člny a lodičky až do jazera Como* a Mezzola.
Postupovali sme popri rieke Adde. A pretože sme mali na papieri poznačené: Bocca Adda (ústie Addy) a Alla riva (popri brehu), spytovali sme sa ľudí, ktorých sme stretali, kde je Alla riva, mysliac si, že je to nejaká dedina. Ukázali nám, že musíme ísť popri rieke. Mali sme prejsť na pravú stranu rieky a zabočiť do vrchov popri jazere, ale pomýlili sme sa a šli sme až k pevnosti, ktorú už zaujala španielska posádka. Nepochybne by nás boli ostro vypočúvali, ale, hľa, Boh nám bol milostivý! Stretneme žobráka, vojaka raneného v boji, ktorý vedel rozprávať po italsky, nemecky a francúzsky. Ten nám ukáže a po nemecky opíše dĺžku cesty a varuje nás, aby sme sa vrátili. Aj sme to urobili. Preplavili sme sa cez rieku na loďke, ktorú viedlo na reťazi dievča, a dostali sme sa na správnu cestu.
Šli sme pozdĺž jazera Mezzola a až do konca po ťažkej, krivolakej a veľmi nebezpečnej ceste pod skalami, ktoré hrozili, že sa zrútia. A keďže sa zdvihla víchrica, dosť sme sa báli, lebo skaly vyčnievajúce nad hlavami sa často zrazu odtrhnú a strhávajú so sebou ohromné hŕby balvanov. Konečne sme vošli do krčmy, kde sme už našli prvého krčmára, ktorý vedel rozprávať po nemecky. Tu sme aj objavili prvú pec na ohrievanie a videli sme prvú strechu, lebo dosiaľ sa také niečo v Itálii nedalo uvidieť.

Chiavenna

TU SME STRÁVILI NOC A RÁNO SME POKRAČOVALI v ceste. A toho istého dňa — bola sobota pred šestnástou nedeľou Trojičnou — sme prišli do Chiavenny*.
Chiavenna je prvé rétske mestečko, utešené, ležiace medzi vrchmi. Na bránach má tri znaky (tých, ktorí tvoria spolok Rečie) a pripísané verše:
Foedera trina trium populorum Rhaetia seruat.
Lilia, Crux et Auis foedera trina colunt.
(Récia a ochraňuje tri zmluvy troch národov u spolku.
Zmluvy tri dodržiavajú ľalia a kríž i vták.
//Mestečko oplýva vínom. Vtedy sa už zrejme blížila oberačka, hoci hore na vrchoch leží ustavične sneh. Keď sme sa Čudovali, ako môže dozrieť hrozno, hoci je blízko toľko snehu, obyvatelia odpovedali, že sneh na končiaroch vrchov tomu neprekáža, lebo na úpätí je v lete taká veľká horúčava, že sa dá ledva vydržať.// V tomto mestečku reformovaní vykonávajú náboženstvo v italskom jazyku, //ale nachádzajú sa tu aj ľudia, ktorí rozprávajú po nemecky.// Sú tu teda aj Nemci, najmä Helvéti.
//Štvrť míle od Chiavenny je miesto, kde roku 1618// zavalil zrútený vrch celé mesto, ktoré sa volalo Piuro*. Nijaký človek sa veru nezachránil — okrem jedného, ktorý sa zdržiaval vo svojej odľahlej záhradke. Na tom mieste už leží jazero. //A hoci z jednej strany je prístup, zo zavalených vecí sa nedá nič nájsť alebo vytiahnuť.// V Chiavenne sme vošli do krčmy, ktorá sa volala U troch kráľov. Viedla ju //hostinská,// vdova reformovaného vyznania, ktorá ovládala nemecký jazyk. Keď zbadala, že nie sme Itali, ba ani pápeženci, pýta sa //tíško pred čeľaďou,// či chceme //jesť// mäso, //ak nie sme katolíci, ako si myslí,// ubezpečujúc nás, že ani ona nie je katolíckeho náboženstva. Keď prisvedčíme //a priznáme, že sme luteráni a chceme mäso,// pripraví ho, prinesie do izby a podá ho osobitne, aby sa jej čeľaď a deti nepohoršovali. //Toho istého dňa nám aj vyprala bielizeň.//
Pretože však pánu Masníkovi nohy väčšmi a väčšmi napúchali, šli sme do apatieky a kúpili sme škorpióní olej* a ružovú masť, ktorou sa podchvíľou natieral aj na ceste, kým sa neminula a kým aj božou milosťou nezmizli napuchliny a zápal nôh. Keď sme boli v apatieke, spýtal sa nás trochu zvedavejší mladý domáci pán, odkiaľ a akej profesie sme. //Pod profesiou však nemyslel náboženstvo a vieru, ale remeslo, ako je tam zvykom.// Ja som odpovedal, že som kníhviazač a pán Masník maliar. Mládenec nalieha, či teda vie urobiť podobizeň alebo iné jemné umelecké práce. „Veru áno," povedal Masník. Mládenec zasa skromne žiada, aby niečo predviedol, lebo chce, aby prijal uňho prácu. Masník odmietol, lebo mu vraj priatelia oznámili, aby sa chytro vrátil kvôli dedičstvu. Keby sa oneskoril, bolo by mu to na škodu. Svedectvá svojho umenia, čiže obrazy, ktoré vytvoril cestou po Itálii, poslal vraj už vopred po iných ľuďoch na osloch, najmä preto, že ho bolia nohy a mohol by ich teda ťažko niesť. Mládenec nás prepustil //a šli sme do hostinca//. Z Bergama sme mali od pána Pestoluzia, kupca, list pre jeho brata Júliusa Pestoluzia, doktora medicíny a zároveň tunajšieho reformovaného mešťana, a preto sme ho aj išli vyhľadať. Nenašli sme ho však //doma// a dozvedeli sme sa, že sa vráti až o tri dni. //Ťažko by sme boli mohli čakať na jeho príchod,// a preto sme od jeho služobníka či tajomníka dostali opis cesty. //Ukázal a prikázal ísť popri rieke po skalnatej ceste, podľa tohto zoznamu dedín a miest,// kde sa cesta už nerátala na italské míle, //ba ani na nemecké míle,// ale na hodiny: //Campodolcino (vzdialené od Chiavenny 4 hodiny, 2 míle, oddelené vrchom a riekami), Splügen (4 hodiny cesty alebo 2 nemecké míle), Thusis (6 hodín, 3 nemecké míle), Chur, hlavné mesto Rečie (6 hodín, 3 míle), Ragaz (6 hodín, v noci, 3 míle), Walenstadt (4 hodiny, 3 míle), Weesen (cez jazero 4 hodiny, 2 míle), Bilten (0,5 míle, v noci, l hodina), Lachen (1,5 míle, 3 hodiny), Rapperswil (l míľa, 2 hodiny, drevený most cez jazero 1715 krokov), Männedorf (2 míle, 4 hodiny), Zürich (2 míle, 4 hodiny).//
A tak sme sa teda //ráno// dňa 29. septembra — //podľa nového spôsobu rátania*// (bola šestnásta nedeľa Trojičná, na ktorú padol sviatok sv. Michala //archanjela//) s dobrotivým Bohom pohli z Chiavenny. Prešli sme popri úpätí vrchu, kde je teraz jazero, ale kedysi tam bolo mestečko Piuro.
Okolo deviatej hodiny sme prišli do Campodolcina. //Je to dedina, ktorá leží vo vrchoch. Má drevené strechy, ba aj domy sú drevené, vo všetkom podobné našim, ako sa stavajú vo vrchoch.// Keď majiteľ tunajšej krčmy zbadal, že nepoznáme peniaze, za dva strieborné karlíny* nám dal a. zmenil medenú mincu, ktorá platila v provincii, čo sme už zanechali za chrbtom, a preto ďalej bola bezcenná. //Len čo nás oklamal, ponáhľal sa na omšu.// Tak nás podviedli na mnohých miestach.
Keď sme zjedli chlieb, syr //a víno//, pobrali sme sa preč. A čím väčšmi sa blížime k vrchu Splügenu*, tým tuhšiu zimu už cítime a väčšiu neúrodnosť poznávame. Na úpätí vrchov ešte na sviatok sv. Michala nebola doteraz zožatá všetka neskorá úroda, ale aj vtedy v nedeľu jedni žali, iní mlátili v stodole.
Vystúpime na dosť strmý a prevysoký vrch Splügen. Na jeho končiari nájdeme rozsiahlu planinu a na nej spustu vody, nahromadenej ako rybník. Nad touto planinou uvidíme prevysoké vrchy pokryté večnými snehmi, //z ktorých tá voda steká.// A pretože sú tu aj pramene a žriedla, rozdeľujú sa z tohto vrchu vody. Niektoré stekajú smerom na Chiavennu a tvoria prítoky rieky Addy //či Ada,// iné vody zasa stekajú //z toho vrchu Splügenu// smerom na Nemce a dávajú vzniknúť Rýnu. //Zo snehov najprv steká slabá voda, čoskoro sa zväčšuje na prameň, potom na riavy a rieky a tak// po dvoch alebo troch míľach nadobudne //Rýn// takú mohutnosť ako rieka Nitra pri Prievidzi. Na tomto vrchu //Splügene// je tridsaťšesť veľmi vysokých kamenných stĺpov, a drevených ešte viac, ktoré ukazujú //putujúcim// pocestným cestu v zimnom čase, keď je všetko pokryté snehmi. Na úpätí posledného vrchu sa nachádza krčma, do ktorej sa priváža víno, chlieb //a ovos// na osloch a koňoch. //Mnohé kone skapú pri výstupe i zostupe z vrchu.// Možno ich vidieť zdochnuté tu i tam okolo cesty. //Tu sme videli trojročný sneh a na pamiatku sme sa ho najedli.//
Keď zjeme v krčme chlieb a vypijeme víno, zostúpime //ešte toho istého dňa// popri rieke Rýne do mesta, ktoré sa volá Splügen. V Splügene sú už všetci reformovaní. Tu sme boli v čistej a dosť súcej krčme.
Pri tomto meste je Valle Tolina čiže Viltulina //(po nemecky// Bindersland — Debnársky kraj), kde bývajú ozajstní debnári. Všetci pravdaže nevykonávajú toto remeslo, ale veľmi mnohí, a preto sa podľa nich volajú všetci Debnári a ich kraj Debnársky. Nerozprávajú takou čistou nemčinou //ako Réti//. Keď som sa často vypytoval na cestu //a oslovil som// toho či tamtoho, čo išiel oproti nám //do predmestia, súdiac podľa šiat, že je nemeckej národnosti, ten// odpovedal: „Ja ti málo rozumiem a nemôžem odpovedať, lebo som Debnár, nie Nemec."
//Zo Splügenu sme prešli popri rieke dve dediny.// Tu i v ďalších dedinách navliekajú ošípaným na rypáky železné obrúčky. //„Ale prečo" — vraví Masník, — ,,to neviem."// (Na konci pyska z železného hrubého drôtu majú kotulky, jako Cigáni na ušách, asnad aby role a lúky neryli.)*
Keď sme tadiaľto pokračovali v ceste a vchádzali sme do doliny, videli sme zďaleka, akoby bola naplnená dymom a akoby k oblohe vystupovali aj hmly. Preto sme sa domnievali, že sú tu nejaké kováčske dielne (hámre). Len čo sme sa však priblížili a prišli srne rovno oproti, hľa, videli sme skalu a nesmierne vysoký //a strmý// vrch, ktorý by svojou mohutnosťou ľahko prevýšil aj dve veľmi vysoké, na seba položené veže! Z vrcholu tohto skaliska sa veľmi prudko rútila voda v dvoch vedľa seba tečúcich prúdoch ako z dvoch obrovských sudov. A pretože uprostred strmej skaly bola vyvýšenina, na ktorú padajúca voda narážala, akoby sa po takom silnom náraze trieštila na čiastočky a menila na opar. Potom však znova padala až celkom dolu //na zem//, zavlažovala celé údolie, zapríčiňovala pocestným zimu a stekala //nahromadená// do pomerne veľkej rieky. //Podobné divadlo možno vidieť na viacerých miestach Alp. Aj najvyššie vrchy a skaliská majú na svojich končiaroch hojnú vodu.//
Potom sme prešli cez veľmi tesnú dolinu. Tvrdé skaly akoby boli v nej rozčesnuté a dovoľovali prechádzať Rýnu. Tak sa aj prudký Rýn valí do tej tiesňavy, stráca sa očiam, až ho potom možno ďalej v doline vidieť zhora, hoci ustavične v tiesňave. Pre pocestných je na úbočí doliny veľmi lopotne urobená cesta, po ktorej môžu prechádzať naložené osly a kone, hoci ťažko, s nebezpečím, pričom ich musia ľudia viesť veľmi opatrne. Na mnohých miestach je totiž uprostred skaly vyrúbaný úzky most, a to vysoko. Keby náklad na koni čo len trochu neopatrne narazil na skalu, veľmi prudko by sa z mosta zrútil do údolia a roztrepal by sa na márne kúsky. Sú tu aj mnohé mosty, ktoré majú vytesané skaly akoby strechy nad hlavou. A tak pocestným naháňa nemalú hrôzu i hĺbka i do výšky čnejúce skaly. Keď sme šli po tejto ceste, dostali sme sa okolo poludnia do mesta Thusis.
//Dňa 30. septembra okolo jedenástej hodiny sme prišli do Thusis*.// Je to veľké mesto postavené a vybavené podľa nemeckého spôsobu. Okolo neho už vidieť početnejšie a úrodnejšie polia, záhrady, vinohrady. Oplýva veru bohatstvom rozmanitých plodov. Také množstvo jabĺk, hrušiek, slivák, orechov sme videli aj v Nemciach len na máloktorých miestach. //Majú tu dobré krčmy, láskavo prijímajú pocestných a výborne poslúžia za malý peniaz. Obyvatelia mesta Thusisu a susedných miest v Récii rozprávajú všeobecne oboma jazykmi: italským i nemeckým a oba chránia, aby boli čisté a nepokazené.//
Od pána Pavla de Gasparis z Pádový sme mali odporúčací list dvom reformovaným duchovným. Keď sme ich hľadali, našli sme jedného z nich, Ota Grassia, v Thusis na zhromaždení, kde sa zišli, aby rokovali o nejakom prípade, kvôli ktorému aj dostali list od pána doktora Heideggera z Zürichu. Tu nám dali desať grošov, vyhovárajúc sa na chudobu svojich cirkví. Keď sme stadiaľ odišli, prešli sme po moste cez Rýn. Išli sme ešte míľu a v nejakej krčme sme strávili noc. Vtedy padol generál francúzskych vojsk Turenne* a jeho vojakov rozprášili cisárski vojaci. Preto sa ich v Récii potulovalo a zobralo veľké množstvo. Odtiaľto stáli všade okolo Rýna, najmä na skalách, veže, akoby strážne, ale opustené a mnohé zväčša zrúcané. Nevedeli sme, čo to znamená. //Boli to azda nejaké označovacie medzníky.//
Napokon sme s božou pomocou prišli do Churu*, ktorý je hlavným mestom Rétov. Je to znamenité a pozemskými darmi oplývajúce mesto. Blízko ležia Korenisté kúpele (Bad Pfäfers). Je tu aj rímsky arcibiskup. Preto sme sa tam dlho nezdržali.
Naobedovali sme sa a za tmy sme prišli //šťastlivo// do mesta Ragazu, cez ktoré tečie Rýn do Nemiec. Tok Rýna sme zanechali po pravici. Stadiaľ sme //bezpečne// šli ďalej, ale //namáhavo a// iba za hlbokej noci sme sa dostali do dediny neďaleko Weesenu. Tu sme sa //v krčme// najedli, //odpočinuli sme si a stadiaľ sme// šli k jazeru*, kde sme si najali lodičku, v ktorej sme sa viezli štyri hodiny, pričom sme aj my striedavo veslovali. //Zaplatili sme štyri groše čiže „patz"*.// Uprostred jazera sa niekedy predáva pivo, ale vtedy ho nebolo, hoci by sme zaň boli radi zamenili víno, lebo pivo nebolo dostať v celej Itálii //a Récii. Tu na prvom mieste sa teda predáva pivo, ktoré sa dováža odinakiaľ. Aj// do tohto jazera na niekoľkých miestach steká voda prudko zo strmého skaliska.
Keď sme prechádzali popri akejsi skale, zistili sme, ako sa na nej deň čo deň tvorí dúha pomocou slnečných lúčov, ktoré tam prenikajú. Ako sa totiž voda nárazom rozbíja a triešti na veľmi malé čiastočky a prechádza cez ne slnko, ustavične a deň čo deň sa vytvára dúha, ktorá je takisto rôznofarebná ako v mrakoch a na oblohe. Pristali sme v Biltene, zaplatili sme majiteľovi lode a šli sme ďalej pešo až do Lachenu*, kde sa dalo znova plaviť po jazere do Rapperswilu. Možno tam však ľahko dôjsť aj po súši, hoci okľukou. Pretože bola veľká zima, radšej sme šli po pevnine.
Napokon sme prišli akoby k nejakému prístavu oproti Rapperswilu. Odtiaľto vedie //do Rapperswilu// cez užšie miesto jazera drevený most. Keď sme po ňom prešli, namerali sme, že má tisícsedemstopät-násť bežných krokov. //Stadiaľ sme šli popri jazere. Potom sme sa uberali cez miesta, ktoré neboli také utešené, ale príjemné mnohými vinohradmi, a to až do Männedorfu.// Tu sme sa zasa mohli plaviť až do Zürichu, ale chceli sme ísť radšej po súši a usporiť si peniaze na živobytie. //Pretože sme boli unavení, odložili sme si cestu na nasledujúci deň. Majiteľ krčmy sa dozvedel niečo o nás a o našom stave od kupca, ktorý prišiel z Chiavenny a práve vtedy bol v krčme. Preto sa vypytoval na všetky okolnosti, vraviac, že sa mu zdá, že nie sme zo svetského stavu. Hoci nechýbali dôkazy, že je kalvín, nedôverovali sme mu celkom.
Keď sme ráno vstali, šli sme pomedzi vinohrady, kde sú roztrúsené pekné a utešené dedinské domy, podobné šľachtickým kúriám.// Potom sme šťastne prišli 4. októbra do Tiguru či Zürichu.

Helvécia

ZÜRICH* JE JEDNO Z POPREDNÝCH MIEST HELVÉCIE, ľudnaté a dobre opevnené. Z hornej strany ho robí nedobytným jazero. Volá sa podľa rieky Limmat, ktorá rozdeľuje Zürich na dve časti. //A keďže sa Helvécia delí na trinásť kantónov, Zürich tvorí jeden kantón či kraj.
V bráne sú veľmi slabé stráže, ba ani vypočúvanie nie je také veľké. Povedali sme, že sa musíme porozprávať s doktorom Heideggerom a hneď nás pustili dnu.// Ubytovali sme sa v hostinci U bieleho koňa, ktorý je pri jazere.
Niesli sme odporúčacie listy z Benátok od doktora Mikuláša Zaffia doktorovi Heideggerovi, //predstavenému, poslané poštou do Berga-ma,// z Pádový od doktora Pavla de Gasparis pánu Jánovi Jurajovi Escherovi, //šľachticovi//, z Bergama od doktora Pestoluzia Konrádo-vi Pestoluziovi, Jánovmu bratovi. Keď sme odovzdali list pánu Pestoluziovi, hneď nás zaviedol k pánu Escherovi a po otvorení listu k pánu //doktorovi/7 Heideggerovi. Tento ušľachtilý muž nás prijal veľmi láskavo. Dostal správu o nás už predtým po riadnom poslovi. Odovzdali sme mu list od pána Zaffia. Keď si ho prečítal, obrátil sa k nám a povedal: ,,Vy ste tí ctihodní páni oddaní augsburskému vyznaniu, ako sa mi tu píše?" Keď sme súhlasne odpovedali, dodal: „My vás považujeme za svojich synov a bratov a milujeme vás ako seba samých, lebo sa v základných náboženských otázkach zhodujeme." My sme mlčali, lebo sme vtedy ani nemali čas dišputovať, ba ani nám to nepovedal ako otázku. Preto sa obrátil k pánu Pestoluziovi a k pánu Escherovi (tamten prišiel s nami a tento za nami) a vyrozprával im obsah listu pána Zaffia, že totiž benátski kupci augsburského vyznania preukazujú dobrodenia bez ohľadu na náboženstvo terstským //helvét-skym// väzňom, zväčša kalvínom, a preto prosí, aby aj nám tu v Helvécii takisto preukazovali dobrodenie. Potom sme sedeli v kruhu, rozprávali sme o osude ostatných väzňov a vyprávali sme aj o svojej ceste. Keď nastal večer, pán doktor Heidegger požiadal pána Pestoluzia, aby nás zaviedol do krčmy a oznámil majiteľovi v jeho mene, aby nám láskavo //a ochotne// poslúžil jedlom a ostatnými potrebnými vecami a počkal, až sa mu riadne zaplatí z obecnej pokladnice. To sa aj stalo. Nasledujúceho dňa nás k sebe zavolá pán doktor Heidegger a sľúbi, že vymôže pre nás všetko, čo budeme potrebovať. Máme však vyjaviť, čo nám chýba. Potom nás zaviedol k pánu biskupovi Vaserovi, aby nás s ním zoznámil, stadiaľ k prepoštovi kapituly Hospinianovi*, potom k radnému pánovi atď. Všetci nás nielenže priateľsky prijali, ale sa aj dôkladne vypytovali na ostatných a sľúbili, že nám pomôžu v našej núdzi. Keď sme odmietali nezvyčajné pocty, doktor Heidegger povedal: „Ešte väčších ste hodni, lebo Kristus Pán usúdil, že ste hodni trpieť pre jeho meno. Vy ste horiace fakle, božou rukou spomedzi plameňov vytrhnuté a k nám poslané, aby sme sa aj my učili byť učiteľmi a žiakmi Kristovými nielen podľa mena, ale aj prácou, činmi a trpezlivosťou." Potom sme sa vrátili do hostinca a ostali sme tam ešte jeden deň. //Zároveň pre nás vybavili všetko u riadneho profesora liturgiky Jána Henrika Hottingera*: výborné ubytovanie i stravu. Uchýlili sme sa tam o dva dni neskôr.//
Keď srne sa //vtedy// vracali //do krčmy//, natrafili sme na františkánskeho mnícha, ktorý prišiel z Ríma a chcel prijať helvétske náboženstvo. Tvrdil, že bol dlhší čas v knižnici etrúrskeho veľkoknieža-ťa vo Florencii. A povedal, že sa do Francúzska vopred poslali významné spisy zostavené proti pápežencom. Medzitým mu v Ríme niekoľko ráz dovolili, aby vkročil na dišputné zápasisko s ostatnými, ale s veľkým nebezpečenstvom života. Keď totiž nevedeli jeho tvrdenia vyvrátiť, robili mu úklady a už-už by ho boli obžalovali u pápeža, keby sa nebol vyhol pohrome útekom. //Keď sme sa ho pýtali, v akom konaní to bolo a či bolo nejaké a aké zdôvodňovanie, povedal, že zdôvodňovanie bolo takéto: Ktorá cirkev nenasleduje činnosť prvotnej cirkvi, zachovávanú v prvých troch storočiach po apoštolských časoch, tá nie je pravá. Dnešná rímska cirkev veru nie. Pretože prvotný spôsob pod obojím* atď. A kvasený chlieb. Stal sa potom kalvínom.// Bol to človek jednoduchej povahy, ale vznešeného ducha. Nasledujúceho dňa sa dostavil na konzistórium* a rozprával o príčinách, pre ktoré chce zbehnúť od pápeženectva ku kalvinizmu. Medzitým čo sa zamestnával obracaním, chystali mu šaty.
Dňa 6. októbra nás zavolali na konzistórium kanonikov. Tento titul dostávajú oddávna ženatí duchovní cirkvi a domáci profesori. Tu nás úctivo prijali. Odovzdali sme im prosebný spis v mene neapolských väzňov prosiacich o zakročenie alebo aj o iné prostriedky a pomoc, aby sa dostali na slobodu. Dali nám vankúše a prikázali, aby sme si sadli. Nechceli totiž počúvať stojacich. Žiadali, aby sme vyrozprávali všetko o svojej otčine, o uväznení, o odvlečení, o oslobodení. Pozorne počúvali a nakoniec nás prepustili so sľubom svojej priazne. Nasledujúceho dňa prišiel za nami sám pán Ján Henrik Hottinger a úctivo nás odviedol do svojho domu. V jeho pracovni sme zaujali celkom pohodlné miesto a zaoberali sme sa knihami. Keď sme sa vtedy uňho zdržiavali, podchvíľou nás zaviedol prezrieť si mesto, vinohrady, záhrady. Aby sme sa zabavili, robievali sme aj prechádzky lodičkou po jazere, kde sú obdivuhodne široké mosty, po ktorých sa každý deň prechádzajú mešťania v dvojiciach a zhovárajú sa. Keď je trh, na mostoch sa hojne predávajú potraviny. Majú tam aj dve veľké správy: jednou sa čerpá voda do žľabov a druhou sa z jazera vyzdvihujú a odkladajú //dovezené// kamene a iné ťažké predmety. Kameňom na konope otáča voda.*
Dievčatá chodia v červených topánkach, na ktorých sa sáry šnurujú remienkami. Na hlavách nosia malé kolesá z čiernej látky (zo zamatu) ako vence, ale sú hrubšie alebo nariasené. Panie //či ženy//, ale aj panny popredných mešťanov majú však veľké klobúky zo soboliny*. Obliekajú sa najmä do čiernych šiat, ktoré sa takmer nelíšia od kňazských.
Do chrámu chodievajú všetci naraz na tretie zvonenie, a to vo veľkom počte, lebo nedbanlivcov pokutujú. V nedeľu sa všetky miesta v chrámoch zaplnia ľuďmi a nie je dovolené ponevierať sa po uliciach. Keď vchádzajú a vychádzajú z chrámu, podávajú si a bozkávajú pravice, najmä ženy, a to ktorákoľvek svojim susedkám, čo sú okolo nej. K cudzincom sú veľmi prívetiví, a ani tak ľahko neopovrhujú nižšie postavenými ako iné národy. Prezreli sme si knižnicu pána otca nášho hostiteľa //Hottingera, ktorý bol vynikajúcim reformovaným spisovateľom v Helvécii.// Medziiným sme v nej videli akési vzácne kamene, na iných zasa s obdivuhodným majstrovstvom vyryté nejaké Dávidove žalmy, mince rímskych pohanských cisárov a iných, //rodinný// obraz Anny Márie Schurmannovej, namaľovaný s obdivuhodnou šikovnosťou a jemnosťou jeho vlastnou rukou a perom, jeho rozličné spisy, básne, vytlačené diela (medzi inými kontroverziu Či sa má ženské pohlavie zaoberať štúdiom vied, skúmanú a dišputovanú kalotézou)* a iné veci. Pozreli sme si aj zväzok listov, čo vlastnoručne písali slávni muži (medzi inými blahoslavený doktor Luther, Melanchton*, Kalvín, Carolstadius, Erasmus Rotterdamský a i.). //Boli sme na niekoľkých ich kázňach a iste vo všetkých ich chrámoch. Sprevádzal nás hostiteľ a jeho študentskí spolustolovníd*. Niekoľko ráz sme navštívili prednášky tých študentov a všimli srne si najmä nadšenie v štúdiu jazykov.//
Medzitým čo sa zdržiavame u pána Hottingera, chystajú nám všetko potrebné: šaty, bielizeň, topánky, klobúky, kapucne, pančuchy, //poživeň// a iné veci. Potom nás zavedú do špitála k pánom almužníkom*. Podchvíľou sa vypytujú, či ešte niečo chceme a čo. Pán doktor Heidegger nám dohováral, aby sme nešetrili magistrát, najmä keď vidíme, že nám je naklonený. Vraveli sme, že sme spokojní s jeho preukázanou láskavosťou, ale konečne chceme ísť k našim, lebo to bolo už dávno, čo sme prijali velebnú svätú večeru*. Doktor Heidegger povedal, že budeme na nej účastní, ale že nám radí, aby sme sa zotavili a ešte užívali ich úprimné a láskavé pohostinstvo. Radní páni nám to vraj nebudú mať za zlé, aj keď tu ostaneme dlhší čas. Ba aj dodal, že by nám bolo na osoh, keby sme od nich dostali odporúčanie a šli do Schaffhausenu, stadiaľ do Bazileja, potom do Tübingenu a do Strassburgu atď. Keby sa tak stalo, bolo by to pre nás vraj najlepšie a veľmi užitočné. My sme však súdili, že našej viere je najbližšie mesto Lindau. Povedali sme, že pôjdeme tam.
Pán doktor Heidegger súhlasí, zaobstará pamätníčky a odporúča, že by sa mali pripojiť na pamiatku aj zápisy duchovných cirkvi a profesorov. To sa aj stalo. Ako keby sa dohovorili, všetci nás prijali veľmi láskavo, každý nám dal nejaký peniaz na cestu a prepustili nás so želaním všetkého dobrého. Mestská rada poskytla na cestu dvanásť imperiálov, duchovní šesť, správca školy tri. A takto vybavení potrebnými vecami, ako aj listom //od nejakého kupca// pre radného pána v St. Gallene, sme dostali opis cesty, ktorý si pozri:

Z Zürichu do Lindau

Wallisellen (cesta l hodina) Bassersdorf l hodina cez vrch) Töss (l a pol hodiny, Winterthur (pol hodiny), Elgg (2 hodiny), Rickenbach 3 hodiny, pripojené znamienko + že sú pápeženci), Oberglatt (3 hodnú, pripojené znamienko + , že sú miešaní, kalvíni), Herisau (l a pol hodiny, pripojené znamienko + ohľadne únavy, St. Gallen (l hodina) Lindau , (6 hodín cesty s jazerom.
Keď sme teda štrnásť dní oddychovali v Zürichu. dôstojne sme sa rozlúčili vopred poslaným// ďakovným listom, ale i ústne. Potom nás prepustili.Bolo to l7.októbra.(vo štvrtok po osemnástej nedeli Trojičnej), Náš hostiteľ pán Hottinger nás odprevadil so svojimi spolustolovníkmi jednu míľu. //Chceli tam s nami prenocovať a zdržať nás. Ponáhľali sme sa však odtiaľ ešte pred príchodom večera a opustili sme ich s ďakovaním a blahorečením,//
Keď sme sa rozlúčili, prišli sme nasledujúceho dňa (bolo 18. októbra) clo Winterthuru. A pretože sme mali od pána doktora Heideggera odporúčanie duchovnému cirkvi a súčasne rektorovi školy pánu //Jakubovi// Meyerovi, zostali sme tam v krčme a odovzdali sme mu list. Poskytol nám z vlastného vrecka osem grošov a od magistrátu //vymohol// štyri imperiály. Zároveň nás v tej krčme pohostili znamenitým obedom a potom nás láskavo prepustili. Toho istého dňa (bola nedeľa po devätnástej nedeli Trojičnej) sme si pre daždivý čas najali kone z Rickenbachu do Oberglattu. Tu sme v krčme natrafili na láskavého človeka, ktorý sa trochu domýšľal nášho osudu. Obstaral nám zadarmo obed a odprevadil nás takmer pol míle cez lesy. Chceli sme odbočiť proti Récii na pravú stranu do Herisau, kam sme potom aj prišli okolo tretej hodiny popoludní. V Herisau nám poskytol pomoc mladý //šľachtic// Ján Grobbius, brat manželky //nášho hostiteľa// pána Hottingera. Dobre sa vyznal v slobodných vedách. Starí rodičia ho držali doma, aby sa staral o hospodárstvo, ale on sa stará iba o svoje ušľachtilé súkromné záľuby. Najviac sa oddáva štúdiu matematiky a predovšetkým sfériky a gnómoniky*, neprestajne sa pretekajúc s akýmsi človekom zo St. Gallenu* v zhotovovaní rozmanitých slnečných hodín. //Ukázal nám okolo dvadsať rozličných slnečných hodín, ktoré vymyslel podlá zvyčajne] zásady. Hral aj na hudobné nástroje.// Zdržal nás až do nasledujúceho dňa. Preukázal nám veľkú láskavosť. Dal nám jeden imperiál na cestu a robil nám spoločnosť takmer až do St. Gallenu. Do St. Gallenu srne prišli 22. októbra. Je to veľmi pekné a zaľudnené mesto. Okolo alebo blízko neho však nie sú záhrady ani polia, lebo všetko navôkol je uspôsobené na bielenie tkanín. Nikdy sme nevideli také množstvo jemných tkanín ako tu, lebo všetky vŕšky a roviny boli pokryté plátnom.
Keď sme sem prišli, odovzdali sme pánu Hubertovi a Jánovi Haggerovi listy, ktoré poslal pán doktor Heidegger. Tí nás //hneď// zaviedli k biskupovi, //ktorý nám dal jeden imperiál,// a od neho k prepoštovi, //od ktorého sme takisto dostali peniaze — dva imperiály, napokon// k radnému pánovi, ktorý prikázal, aby sme z prvšej krčmy prešli do krčmy jeho syna. A synovi uložil, aby nám všetkým štedro poslúžil. Nasledujúceho dňa nás zavolali na radnicu, kam nás zaviedli obaja spomenutí duchovní. Dostavili sme sa na mestskú radu a dostali sme osem imperiálov. Keď sme sa vrátili do hostinca, očakával nás bohato prestretý stôl, ale ešte bohatšie nasledujúceho dňa, keď boli s nami obaja spomenutí muži a hlavný mestský pisár. Títo napísali krátku ceduľu kupcom a poverili jedného, aby pýtal pre nás almužnu. Zozbieral dvadsať imperiálov, ale dali nám z nich iba osem. Keď sme stadiaľ odchádzali, určil nám človeka, ktorý nás mal sprevádzať na ceste. A //nejaký kupec// nás odporúčal lindauskému radnému pánovi.
Keď sme teda odišli zo St. Gallenu, prišli sme k brehu Bodamského jazera. Trochu sme sa najedli a plavili sme sa do mesta Lindau, ktoré leží na druhej strane. Pretože bol nepriaznivý vietor, nemohli sme sa dostať až do mesta, ale odchýlili sme sa od smeru, urobili sme veľkú obchádzku a prišli sme do Bregenza.
Bregenz* je neveľké mesto, ale vyznačuje sa dobre opevneným zámkom. Nachádza sa tu priesmyk, ku ktorému prenikol Švéd. Prenocovali sme tam v krčme, ale veru nie pokojne. //Nastrašil nás akýsi// cisársky vojak — //oficier, ktorý tu bol ubytovaný. Nebezpečný strach nám nahnal aj majiteľ krčmy, mladý ničomník, lebo sa skoro ráno hnal za nami na koni, keď sme už boli na ceste do Lindau. Božou milosťou sme od neho nezakúsili nič zlého.//
Cisársky vojak sa dozvedel o našom osude v St. Gallene, keď bol hosťom v tom istom hostinci ako my. Hoci podával pri stole dôkazy svojej láskavosti, len čo sme si šli odpočinúť, predsa povedal hostinskému — nepriateľovi luteránov (to mesto je totiž katolícke), kto sme, skadiaľ prichádzame a kam ideme. Keď hostinský vyšiel zo svojej izby do väčšej a nenašiel nás tam, pýtal sa: „Wo sind die Mausköpfe, die suchen herumb heimliche Löcher?" („Kde sú tie myšacie hlavy, čo tu hľadajú tajné diery?") Sluha, ktorého nám dali v St. Gallene, sedel pri peci, ale zatajil sa. Vojak však hostinskému pošepol, že je tu. Ako to hostinský počul, obrátil sa k nemu a pýtal sa, skadiaľ je, akoby to nevedel. Keď sluha odpovedal, že ho st. gallenský magistrát určil za nášho sprievodcu, hostinský dodal: ,,Wenn ich wolle die Herren Nachbaren nicht beobachten, ich wollte diese Mausköpfe in solche Löcher eintreiben, in welchen von Dürst und Hunger wollten verschmachten und nimmer mehr heraus kommen!" („Keby som nedbal o našich pánov susedov, zahnal by som tieto myšacie hlavy-do takých dier, kde by od smädu a hladu zahynuli a nikdy by už nevyšli von!") Nato náš sprievodca povedal: „Der Herr schaue zu, wie er diese Herren angreiffe und künfftige Zeit unserer Obrigkeit verantworte!" („Nech pán hľadí na to, ako sa dotkne týchto pánov a potom sa bude zodpovedať našej vrchnosti!") O malú chvíľu náš sprievodca vyšiel hore a povedal nám, čo sa povravelo a čo počul. Strávili sme takmer celú noc bez spánku a medzi nádejou a strachom sme veľmi túžobne očakávali zorničku. Len čo vyšla, odišli sme, kým majiteľ krčmy ešte ležal. Keď sme šli popri jazere a blížili sme sa k priesmyku, hľa, prenasleduje nás spomínaný hostinský — náš postrach! Ako sme ho zazreli, zdesili sme sa, domnievajúc sa, že nám ide strojiť nejaké nástrahy. Keď sme sa od sprievodcu dozvedeli, že nám už nehrozí nijaké nebezpečenstvo, lebo sme na lindauskom území, vzmužili sme sa.
//Pol míle na tejto ceste do Lindau je krčma, v ktorej sa predáva pivo. Žiadalo sa nám ho, lebo pivo sme neochutnali odvtedy, čo nás odviedli do Itálie, ba ani až sem. Bolo však skoro, preto srne sa zdržali pitia. A tak sme s dobrým Bohom// prišli okolo deviatej hodiny do Lindau, prvého //cisárskeho mesta oddaného// augsburskému vyznaniu, //čisto// evanjelického, //lebo okrem kláštora mníšok nie sú v ňom iného vyznania.// Bolo to dňa 24. októbra.


Švábsko

MESTEČKO LINDAU* LEŽÍ AKO OSTROV v BODAMSKOM jazere a s pevninou je spojené akoby len mostom. Náš sprievodca vysvetlil pri bráne, že sme boli v St. Gallene a stadiaľ prichádzame sem s odporúčaním, lebo chceme predovšetkým prijať velebnú sviatosť. Keď sme ukázali list //pre tamojšiu mestskú radu// — pre radného pána, hneď nás vpustili dnu.
Ubytovali sme sa v krčme U bieleho orla. //Radný pán tam toho dňa nebol.// Navštívili sme pána Füsseneggera a dostali sme dvadsať grajciarov. Potom sme mu vyjavili svoju túžbu prijať svätú večeru Pána. Prikázal nám, aby sme vyhľadali biskupa. Medzitým čo sme sa zdržiavali v krčme, nášho st. gallenského sprievodcu Jána Zellikoffera* si dal zavolať pán Füssenegger a pán M. Suevus,* ktorí sa ho na všetko vypytovali, kto sme a kam, ako ideme atď.
Keď sme nasledujúceho dňa doručili a odovzdali prostredníctvom pána M. Sueva radnému pánovi list poslaný zo St. Gallenu, prišiel ďalšieho dňa za nami hlavný pisár a pýtal sa, či okrem peňazí na cestu nepotrebujeme aj niečo iné. Žiadali sme sprievodcu na //ďalšiu// cestu, aby sme neprišli medzi nepriateľov. A tak nám //slávny// magistrát dal láskavo osem imperiálov a sľúbil, že vyplatí jedlo v krčme a koč až do Memmingenu. Namiesto koča srne si však pýtali kone, čo aj povolili, dokonca so sluhom riadneho posla. Medzitým upovedomíme pána hlavného pisára o tom, že sa chystáme prijať večeru Pána, a prosíme, aby sa cesta odložila na nasledujúci deň. A tak sme dňa 26. októbra (to jest v sobotu pred dvadsiatou nedeľou Trojičnou) prijali z ruky ctihodného pána Haggera, lindauského biskupa, velebnú sviatosť večere Pána, ku ktorej sme pre nepriazeň čias nemali prístup takmer dva roky. Prislúžil nám ju však iba vo farskom chráme, aby sa o našej prítomnosti nedozvedeli mnísi (hoci je tu len kláštor mníšok) alebo nepriatelia, lebo dediny a mestá //v okolí// sú miešané a okrem toho tu vtedy bola //pápeženecká// vojenská posádka. Po prijatí sviatosti sme sa v hostinci najedli. A keď sme dostali od radného pána peniaze na cestu a odporúčanie radnému pánovi v Memmingene, vysadli sme v ten istý deň na kone a posilnení duchovným cestovným sme s dobrým Bohom veselo odchádzali.
Keď sme dňa 27. októbra //(padol na dvadsiatu nedeľu Trojičnú)// jedli, //„hľa," — vraví Masník — „z neapolských šiat mi tajne vzali, ale nevrátili spony."// Potom sme šli ďalej a za akýmsi mestečkom sme prišli k opustenému kostolu. Ležal blízko cesty na rovine a uprostred bol prepásaný železnou reťazou, na ktorej viseli veci patriace k vozom a k povozníctvu, ako podkovy, klinčeky, záosky, lôniky, šíny* atď. Keď sme sa pýtali, čo to znamená, sprievodca povedal, že je to //pápeženecký// kostol zasvätený všetkým svätým. Keď nejaký kočiš uviazol v blate, sľúbil, že ak z neho vyvedie záprah a voz, obetuje všetkým svätým reťaz a opáše ňou kostol, ba čo len má na voze zo železa, odovzdá na ich úžitok. Ako vytiahol voz, splnil sľub, stiahnuc z nôh koní aj podkovy. A to poverčivé uctievanie sa udržiava až do dnešných dní.
Dňa 28. októbra sme //konečne// prišli do Memmingenu. Obe vrchnosti — cirkevná i svetská — nás prijali ako anjelov. //Zakúsili sme veľkú láskavosť mestskej rady aj posväteného duchovného úradu.// Nielenže nám na príkaz magistrátu štedro poslúžili všetkým potrebným v hostinci, ale veru nasledujúceho dňa //pred odchodom// nás navštívil s dvorná ctihodnými duchovnými aj sám hlavný pisár Jakub Schütz. Počastovali nás skvelou hostinou, priateľsky sa s nami rozprávali od jedenástej hodiny až do šiestej hodiny večer a napokon nám poskytli pekný peniaz na cestu a rozlúčili sa s nami so slzami a bozkami. Keď sme sa vzpierali prijať takú úctu, podchvíľou vraveli: „Vy ste ozajstní doktori, magistri a profesori naši a našich." //Potom nás v mestskom koči zaviezli do Ulmu.//
Dňa l. novembra sme odišli z Memmingenu a toho istého dňa sme prišli po moste postavenom nad Dunajom a bránou stojacou pri moste do Ulmu*. Ubytovali sme sa v hostinci U slnka, ktorý je na ľavej strane. Vyhľadali sme láskavého, ušľachtilého a nesmierne učeného muža, pána doktora Eliáša Veiela, ktorému už o nás náležité podal správu pán Ján Fabricius z Benátok. Nielenže nás láskavo prijal, ale aj odporúčal duchovenstvu. Do sakristie hlavného chrámu sa zhromaždili a pozvali nás na rozhovor duchovní cirkvi a zhovárali sa s nami vyše dve hodiny o stave otčiny a iných veciach. Poverili ctihodného pána Hermanna, diakona u najsvätejšej Trojice, aby nás navštívil v krčme //U slnka. „Prostredníctvom pána doktora Jána Henrika Straussa, vyslaného do Viedne," — vraví Masník — „som poslal v deň Šimona Júdu* svojej žene desať imperiálov, ktoré dostala až po roku."// V Ulme sme strávili tri dni. //Odišli sme stadiaľ 3. novembra.// Dostali sme peniaze na cestu a radný pán nás zaviezol v ľahkom krytom koči až do Nördlingenu, //kam sme prišli nasledujúceho dňa.// Aj v Nôrdlingene sa k nám obe vrchnosti takisto správali. //V krčme sme bývali na verejné útraty a magistrát, ale aj ctihodný duchovný úrad nás obdaroval.// Zaopatrili nás opäť potrebnými vecami a odporúčali öttingenskému kniežaťu, od neho prefektovi v Gunzenhausene a od toho prefektovi vo Schwabachu. //Z Nördlingenu sme odišli v daždivom počasí a 6. novembra sme prišli do Öttingenu. Neprítomnosť kniežaťa nám bola na škodu, lebo sme boli prijatí veľmi neočakávane. Z Öttingenu sme sa 8. novembra viezli na voze a prišli sme do Gunzenhausenu.* Je to starobylé mesto, ohradené múrom. Obteká či obmýva ho rieka, ktorá bola vtedy rozvodnená, a preto sme sa doň dostali dosť ťažko. Tam nás odporúčali dvom šľachticom, ale s malým výsledkom. Títo nám zasa dali odporúčanie radnému pánovi vo Schwabachu, ale s malým úžitkom.

Fransko

KEĎ SME PRECHÁDZALI CEZ FRANSKO*, PRIŠLI SME DO týchto miest: Schwabach (vzdialený od Gunzenhausenu 4 míle), Norimberg (2 míle od Schwabachu), Forchheim (vzdialený od Norimbergu 6 míľ), Bamberg (vzdialený od Forchheimu 4 míle), Coburg (vzdialený 4 míle), Neustadt (vzdialený 2 míle), Gräfenbach (vzdialený 4 míle), Saalfeld (vzdialený 2 míle). Vo Schwabachu sme strávili noc 8. novembra (bol piatok pred dvadsiatou druhou nedeľou Trojičnou), Keď sme chceli odovzdať listy, nenašli sme doma radného pána. „Pán Simonides navštívil," — vraví Masník — „tamojšieho hlavného duchovného, aby nám poradil, ale ten ho zle prijal."// Vo Schwabachu teda prerušila ďalšie odporúčania neprítomnosť prefekta a zatajená prítomnosť alebo predstieraná choroba richtára, a najmä odopretá pomoc duchovného. Keď sme ho unúvali a prosili, aby v našej veci zakročil u pána richtára, žeby nám poznove dal odporúčanie norimberskej republike, keďže nás odporúčali jemu, potupne nás privítal a medziiným nás nazval bláznami. Keď nás teda vybavil takouto potupou, vzali sme si a uchopili list, ktorý bol pre richtára, a odišli sme s plačom. //Pobrali sme sa stadiaľ nasledujúceho dňa zarmútení nemilosrdnými ľuďmi.//

Norimberg

DŇA 9. NOVEMBRA — //PODĽA NOVÉHO SPÔSOBU (BOLA sobota pred dvadsiatou druhou nedeľou Trojičnou)// sme prišli do Norimbergu*. //A pretože sme ešte nemali sprievodný list, v bráne nás zadržali strážcovia. Niesli sme však list od pána doktora Eliáša Veiela z Ulmu pre pána Jána Fabricia, hlavného duchovného pri chráme Panny Márie. Ubytovali sme sa v krčme U bieleho anjela.// V Norimbergu sme zakúsili všetku láskavosť, predovšetkým vďaka odporúčaniu, ktoré ctihodnému pánu Jánovi Fabriciovi* poslal vopred ctihodný pán Ján Fabricius z Benátok a po nás vznešený pán Eliáš Veiel z Ulmu. Jeho priazeň, pomoc a starostlivoť nám umožnila prístup k významným mužom (pozri pamätníčky), ba mnohí nás aj podporili svojou štedrou rukou.
//Keď spomenutý pán Fabricius otvoril list, jeho syn nás zaviedol s pamätníčkami k niektorým duchovným cirkvi, ktorí nás prijali veľmi vďačne. Medzi nimi bol ctihodný a vznešený muž, pán magister Ján Graff, diakon pri chráme blahoslaveného Sebalda, ozajstný veľký priaznivec a otec, ktorý nesmierne spolucítil s naším nešťastím. Keď na nejakej kršteneckej hostine padla o nás zmienka, znamenitá, zbožná pani a naša matka, pani Zuzana Poppia*, ustavične sa vypytovala na nás a pozvala nás k sebe. Vyzvali nás, aby sme sa stretli so ctihodným pánom magistrom Pavlom Weberom, druhom pána magistra Graffa. Zaviedol nás k pani Poppii,// ktorá nás prijala ako anjelov. //Už tam na nás čakala aj jej sestra pani Anna Holhagenová. Tie dve sestry nám poskytli jedinečné dobrodenie. Každá nám dala okrem poživne i peňažný dar. Keď prišiel pán Poppius, aj on mal takisto s nami súcit. Nasledujúceho dňa nám pán Poppius venoval skvostné biele šaty.
Keď srne bývali už týždeň U bieleho anjela,// pani Zuzana Poppia nás zverila pohostinnosti svojho príbuzného Holhagena — //teda svojej sestre, ktorá nám poslúžila osobitnou izbou, bohatou stravou, astými lôžkami a všetkými potrebnými vecami.// Postarala sa aj o kúpeľ// a o všetko, čo patrí k zdraviu. Dobrá pani odporúčala náš osud do pozornosti aj iným, ktorí mali s nami nemenší súcit. Keď sme prežili ďalší týždeň v takejto starostlivosti// a hostili nás štedro sedem dní, //naša spomínaná// matka nás vystrojila pekným peniazom na cestu, //obdarovala nás na pamiatku knižkami// a prepustila nás zo svojho objatia so slzami a bozkami. Aká učená je táto žena, to vysvitá z listov, ktoré nám často posielala (pozri ich). //Mezitým čo sme sa zdržiavali v Norimbergu, pozerali sme si a prezerali toto prekrásne mesto.// Navštívili sme aj knižnicu, najprv čo patrí veľkému mužovi Michalovi Dilherrovi*, potom mestu a norimberskej republike. //Vošli sme teda clo nesmierne veľkej norimberskej knižnice, kde medzi inými vecami, ktoré si hodno pozrieť, dajú sa vidieť tieto zriedkavosti:

Po prvé: grófi namaľovaní na vynikajúcom obraze.
Po druhé: stôl pomaľovaný veľmi jemnými čiarami, matematickými obrazcami a nezvyčajnými vecami.
Po tretie: rozmanité kostry — človeka, opice, psa, králika, orla, dojčaťa a štvornohej sliepky.
Po štvrté: rozličné pozlátené matematické prístroje.
Po piate: kamienok, neveľký, ako vajce, nájdený v človekovi.
Po šieste: skamenené hrozno.
Po siedme: kohútie vajce, z ktorého sa vraj liahne bazilišok*.
Po ôsme: hrniec, do ktorého sa zbierali slzy placiek*.
Po deviate: pohanská kadidelnica.
Po desiate: lebka švábskeho a nemeckého vojaka* — dve rovnaké, ale švábska hlava je dvojnásobne hrubšia ako nemecká lebka.
Po jedenáste: stromová kôra, na ktorej je písmo.
Po dvanáste: prvá vytlačená kniha*.
Po trináste: mexická modla pozlátená od uší, umne spracované perly.
Po štrnáste: umelecky zhotovená truhlica, v ktorej sú pamiatky z vrchov a miest v Palestíne a Jeruzaleme.
Po pätnáste: veľká truhlica ozdobená zlatom a striebrom, v ktorej bol ukrytý oštep či kopija, ktorou prebodli Kristov bok, a plášť, ale teraz sa opatrujú v chráme Sv.
Ducha.
Po šestnáste: truhlica (nemožno ju vynechať), kde sú vlastnoručné zápisky spomenutej panny Kataríny Carthusie* a medzi nimi aj biblia. Po sedemnáste: hebrejská kniha bez formúl v pôvodine*, ktorú si židia doteraz necenia, ale blahej pamäti Michal Dilherr z nej čítal na príkaz Jeho Veličenstva Leopolda* v prítomnosti jezuitov, ktorí ten text nepoznali.Po osemnáste: Opatrujú tu sklený cifrovaný pohár, ktorý kedysi použil pri hostine blahoslavený doktor Luther v prítomnosti doktora Justa Jonáša*. Na pohári možno čítať túto báseň:
Dat vitrum vitreo Jonae — vitrum ipse — Lutherus, ut fragili vitro similem se norit uterque.
(Dáva sklo sklenému Jonášovi — no sklo len sám — Luther, aby obaja znali, že podobní krehkému sklu sú.)
Pozri obšírnejší opis v osobitnej rozprave. Videli sme tu aj zámok a iné veci, ktoré si hodno pozrieť. V meste sme boli aj pri moste, kde je verejný mäsový trh. Stojí tam kovový vôl s epigramom:
Omnia habent ortus suaque incrementa, sed ecce, quem cernis nunquam: bos fuit hic vitulus.
(Všetko má veru svoj vznik a svoj vzrast, ale, hľa, toto vôbec sa rozoznať nedá, že ten vôl teľaťom bol.)
Všade boli ubytovaní cisárski vojaci. Aby sme bezpečnejšie prešli, najali sme si riadny koč na štrnásť míľ, to jest do Coburgu. Zaplatili sme šesť ríšskych florénov za odvezenie a stravu.// Od vznešeného pána doktora Jána Fabricia sme dostali listy pre pána Heina a doktora Carpzovia* v Coburgu. //Odišli sme 23. novembra (bola sobota pred dvadsiatou piatou nedeľou Trojičnou).
Dňa 25. novembra sme prešli cez pevnosť Forchheim a 26.sme strávili noc v pápežskom meste Bambergu*, kde je na čele biskup Otto.
Nachádza sa tu aj Ottova akadémia. Biskupská záhrada je najchýrnejšia v celom Nemecku.//
Dňa 29. novembra sme prišli do Coburgu. //A pretože tam bola generalita cisárskeho vojska, nestretli sme sa s nikým, ani s doktorom Carpzoviom.// Pre neprítomnosť pána Heina a pre nepriaznivý osud doktora Carpzovia sme sa teda pobrali preč bez nejakého výsledku. //Odchádzali sme v trhový deň s ľuďmi z trhu a toho istého dňa, keď sme sa pohli (29. novembra), sme prišli do mesta, ktoré sa volá Neustadt. Chceli sme si v ňom odpočinúť v noci. Vošli sme teda do krčmy. Pretože však bolo všade veľa vojakov, museli sme stadiaľ v noci vo veľkom strachu putovať ďalej. V tej krčme totiž vojaci nebezpečne strieľali. Keď sme sedeli pri peci, vystrelili medzi nás, ale puška bola nabitá iba papierom.

Durínsko

SAALFELD (VZDIALENOSŤ OD COBURGU 8 MÍĽ, KAHLA (zo Saalfeldu 3 míle), Jena (z Kahly l míľa), Naumburg (3 míle). Dňa 30. novembra sme// šli cez Jadenbach do Saalfeldu //kde sme strávili noc. Pretože sme boli trochu vyčerpaní, najali sme si človeka, aby nám na vozíku odviezol batohy. A toho istého dňa (to jest 1. decembra) sme prišli až do mesta Kahly, ktoré je ohradené múrom.// Do Jeny* sme prišli //dňa 2. decembra (bola prvá adventná nedeľa — podľa starého spôsobu posledná Trojičná).// Ubytovali sme sa v hostinci U mesiaca, ktorý leží pri hornej bráne. //Tu sme nečakane natrafili na príbuzného, magistra Palumbiniho*. A pretože sme mali odporúčací list vznešenému doktorovi Beyerovi*, aby nám dal odporúčanie do Drážďan, rozhodli sme sa, aby akadémia zakročila u najjasnejšieho kniežaťa.// Pán doktor Beyer chcel vyhovieť želaniu pána Arnolda, a preto sa usiloval pre nás získať na akademickom konzistóriu odporúčanie, čo sa mu aj podarilo, lebo na príhovor akademického senátu* sme nedostali len peniaze na cestu, ale aj z kancelárie odporúčací list od weimarského kniežaťa najjasnejšiemu saskému kurfirstovi. //Kým sme dostali kniežací list, ostali sme tu šestnásť dní. S pánom magistrom Palumbinim sme vyhľadali uhorských študentov: dvoch bratov Messerschmidtovcov, pána magistra Štefana Capricorniho a pána magistra Heilmanna zo Sedmohradska. Z Jeny sme sa pohli v koči 18, decembra a toho istého dňa sme prišli do Naumburgu. V noci sme prišli, v noci sme odišli.

Meissensko

DŇA 20. DECEMBRA SME PRIŠLI DO LIPSKA, KTORÉ JE od Naumburgu vzdialené šesť míľ. Pretože sme mali kniežací list do Drážďan, ponáhľali sme sa tam, aby nezastaral. Nechali sme teda svoje batohy v Lipsku a 26. decembra (bolo sv. Štefana) sme sa pešo pobrali do Drážďan.
Do Drážďan sme prišli 29. decembra (bola nedeľa po Kristovom narodení).// Keď tamojší veliteľ uvidel list, bez nejakého prísnejšieho vypočúvania nás priateľsky pozdravil a pridelil nám vojaka, aby nám ukázal spoľahlivý hostinec.
//V Drážďanoch sme ostali cez sviatky (podľa starého spôsobu.). Boli sme tam však neznámi, ba nemali sme ani nijaký osobný majetok a boli sme len odporúčaní, preto sme nemali prístup k ľuďom. Doktor Geier* sa nás pýtal, čo chceme robiť v Nemecku, keď nevieme po nemecky. Prikázal, aby sme kniežací list zaniesli k bráne. Celý týždeň sme sa radili. Napokon sme dostali od konzistória zvyčajné peniaze na cestu.// V Drážďanoch býva veľmi vzdelaný muž, osvietený pán Mikuláš z Gersdorffu. //Keď sme sa už chystali odísť, zavolal nás k sebe, dal nám cestovné z vlastného vrecka// a prepustil nás s účinnou útechou. Jeho //zbožná// manželka, osvietená pani Henrieta Katarína z Gersdorffu, žena úžasne vzdelaná, //sa s nami zhovárala po latinsky// a na našu prednesenú žiadosť odpovedala celkom pekným slohom: „Deus misereatur gregis sui et audiat gemitus afflictorum atque sub onere crucis suspirantium!" („Boh nech sa zmiluje nad svojím stádom a nech vypočuje nárek sužovaných a vzdychajúcich pod ťarchou kríža!") //Potom napísala po hebrejsky, grécky a latinsky odporúčací list na Nový rok vznešenému doktorovi Schertzerovi* a láskavo nás prepustila.// V rozhovore, ktorý viedli s nami, sa priam pretekala láskavosť s učenosťou, až sme láskavosť neslýchanú v tomto veku obdivovali, kým o učenosti sme vedeli, že chýba mnohým nižšieho stavu. Keď sme odovzdali konzistóriu prostredníctvom pána tajomníka list, úctivo nás prepustili. Z Drážďan sme sa pohli //v podvečer Nového roku — podľa starého spôsobu (bola sobota) a vrátili sme sa do Lipska 14. januára — podľa nového spôsobu (vtedy bol utorok). Na odporúčací list panej z Gersdorffu nás vznešený pán doktor Schertzer prijal k sebe,// osem dní nám zadarmo poskytoval pohostinstvo //a poslúžil nám izbou, lôžkami, stravou.// Dojal ho náš nešťastný osud, ale povzbudil ho aj list vznešenej panej Henriety Kataríny, ktorý mu napísala po hebrejsky. Na jej učenosť sme už upozornili. Keď nás zlomili a takmer zahubili toľké a také veľké ťažkosti, ktoré sme museli znášať na ceste, opanovala nás nesmierna túžba prísť konečne do Wittenbergu. //Hoci nás vznešený doktor Schertzer chcel zdržať dlhšie, ostali sme uňho len do 21. januára. Konečne sme sa stadiaľ pohli 22. januára smerom na Wittenberg.

Sasko

DO WITTENBERGU* SME PRIŠLI DŇA 22. JANUÁRA ROKU 1676 (podľa nového spôsobu),// pričom nás viedol a sprevádzal Boh. //Ľahko sme dostali pohostinstvo// u pána Jána Gobia, ktorým nám dal zadarmo izby a lôžka a neraz nás občerstvil jedlom, pitím a iným a ustavične sa usiloval osožiť našim veciam. //Odpočinuli sme si tu. Dňa 25. januára — podľa nového spôsobu (15. však podľa starého spôsobu) — //sme zapísali svoje mená// do zoznamu akadémie// medzi akademických občanov. Rektorom bol vtedy vznešený pán, doktor //medicíny// Michal Sennert*. Potom sme navštívili pána doktora Galovia*, Deutschmanna* a iných. Univerzita nám poskytla zadarmo tri mesiace konvikt*.
//Súkromne sme navštevovali niektoré verejné dišputy. Súkromne sme napokon vypracovali aj nejaké dišputy.// Medzi inými posvätnými cvičeniami som sa tu venoval štúdiu teológie. Na dôkaz toho som aj napísal dišputu Collegium apostolorum* (Zbor apoštolov) proti jezuitovi Mikulášovi Kelliovi a verejne som dišputoval //v apríli// za predsedníctva pána doktora Deutschmana. //„Oponentom som bol ja," — vraví Masník — „M. Platani* a Krištof Mazarius*. Svoju dišputu som dosiaľ nedal vytlačiť z určitých dôvodov/' Vo Wittenbergu sa nachádzajú zriedkavé veci, ktoré hodno vidieť, najmä v zámockom chráme:
Po prvé: socha kráčajúceho a na kríži visiaceho Krista.
Po druhé: nenapodobiteľný obraz Krista zajatého v záhrade.
Po tretie: hrob blahoslaveného Luthera.
Po štvrté: obrovské kosti veľrýb.
Po piate: púť kurfirstov do Palestíny atď.
Z Wittenbergu sme si vyšli dňa 17. júna (podľa nového spôsobu) do Torgau, ktorý je vzdialený štyri míle. Tu za veľkého zhromaždenia ľudí slávnostne konal uhorský vyhnanec Pavol Michaelis* akt zavedený v latinskom jazyku, a to na oslavu jubilejného roku, na pamiatku formuly svornosti*. Účinkovali s ním uhorskí študenti, ktorých zavolali z Wittenbergu.
Túto slávnosť konal s veľkými výdavkami a poctil ju svojou prítomnosťou a prítomnosťou svojich aj najjasnejší saský kurfirst. Prítomní neboli len radcovia, ale aj akademickí doktori a profesori. Stadiaľ sme sa zasa vrátili do Wittenbergu. Z Wittenbergu sme si vyšli na trhový deň kvôli tretej nedeli po Veľkej noci do Lipska, aby sme si vyzdvihli peniaze, ktoré nám poslali do Norimbergu. Tu v Lipsku sme prijali z rúk pána Joachima Krallera štyridsaťšesť florénov. Keď sme išli do hostinca, ukradli nám ich všetky aj s mešcom. Nemali sme ani čím zaplatiť v hostinci. To sa stalo 6. mája — podľa nového spôsobu (26. apríla podľa starého spôsobu).//
Prišli sme teda o peniaze, a preto sme upadli do biedy. To nás prinútilo, aby sme sa neskôr vydali na cestu smerom -na Hamburg, chcejúc zozbierať nejaký peniaz.

Odchod z Wittenbergu

HOCI Z LÁSKAVOSTI OTCOV AKADÉMIE SME ŽILI V AKA-demickej obci štvrť roka bezplatne, predsa bolo treba na to i ono výdavky. Keď nám teda chýbali peniaze, odvážili sme sa na novú cestu. Dňa 25. júna sme sa pobrali do Halle, kde sa konal slávnostný sobáš dvoch dcér najjasnejšieho pána kniežaťa Augusta*. Zdržali sme sa tu od 28. júna do 10. júla. Na sobášnej slávnosti sa zúčastnil aj najjasnejší saský kurfirst a veľa kniežat. Slávnosť bola veľkolepá. Konalo sa slávnostné prijatie snúbencov. Bola mohutná streľba. Usporiadali sa divadelné predstavenia. Predvádzala sa zručnosť v prekopávaní zeme na zaprašovanie* (4 míle). Za mestom sa strieľali vtáci. Pretekalo sa vo vyparovaní či vysušovaní soli vo vode. Prebodávali sa kopijou prstene. Kone bežali opreteky a iné.
Tu v Halle si zabehol mládenec najjasnejšieho kurfirsta do pivovej krčmy, lebo ho v nesmiernej horúčave pochytil strašný smäd. Ale keď tam vypil na jeden dúšok pintu* piva, hneď padol mŕtvy. Nasledujúceho dňa ďalší mládenec bežal rozhorúčený k rieke a keď sa hodil do vĺn, utopil sa. V Naumburgu sme boli v čase trhových dní od 11. do 15. júla. V kanonickom chráme sme počuli kázeň pána magistra Štefana Feketeho*, predtým superintendenta v Zadunajskom Uhorsku. Prv ,neovládal nemecký jazyk, ale za rok sa ho dokázal naučiť tak, že mohol kázať.
Z Naumburgu sme 17. júla prišli do Merseburgu, kde sme ostali do 19. júla. A pretože sme tam natrafili na láskavého dvorného kazateľa, //vznešeného pána doktora Valentína Zittigia,* //ktorý nás odporúčal// najjasnejšiemu kniežaťu Kristiánovi,* //boli sme prepustení so slušným peniazom na cestu.// Na jeho príhovor sme teda zakúsili naozaj štedrú ruku najjasnejšieho kniežaťa a takisto aj v Halle najjasnejšieho kniežaťa Augusta.
//Z Merseburgu sme sa pohli dňa 19. júla smerom na Magdeburg a 22. júla sme prišli do Dölau. Prešli sme cez rieku Saalu, ktorá bola rozvodnená, čo nás zdržalo. ,,Keď sme vchádzali do Dölau," — vraví Masník — „našiel som ručník."
Stadiaľ sme prišli do mesta reformovaných, ktoré sa volá Köthen. Tu sme sa stretli s kalvínskym superintendentom, ktorý nám dal dva ríšske florény. Potom sme prišli do mesta Salze*, kde sa vysúša soľ. Žil v ňom doktor Seelmann*, kedysi hlavný duchovný v Levoči v Uhorsku a v tomto meste superintendent. Zomrel však po niekoľkých dňoch svojho duchovného úradu.
Dňa 24. júla (podľa nového spôsobu) sme prišli do Magdeburgu. Ostali sme tu tri dni, ale s malým úžitkom.// Magdeburg je chladný predovšetkým pre tamojšie chladné duchovenstvo, ku ktorému sme mali celkom zatarasenú cestu. //V meste sme nedostali ani ubytovanie. Nepodarilo sa nám navštíviť ani jedného duchovného. U doktora Backia* sa totiž ešte nikomu z vyhnancov neotvorili dvere. V hlavnom chráme sme videli truhlicu okovanú železom,* ktorú zanechal s odpustkami vierolomný Tecelli. Podobné truhlice sú v alžbetínskom chráme vo Vratislavi.
Z Magdeburgu sme odišli na koči 27. júla a 29- júla sme prišli do Lüneburgu*. Rozhodli sme sa, že sa tu zdržíme pri návrate, lebo sme sa obávali, že nebudeme mať príležitosť dostať sa do Lübecku. Nevideli sme tu nijaké zvláštne veci okrem vežičiek na radnici a mesiacov v úbytku na kláštore panien za mestom.
Dňa 30. júla sme prišli na koči do Lübecku. Tu sme našli nášho bývalého učiteľa na prešovskom kolégiu v Uhorsku, vznešeného pána doktora Samuela Pomaria*, ktorého po dňoch vyhnanstva zavolali do Lübecku za superintendenta.
Ten sa k nám správal úctivo. Radný pán je taký nemilosrdný voči vyhnancom ako aj ostatní. Dva razy nás odmietol a ani nechcel vypočuť našu prosbu, hoci sme mali osobitné odporúčanie od spomenutého pána superintendenta. V Lübecku sme ostali od 1. do 6. augusta.
Z Lübecku sme sa pohli 7. augusta a toho istého dňa sme prišli do Hamburgu*.// Odviezli sme sa tam vďaka láskavosti vznešeného pána doktora Pomaria a ctihodného duchovenstva.
//V Hamburgu sme ostali do 21. augusta.// K svetským osobám nás vôbec nepripustili, iba k cirkevným — z úcty k listu pána doktora Galovia, poslanému pánu Klugovi a magistrovi Müllerovi. Tých štrnásť dní sme tu strávili v náreku, vzdychoch a prehliadkou verejných budov, švédskej knižnice a vôbec celého mesta. //Keď sme sa tam zdržiavali, lüneburský knieža* dobyl 13. augusta švédsku pevnosť Stade, vzdialenú asi štyri míle. V Hamburgu sme boli aj vtedy, keď tam 14. augusta vypukol prudký požiar, ktorý pohltil asi štrnásť domov. V tom požiari sa zničili aj obecné váhy.* Pozoruhodný je tu príliv a odliv vody, lebo deň čo deň voda odteká do mora šesť hodín, ale ďalších šesť hodín znovu priteká, hoci mesto je od mora vdialené osem míľ. S odlivom vody sa spúšťajú nákladné lode, inak ak sa zanedbá zvyčajné striedanie, lode uviaznu na plytčine. Deje sa to vždy v tom istom čase. Dňa 24. augusta (podľa nového spôsobu) sme sa vrátili do Luneburgu, kde sme ostali tri dni.// Na rodinný a priateľský rozhovor nás tu pozval Ján Bruno. Nenadarmo sme navštívili ctihodných pánov a luteránske mníšky.
//V Lüneburgu sme si najali akéhosi dedinčana, ktorý nás zaviezol na volskom záprahu do Celie. Tu sme natrafili na najnemilosrdnejšieho človeka a nenávistníka vyhnancov, ba aj zlomyseľného človeka, doktora, ktorý sa volal Hellebrand*. Domnieval sa, že nie sú takí pápeženci (s výnimkou nejakého človeka), ktorí by tak prenasledovali evanjelikov, ako rozprávajú uhorskí vyhnanci.// Zväčšil teda hrubými slovami nešťastie bedárov. Keby ho Boh postihol bremenom vyhnanstva, ľahko by ho odložil a prispôsobil by sa hocijakej strane. Veru by nechcel — dobre pamätaj! — blúdiť v kruhu, ale radšej by býval v tom sídle, kam zafúka vietor. //V kancelárii najjasnejšieho kniežaťa sme však dostali peniaze na cestu a odišli sme 2. septembra (podľa nového spôsobu.).
Dňa 3. septembra sme prišli do Braunschweigu. Po ceste sa k nám pripojili nepočestní ľudia a zlodeji nazývaní ,,spitzbuben" (šibali) — dvaja, tretí chlapec a matka s dcérou neviestkou. Veľmi ťažko sme znášali ich spoločnosť, ale najali si ten istý voz ako my prv, než sme ich uvideli. Na ceste sa začali biť nožmi.// Brána v Braunschweigu nás znepokojovala, ale napokon nás vpustila, ale aj chudobných vypustila. //V braunschweigskej radnici sme totiž dostali na cestu iba skromný peniaz. S duchovnými sme sa nestretli.
Dňa 5. septembra sme prišli do Wolfenbuttclu*.// Wolfenbüttel nás prijal bez ťažkostí. Pre neočakávanú udalosť sme sa však vtedy vôbec nedostali ku kniežaťu. //Kniežací dvor bol zarmútený smrťou najbližšieho príbuzného. Nič sme tam teda nevykonali.// Prezreli sme si len knižnicu, //najchýrnejšiu v celom Nemecku,// ktorá usporiadaním prevyšuje vatikánsku. Odišli sme stadiaľ bez zaopatrenia — //bez cestovného. Celie, Braunschweig a najmä Wolfenbüttel sú pevnosti zaiste nie tie najposlednejšie. Dňa 8. septembra ráno sme boli v Helmstedte. Je to dosť veľké, ale rozrumené a spustošené mesto. Odpočinuli sme si len niekoľko hodín vo verejnej krčme a hneď sme stadiaľ putovali ďalej.// Nikoho sme tam nenavštívili, najmä preto, lebo medzi Wittenbergom a Helmstedtom nejestvuje priateľsky styk. //Dňa 9. septembra// sme sa vrátili do Magdeburgu. //Keď sme sa naobedovali, pobrali sme sa ďalej a 10. septembra sme prišli// do Zerbstu. //Aj tu sme sa naobedovali a odišli sme do mesta Coswigu. Dňa 11. septembra sme sa šťastne vrátili do Wittenbergu.// Každý priniesol päťdesiat imperiálov — menej ako sme sa nádejali. Aj to sme však prijali od dobrodincov s vďačnou mysľou a z celého srdca želáme, aby im to Boh láskavo odplatil.

Odchod z Wittenbergu

PO NÁVRATE Z TEJTO NAMÁHAVEJ CESTY SME OSTALI vo Wittenbergu celý mesiac, //aby sme sa zotavili.// Pretože však na tomto mieste nám nedovoľovalo zdržiavať sa slabé vybavenie vecami a veľké výdavky, ktoré si vyžaduje Wittenberg, rozhodli sme sa, že sa prenesieme do Lužice.
//„Potom na radu vznešeného pána kmotra Joachima Kalinku* a pána brata* Pavla Majora*, pozývaný listom," — vraví Masník — ,,som sa rozhodol, že opustím Wittenberg a odídem do Zittau. Preto som sa riadne postaral o svoje veci a rozhodol som sa, že to urobím pri príležitosti trhových dní v Lipsku. Medzitým pán brat Ján Simonides, môj druh v nešťastí, hoci si zaumienil dlhšie ostať vo Wittenbergu, zmenil svoje rozhodnutie."
Z Wittenbergu sme odišli 12. októbra a do Lipska sme prišli v trhový deň 13. októbra. Stadiaľ sme poslali vopred svoje truhlice do Görlitzu. Dňa 23. októbra sme odišli z Lipska a toho istého dňa sme prišli do Eilenburgu, kde sme strávili noc.
Ráno sme sa pustili cez ozaj dlhé lesy a popoludní// sme prišli do Torgau, //kde sme ostali dva dni. V tom čase tu ešte býval pri Brücku (moste) Schonbor pán Pavol Michaelis. Ubytovali sme sa u šustra.// Na odporúčanie pána doktora Pavla Hoffmanna sme dostali z cirkevnej pokladnice peniaze na cestu.
Dňa 26. októbra sme strávili noc v Meissene. Zdržiaval sa tam aj najjasnejší kurfirst.// Keď sme navštívili pána doktora Mateja Zimmer-manna, povedal, že nemôžeme vyhovieť našej veci: „. . . weil ich den durchleuchtigsten Churfürst muss aufwarten". (,,. . . lebo musím čakať na najjasnejšieho kniežaťa".)
Stadiaľ sme sa dostali veľmi ťažkou cestou — v lejaku a snehu — až do Freibergu. //Zdržali sme sa v ňom od 27. do 30. októbra. Zakúsili sme tu láskavosť ctihodného pána magistra Mauckipsia* a pána rektora, magistra Andreja Beyera.// Pán Andrej Beyer, veľmi láskavý muž, nás dva razy štedro nakŕmil a napojil a pridelil nám chlapca, ktorý nás napravil k popredným osobám. Z radnice sme dostali list, ktorý mal takýto obsah:
Freyberg, d. 17., 18. und 19. 8bris Ao 1676. Zweien ungarischen Exulanten, ah H. Tob. Masn. Prediger zu Illawa und H. Joh. Simon, der Briessner Schul Rectori, wird hiemit vergünstiget obige 3. Tage über, in dieser Stadt für den Thüren umb eine christliche Beysteuer bescheudentlich zubitten, welche dann eines jeden freyen Willen nachzureichen stehet. Nach verflossenen obbemelten Zeit aber soll dieser Zeddel weiter nicht geltend seyn, sonder unverzüglich wieder aufs Rath-Haus eingelieffert und cassiret werden.
Der Rath zu Freyberck.
(Vo Freibergu dňa 17., 18. a 19. októbra roku 1676. Dvom uhorským vyhnancom, a to pánu Tobiášovi Masníkovi, kazateľovi v Ilave, a pánu Jánovi Simonidesovi, rektorom školy v Brezne, sa týmto dovoľuje v horeuvedené tri dni skromne prosiť od dverí k dverám v tomto meste o kresťanský príspevok, ktorý im každý môže dať podľa slobodného rozhodnutia. Po uplynutí horeuvedeného času nie je však už táto ceduľa viac platná, ale hneď sa má priniesť na radnicu a zničiť.
Mestská rada vo Freibergu.)
Keď nám priniesli list, radný pán nám pridal ešte jeden imperiál. Potom sme pokračovali v ceste cez Drážd'any a Bischoffswerdu až do Budyšína, stadiaľ do Zittau a ďalej do Görlitzu.
//Dňa 31. októbra sme prešli cez predmestie Drážďan. Keď sme šli z Freibergu, previezli sme sa cez Labe a pokračovali sme smerom na Lužicu.

Lužica

DŇA l. NOVEMBRA SME PRIŠLI DO BUDYŠÍNA, KDE SME sa zdržali jeden deň a dve noci. Z Budyšína sme šli 3. novembra do Neusalze, kde sme strávili noc u ctihodného pána Štefana Pilárika*.
Stadiaľ sme prišli 5. novembra do Zittau. Tu nám pán Daniel Moller, predtým kantor evanjelickej cirkvi v Trnave, teraz vyhnanec v Zittau, sprostredkoval návštevu u pána superintendenta. Pán Kalinka a pán Martin Tarnóczi*, exulanti, sa ponáhľali do Görlitzu, ale pán superintendent ich zadržal. „Kalinkovi bolo ľúto," — vraví Masník — „môjho odchodu. A aby som s ním ostal, poradil mi, žeby som si vyzdvihol v Görlitzi truhlicu a potom sa vrátil do Zittau." Zo Zittau sme odišli 7. novembra a cez mestá Hirschfelde a Ostritz sme prišli do Görlitzu. ,,Ostal som tu,'" — vraví Masník — „jeden týždeň. Simonides sa totiž rozhodol, že tam prezimuje a prenajal si byt. Ja som si však vyzdvihol truhlicu a pri príležitosti trhu 12. novembra som odišiel. Do Zittau som sa vrátil na druhý deň 13. novembra v piatok (bolo sv. Martina, biskupa)."//

Görlitz

Z GÖRLITZU SA VRÁTIL CTIHODNÝ PÁN MASNÍK DO ZITtau. Zapísal mi svoje meno do pamätníčka, a to takto:
Amicus certus in re incerta cernitur. * APPLICATIO: Hic amicus J. S. certus et praesens in re incerta seu fortunarum terrenarum dubia cernitur etiam in liberiori aura constitutus immutatus.
EXPLICATIO: Convenit cum suo adiuncto Tob. Masnicio eodem genere, quippe ex familia sacerdotali ortus; sub iisdem praeceptoribus Eperiesini institutus; ob veritatem evangelii incarceratus, afflictus, abductus, venditus etc. Numero, cum nemo mortalium separatis a concaptivis arbiter et testis calamitatum multarum adfuerit, unus unius ope et praesentia recreatus saepe. Et casu tam scilicet multiplici et vario, ut dici vix quaeat, tamen divina miseratione et hominum pia compassione benigniter, clementer et potenter temperato. Eidem porro gratiae, Te amice et fráter probatissime, Tuamque sortem et seipsum ulteriori favori, candori et memoriae Tuae commendans, T. M., q. D. Illaviensis, iam exul fatorum admirandorum socius, candidum adscribit Vale.
(Verný priateľ sa poznáva u nešťastí.
POUŽITIE.-* Tento priateľ Ján Simonides, verný a nápomocný v nešťastí čiže v neistom pozemskom šťastí, poznáva sa nezmenený aj vtedy, keď je v slobodnom vánku. VYSVETLENIE: Zhoduje sa so svojím spoločníkom Tobiášom Masníkom v tom istom pôvode, lebo pochádza z kňazskej rodiny. Vzdelávali ho tí istí prešovskí učitelia. Pre pravdu evanjelia bol uväznený, sužovaný, odvlečený, predaný atď. Keď po odlúčení od spoluväzňov nebol nijaký smrteľník sudcom a svedkom mnohých nešťastí, veru jeden druhého neraz oživil svojou pomocou a podporou. A bolo to v nešťastí, takom mnohonásobnom a rozmanitom, že sa to sotva dá povedať, no predsa božským milosrdenstvom a ľudským súcitom dobrotivo, láskavo a účinne zmiernenom. Priateľ a brat najmilší, odporúčajúc ďalej tej istej láskavosti Teba i Tvoj osud a seba samého Tvojej najhlbšej láske, priazni a spomienke, pripisuje úprimné zbohom Tobiáš Masník, kedysi ilavský diakon, teraz vyhnanec, druh v podivuhodných osudoch.)
Tu teda rozdelili pomery a okolnosti tých, čo kedysi spojil nešťastný osud, ale v srdci ustavične ostali najväčšími druhmi a priateľmi. Na tomto mieste som ostal celé štyri mesiace u pána Samuela Stellera, krajčíra. Venoval som sa posvätnému rozjímaniu, očakávajúc oslobodenie Siona* a nové zhromaždenie rozptýleného Izraela. Tu je pripojený náčrt Kristovho hrobu, ktorý sa nachádza v Jeruzaleme. Pozri ten nákres na osobitnom papieri. Na mieste, kde jedávali žiaci*, sú tieto verše:
Sirenum instar habent ignavo perdita luxu lustra domus, silvae, rura, popina, Venus. Quae fugiens, Emerice, cava trabe caerula sulcas, multa solo passus, multa pericla salo. Ergo sedens virtus rediviva ad busta Jehovae, donatum merito vexit honore domum. Ut non parcus opum patriae haec monumenta locares, virtitutis figens celsa tropaea tuae, Sic geminas tendes palmas passoque capillo victam se Siren sub tua rura dabit. (dolu)
Imitare virtutem, ne aemulare virtutem.
Virtutem colere pars est, non invidere.
Anno 1570
(So zhubnou márnivosťou sa slávia namiesto Sirén* domy aj lesy aj polia, krčma aj vášeň aj slasť. Pred tým ty utekáš, Imrich, a loďou rozrývaš vlny, na zemi znášajúc mnoho, mnoho aj na mori však. A tak cnosť oživená, čo meškala pri božom hrobe, so zaslúženou poctou niesla si domov ten dar. Keď si ten pamätník umiestnil v otčine, nešetriac grošom, svojej cnosti si vztýčil vznešený pamätník, ver. Ruky spínaš a Siréna premožená už rada s rozpustenými vlasmi na tvojich poliach chce byť. (dolu)
Nasleduj cnosť, nerevni na cnosť.
Cnosť sa patri pestovať, nie závidieť.
Roku 1570)
Boli napísané na pamiatku patróna Imricha, görlitzského mešťana a radného pána, ktorý dal toto dielo vytvoriť a postaviť na vlastné náklady, a na vlastnej pôde a pozemku, a to podľa náčrtu, ktorý si priniesol z Jeruzalema.
Na görlitzkej radnici je erb namaľovaný roku 1511. Nad dverami, ktorými vchádza mestská rada na súdne rokovanie, je napísané:
Quisquis senator officii causa curiam ingrediens, ante boc ostium privatos affectus omnes abiicito, Iram, vim, odium, amicitiam* adulationem etc.
Nam ut aliis aequus aut iniquus iudex fueris: ita quoque iudicium Dei expectabis et sustinebis.
(Každý radný pán, vchádzajúci do radnice služobne, nech pred týmto vchodom odloží všetky osobne cit}: z/osť, násilie*, nenávisť, priateľstvo, pochlebníctvo atď.
lebo ako iných budeš spravodlivým alebo nespravodlivým sudcom, taký aj budeš očakávať a podstúpiš boží súd.)
Na stene pod erbom je toto:
Gleich und recht theil mit männiglich
und nicht nach Gunst das Urtheil sprich.
Den Armen hör, sein Noth betracht,
so wirst von Gott und Welt geacht.
Denn wo du hältst unrecht Gericht,
wirds dir Gott wieder schencken nicht.
(Spravodlivo vyslov svoj súd,
a nie podľa priazne rozsúď.
Núdznych dúchaj, rozváž biedu,
Boh i svet ťa sláviť budú.
Keď však budeš súdiť bludné,
Boh ti to ver nezabudne.)
Dňa 22. marca roku 1677 som odišiel z Görlitzu a 24.marca som prišiel do Vratislavi.

Sliezsko

VO VRATISLAVI SOM SA NAJPRV UBYTOVAL V ŠPITÁLI u sv. Ducha. Potom som býval bezplatne štrnásť dní u ctihodného pána Jána Milochovského*, kde som mal vždy štedro pristrojený stôl. Pán na nebesiach nech mu to bohato odplatí. Dňa 4. apríla tu bol pochovaný veľmi slávnostne správca. Dňa 16. apríla usporiadali zasa otriasajúcu procesiu*, na ktorej bolo päťdesiatdva flagelantov.
Z Vratislavi som odišiel 22. apríla na koči, ktorý mi poskytol pán Droschel, a to zadarmo až do Bielska.
Keď sa prechádza cez Brzeg, na kamennom moste vidieť erb rakúskeho panovníckeho domu a nad ním verše:
S traverunt alii nobis, nos posteritati,
omnibus at Christus strávi t ad astra viam.
(Nám prv postavili iní a potomkom my zas,
Kristus však postavil všetkým ku hviezdam cestu tam hor.)
Stadiaľ sme šli do Opoľa, kde na dome akéhosi mešťana sú verše:

Optima sperantur, metuuntur pessima.
Si quae sors dederit, forti pectore cuncta feras.
(Dúfame v najlepšie, najhoršieho sa bojíme veru,
s udatnou mysľou však znášaj všetko, čo osud ti dá.)
Pri dedine Orzechowice je kaplnka, ktorú postavil nejaký žobrák.
Keď som prechádzal cez Pszczynu*, videl som na soche stojacej pri rybníku tento nápis:
Effigiem Christi, dum transis, semper honora.
Non bane, quam cernis, sed Christum semper adora.
(Okolo Kristovej podoby idúc, vždy si ju ucti.
Krista však vzývaj vždy, a nie tú podobu, ktorú tam vidíš.)
Na východnej strane zámku sú slnečné hodiny a na nich toto:
Der Mittag herzu nahet, nahet dich zu uns, Herr Jesu Christ.
Erhalt dein Gnaden-Strahlen bei uns zu aller Frist,
(Poludnie sa k nám už blíži, Kriste, k nám sa priblíž zase.
Lúče svojej milosti nám zachovať ráč v každom čase.)
Keď som prišiel do Bielska, nad všetko očakávanie ma prijal veľmi pohostinne jeden mäsiar, ktorý sa volal Matej.
O štrnásť dní som na koči prešiel cez poľské a uhorské hranice a prišiel om do svojej otčiny: z Bielska cez Zywiec, Jordanów a Wysokú do Kežmarku.

Uhorsko a Poľsko

V OTČINE MA PO TROCH ROKOCH A ŠTYROCH MESIA-coch odlúčenia od mojich prijalo natešené príbuzenstvo v dedine Šariš pri Prešove. Bolo to 30. mája — nedeľu Exaudi (Vyslyš)*, to jest v šiestu nedeľu po Veľkej noci. Boh veru vyslyšal prosby a náreky moje i mojich a nedopustil, aby spravodlivý naveky) zakúšal nepokoj. Preto je Pán hoden, aby bol pochválený a slávený vtedy, teraz a až na veky vekov.
Potom som sa pobral s pánom Andrejom Langom* do Poľska, aby som našiel pre seba a svojich útulok. Šli sme cez Sacz, Szczepanowice, Tarnów atď. Dosť som sa presvedčil o jeho láskavom srdci, a to nielen na ceste, kde ma choval na vlastné trovy a poskytol mi zadarmo koňa, ale aj neskôr, lebo ma vystrojil peniazmi na spiatočnú cestu, aby som mohol pokračovať v cestovaní, na ktoré som sa podobral. Dva týždne som ostal v Szczepanowiciach a v Tarnówe. Pretože sa mi však nenaskytla nijaká príležitosť, aby sme tam — ako som očakával — mohli ostať a žiť, vrátil som sa do Uhorska a tri mesiace som trčal v kadejakých jeho kútoch: raz v Prešove, raz v Levoči, potom na inom mieste a v inom brlohu ako Eliáš, vyčkávajúc, dokiaľ bude vojnová vrava, dokiaľ búrka, dokiaľ valiace sa pohromy.
Poznal som veru, že otčina je nevďačná voči statočným synom, a skôr macocha než matka, lebo ešte zúri voči vlastnému plodu. Vstúpil som do nej ako líška a ostal som v nej ako zajac, ale jej ukrutnosť ma pohla, aby som z nej napokon odišiel ako apoštol, strasúc zo seba prach, Dňa 5 .septembra som prišiel do Žiliny. Práve tadiaľ prechádzali vojská generála Koppa a Staba*.

Sliezsko a Poľsko

ZO ŽILINY SOM IŠIEL CEZ TĚŠÍN (8 MÍĽ), BOHUMÍN (4 míle), Bienkowice (2 míle), Krowiarki (2 míle), Gościecin (2 hnilé), Lewin (4 míle), Brzeg (2 míle) a Olawu (2 míle) do Vratislavi (4 míle). Dovedna je to 30 míľ. Tieto miesta uvádzam na okraji. Dňa 8. septembra som si poznamenal v Tešíne tieto verše, ktoré sú na krčme ležiacej pri moste za mestom:
peregre pergas, semper de nocte quiescas.
Mane cito surge, hospitium de luce capesse
atgue Deum lauda surgendo sicut alauda.
(Keď ver do sveta ideš, nuž vždy si odpočiň v noci.
Ráno však chytro vstaň a dobre sa pohosti vo dne,
ako škovránok Boha chváľ v to ráno, keď vstávaš.)
Do Vratislavi som sa vrátil 14. septembra (to jest v deň Sv. kríža). Pretože som mal nedostatok prostriedkov na živobytie, hľadal som vo svojej núdzi nejakú pomoc. Dňa 9. októbra som sa pobral do Veľkého Poľska. Bol som v Rawiczi, Bojanowe, Leszne, Wschowe, Szlichtyngowe a Góre. Vo Wschowe* sú na jednej budove verše:
Non confundar ego. res confussima quamvis
obveniat: Nam me lex regit. ordo iuvat.
Accidit humanis confusio plurima rebus,
non confundar ego. dum mihi Christus adest.

(Nič ma nezmätie, hoc vec sa pritrafí najzmätenejšia,
lebo ma spravuje zákon, v poriadku podporu mám.
Vo veciach ľudských často sa urobí nesmierny zmätok,
nič ma nezmätie veru, Kristus keď pomoc mi dá,)

A na druhej strane:
Spes confisa homini multos confusa fefellit.
Sola nequit spes con — fundere fisa Deo,
(Nádej vložená do ľudí zmiatla a sklamala mnohých,
do Boha vložená nádej nikdy však nemôže zmiasť.)
V týchto končinách som strávil celé tri týždne a potom som sa vrátil do Vratislavi*.

Zittau

OPÍŠEM UŽ LEN NIEKOĽKÝMI SLOVAMI DNÍ SVOJHO zittauského pobytu.
Druhého dňa v piatok (13. novembra na sv. Martina) ráno som prišiel do Zittau, Pán Daniel Moller* ma zaviedol hneď v piatok k pánu superintendentovi, ktorý mi pohostinne poskytol zadarmo obed.
Zdržiavali ma tam, a preto som ostal do soboty, zaplatiac dva kutnohorské groše a okrem toho zložiac za každý týždeň deväť a pol kutnohorských grošov. Mal som však ťažkosti nielen so stravou, ale aj s lôžkom a s rozhovorom. Šafár výborný, stravovateľ zlý: veľmi biedne nás kŕmil. Za lôžko mi slúžila lavica. Rozhovor bol slabý, najmä keď sa mali ostatní usilovať — nie ja. Často sa totiž opakoval nepríjemný spor o podpísaní reverzov, hoci som prosil, aby sa o tej vecí mlčalo. Musel som počúvať, že to bola veľká nerozvážnosť, keď sme nepodpísali. Zaslúžene tak tvrdo s nami zaobchádzali pre zaťatosť a pre nerozvážne odpovede niektorých. Sme autochyri*, donatisti*. Dobre sa stalo, že som prežil odvlečenie a kríž, lebo keby som tam bol zomrel, muselo by sa právom pochybovať o mojej spáse. Často sa porozprávalo ešte viac podobných rečí. Odpovedal som na ne, že to neľutujem, ba že by som nevedel s dobrým svedomím chcieť alebo môcť urobiť inak, hoci by som i dnes dostal ponuku podpísať. A to bolo, čo náramne urážalo uši spolubývajúcich. Jestvovali však aj iné veci, ktoré ma prinútili, aby som si hľadal ubytovanie inde.
Medzitým sa vrátil z Uhorska pán brat*, ktorého som predtým v Zittau nezastihol. A pretože sa rozhodol, že sa o niekoľko dní vráti, prehovoril ma, aby som s ním išiel do Uhorska a navštívil domácich.

Čechy

ROZHODOL SOM SA NAVŠTÍVIŤ SVOJICH DOMÁCICH z mnohých dôvodov, najmä keď pán brat tvrdil, že to nie je nebezpečné — či už na ceste a či v otčine. Od čias uväznenia a odvlečenia do Itálie som už veru nevidel domácich vyše dvoch rokov. Pani svokra chorľavela tri roky.
Keď som teda zveril Bohu svoje cesty, pobrali sme sa 20. decembra z Zittau.
Z Zittau sme prišli do miest Jablonné a Mimoň*, kde je kostol ako humno.
Noc sme strávili v Belej*. Je to mesto ležiace na vŕšku a má aj zámok.
Prv než sme do Belej prišli, prešli sme les dlhý tri míle. Pri Belej na kraji lesa je na vysokej skale kláštor podobný zámku. Volá sa Bezděz*. V Boleslavi* je opustený a spustošený zámok bez strechy.
Stadiaľ ,sme šli do Kolína*, ktorý je vzdialený sedem míľ od Prahy. Mesto leží na vŕšku a je ohradené múrom. Z väčšej časti je však spustošené.
Potom sme prešli poniže mesta Kutnej Hory a prišli sme do českého mesta Čáslavi*, ktoré má nesmierne veľké trhovisko či námestie. Stadiaľ sme odbočili napravo do Jeníkova*, kde je veľký kláštor. Tu sme strávili noc.
Potom sme prišli do Brodu (do Nemeckého Brodu), kde sme tomu, čo nás viezol na koči, zaplatili, čo sme boli dlžní. Ďalšiu cestu sme šli pešo.
Naši spoločníci stadiaľ smerovali do Rakús.
Toho istého dňa sme z Brodu prišli do mesta Petrovíc, kde sme strávili noc. V Petroviciach sme si najali dedinčana, ktorý nás odviezol na vlačuhách do Meziříčí.

Morava

NA ŠTEDRÝ DEŇ (AKO SA TAK NAZÝVA) ALEBO V DEŇ pred narodením Pána sme prišli do mesta, ktoré sa volá Polná. Tu srne strávili noc. Vyhovárali sme sa, že máme súrnu cestu do Znojma, a preto musíme ísť ďalej. Keď sa teda všetci okrem hostinskej vybrali do kostola, naraňajkovali sme sa. A kým boli ľudia v kostole na rannej omši, vydali sme sa na cestu. Pretože však napadalo veľa snehu, nenašli sme nijakú cestičku. Blúdili sme a veľmi sme sa unavili. Bolo vtedy 25. decembra. Napokon sme prišli do mesta Bíteše. Keď sme sa stadiaľ uberali ďalej, prešli sme tri dlhé lesy, ktoré sa volajú Šípy. V prvom z nich za Bítešou stojí deväť drevených krížov na pamiatku práve toľko zabitých osôb. Podľa nerozumného dedinského zvyku sa totiž stalo pred mnohými rokmi, že nejaký dedinčan uniesol inému frajerku, dokonca už zosobášenú. Na svojej strane mal svadobných hostí, Širokú*, družbu a iných. Komu patrila mladucha, toho pre ňu aj napadli. A keď ju prvý odvážal, bežal za ním so svojimi na vlačuhách. Strhla sa vzájomná šarvátka, v ktorej padlo na každej strane v streľbe a bitke deväť ľudí obojeho pohlavia. Zahynuli aj obaja Ženísi, ale mladucha ostala nažive. Potom sa vydala za brata toho, s ktorým bola predtým zosobášená, a to podľa poslednej vôle zabitého brata.

Potom sme prešli cez dedinu Domašov * a mesto Ríčany, kde sme strávili noc pri peci, lebo bola strašná zima.
Stadiaľ sme prišli do Troubska*, kde je kláštor, a do Modrie, ktoré sú od Brna vzdialené pol míle.
Za tmy sme sa dostali do Tišnova, kde koledoval farár. Medzitým sme sa vystríhali, aby nás nezbadal.
Ráno sme putovali dve míle pešo. Popoludní sme si najali voz na dve míle do Ořechova.
Na deň mláďatiek* sme prišli večer do Skalice. Nikto sa nás na nič nevypytoval.

Uhorsko

V SKALICI SME TEDA STRÁVILI NOC V DEŇ MLÁĎATIEK (bolo 28. decembra).
A tu sme si dožičili ostať do 30. decembra. Potom sme 30. decembra nastúpili s pánom Dubraviom* do koča smerom na Trenčín. Pán Szaska šiel vopred.
Pán brat Pavol Major ostal v Bošáci u furmanov. Ja som však nastúpil 31. decembra na voz a prišiel som do Žabinca, dediny veľmi blízko Trenčína. Tu sme strávili noc u furmana, ktorý sa volal Vašek. Nasledujúceho dňa som svätil Nový rok, kým neprišli ku mne trenčianski priatelia. Naobedoval som sa s nimi a ponáhľal som sa k prístavu, lebo rozvodnený Váh strhol most.
Keď sme sa previezli na druhú stranu, priatelia šli do Trenčína, ale ja som pokračoval v ceste. Stretol som človeka, ktorý šiel k pánu príbuznému Krmanovi*. Pripojil som sa k nemu a prišiel som s ním k pánu príbuznému Lissovinimu* do Omšenia.
Stadiaľ som nasledujúceho dňa šiel do Belej a potom k sestre do Čiernej Lehoty.
Keď som sa zdržiaval v Čiernej Lehote, prišiel pán brat Pavol Major, s ktorým som sa 5. januára vydal na cestu za domácimi. Prišli sme clo Nemeckého Právna, kde sme strávili noc. Potom sme šli do Dubového, kde sme ostali niekoľko hodín, aby sme mohli vojsť k svojim za hlbokej noci.
Až do noci sme sa zdržiavali aj v Tepliciach a stadiaľ sme za tmavej noci vošli do Rakše. Potešili sme svojou prítomnosťou pani matku, manželku a domácich. Stalo sa to 6. januára (na Tri krále). U domácich som ostal niekoľko dní.
Z Rakše sme odišli 24. januára na vlačuhách a toho istého dňa sme prišli do Čiernej Lehoty.
V Čiernej Lehote sme si najali ďalšieho koňa pre vlačuhy a nasledujúceho dňa (to jest 25. januára) sme pokračovali v ceste pod vrchom, ktorý sa tiahne od Krásnej Vsi do Omšenia. Tu nás dolapili poslední dvaja vojaci zo zabezpečujúce) uhorskej jazdy. Ostatní, čo tadiaľ prechádzali, boli neďaleko. Nevrátili sa však k nám. Kvôli nim sa títo neodvážili nás napadnúť. A pretože sme mali oblečené nemecké vojenské šaty, povedali sme, ži ideme z vrchov do Trenčína. Domnievali sa teda, že patríme k vojsku cisárskeho veličenstva. Dňa 25. januára sme prišli k pani kmotre Kalinkovej do Kolačína. Stadiaľ sme sa 27. januára uberali do Prílesa a na vlačuhách smerom na Trenčín — priamo do Novej Vsi, kde býval pán Ján Príleský*. Previezli sme sa z prístavu cez Váh s pánom Michalom Príleským a s pánom Pavlom Marklovom* a zostupovali sme do Novej Vsi. Pritom nás prepadli žoldnierski jazdci, ktorí najprv ozbíjali jedného furmana. A aj na nás sa veľmi zastrájali, ale ponáhľali sa do dediny. Noc sme strávili v Novej Vsi.
Dňa 28. januára sme prišli do Bošáce, kde boli furmani pána brata.

Odchod z Uhorska

V BOŠÁCI SME OSTALI AŽ DO 3. FEBRUÁRA, LEBO FUR-rnani ešte neboli prichystaní. A keď sme sa tohto dňa stadiaľ pohli, hľa, v blízkej riečke pri Bošáci, ktorá bola vtedy rozvodnená, sa voz zakolísal a prevrátil! Chcel som prejsť cez riečku, ale kôň, ktorý sa usiloval dostať sa prednými nohami z riečky na breh, padol mi na chrbát a ja som sa celý ponoril a pohrúžil clo vody.
Z Bošáce sme šli do Nového Mesta pri Váhu, lebo jeden z vozov sa mal naložiť vo Vŕbovom. Pretože bola nesmierna zima, musel som si osušiť šaty. Náhlili sme sa teda k pani Zuzane do Piešťan*, ktorá mi preukázala veľkú láskavosť. Šaty položila k teplej peci a občerstvila ma pitím i jedlom.
Toho istého dňa sme prišli do Vŕbového, kde pán brat kúpil slivky. A keď sme tam boli už dve noci, nasledujúceho večera sa domáci pán v našej prítomnosti tak pretekal v ostrovtipnosti s odpadlíckym richtárom, že by nás bol ľahko priviedol do nebezpečenstva. Dňa 5. februára ráno sme odišli z Vŕbového. A keďže dolina bola na mnohých miestach močaristá z okolitých prameňov, len ťažko sa dali stadiaľ vozy vyviesť ešte toho istého dňa do Brezovej.
Ako sme prišli pod brezovský vŕšok, vzali záprah od oboch vozov, aby vytiahli prvý voz do vŕšku asi štvrť míle. Odviedli oba kone. Išli popredku, pričom sa k nim pripojil aj pán brat, Keď ma opustili, ostal so mnou iba furman, ale aj ten vystúpil na vŕšok a nasledoval ostatných, akonáhle sa zozimilo.
Mnohí dedinčania tam majú po lesoch postavené domy. Z jednej chatrče ležiacej vo vinohrade na tri výstrely vyzeral akýsi dedinčan so synom. Videl, že som sám pri opustenom voze. Hneď som zbadal, že vyšiel z domu. Pozoroval som ho, ako odchádza. Dedinčan vošiel do krovia a vytrvalo na mňa striehol. Potom podíde ku kope sena, ktorá je blízko mňa, a tam sa schová. Podchvíľou vytŕča hlavu a zíza na mňa. Voz som nemohol opustiť a keby som sa bol dal na útek, ľahko by ma bol dostihol. Pristúpi k vozu. Na sebe má dotrhaný kožuch a hlavu ustavične pokrytú čiapkou. A vtedy príde aj syn, ktorý si všetko obďaleč obzeral, hádam aby bol naporúdzi otcovi. Dedinčan sa vypytuje, čo vezieme. Pod šatami skrýva veľkú sekeru. Keď vidím, ako ju stíska a berie do rúk, začnem ustupovať s tvárou obrátenou k nemu a pýtam sa, prečo ma prenasleduje. Zastane a osloví ma. Ako som tak ustupoval, už sme obišli voz. V ruke som držal meč. Dedinčan mal tvár celú zmenenú a prepadnutú. Ani raz mi nepozrel do tváre, oči upieral do zeme a vyzeral ako šialený vrah.
Hľa, medzitým sa vynorí z vyššie položeného lesa na otvorenom vŕšku furman! Zakričal som naňho, či už prídu aj ostatní. Keď prisvedčí, hľa, dedinčan si oprie bradu o sekeru, obzerá si voz, čuduje sa, a tak zmení svoje konanie! Furman povedal, že keď už bol blízko tých, čo viedli voz na vŕšok a s ktorými sa mal vrátiť, hľa, zrazu ho ovanul akýsi vietor a celý vyplašený si spomenul, že ma nechal samého! Preto sa chytro vrátil k vozu. Bol to Juraj Hubný z Bošáce. Keby nebol v okamihu prišiel namiesto richtára alebo žida*, tento dedinčan by ma bol celkom isto napadol.
Napokon sa priblížil dedinčanov syn, ktorý sa v tom kriku od nás odpratal. Povedal rozhorčene otcovi, prečo hneď nedokončil, čo zamýšľal. Jeho slová počul furman. Potom sa pobrali do domčeka. Medzitým prišli so záprahom.
Stalo sa to toho istého dňa (5. februára), ktorý bol pre mňa naozaj osudným a pamätihodným dňom. Noc sme strávili v Brezovej. Na horách bolo veľa snehu a na rovinách poľadovica. Preto sme horko-ťažko prišli 6. februára večer do Sobotišťa. Vozy sme nechali na noc uprostred vŕšku nad Prietržou. Čakali sme do nasledujúceho dna (bola piata nedeľa po Troch kráľoch), kým neprídu vozy do Sobotišťa. Keďže pán brat nezaplatil židovi v colnici clo od všetkých koní, žid odplašil dva kone. Ja som ostal za mestom. Vec sa dostala k vznešenému pánu Jurajovi Nyárymu*, kde nám hrozilo nemalé nebezpečenstvo, najmä mne. Preťahovala sa najmenej dve hodiny. Sluhovia tohto pána prišli aj za mnou. Vznešenému Nyárymu sme dali namiesto troch florénov moju pušku — karabínu. Dva norený sme zložili z peňazí, ktoré sme mali v hotovosti. Jeden sa napokon poslal zo Skalice. Aj tu bola prítomná božia ochrana.
Dňa 8. februára sme prišli do Skalice, kde sme sa naobedovali a ešte toho istého dňa sme pokračovali v ceste. Medzitým sa vody Moravy premenili na hrubý ľad, ktorý sa však lámal. Preto vozy postupovali len ťažko a pomaly. Museli tam ostať stáť a kone sa s nami vrátili do spomenutej obce. Strávili sme v nej noc a potom sme sa vrátili k vozom. Veľmi namáhavo ich vyviedli z ľadu a z rozvodnenej rieky do Rohatca. Trvalo to celý deň.
Dňa 11. februára sme prišli do Brna, kde sa nám zlomil prázdny voz, pričom sa poranil furman. Kone sa totiž splašili celkom ako zajace. Zaplatili sme tridsiatok aj clo a šli sme ďalej.
Uberali sme sa cez Troubsko do Říčan, cez lesy Šípy do Domašova, Bíteše, Křižanova a Žďáru.
Stadiaľ sme sa hneď dostali na územie Čiech, kde sme prešli cez Losenicu, Žižkov*, Borovú, Vilémov, Netřebice (hostinec pod Kutnou Horou), Poděbrady, Šurany, Boleslav, Bělú, Mimoň a Jablonné. Z Jablonného sme prišli 8. februára do Zittau. Ostal som tu u pána superintendenta od svojho návratu až clo zittauského trhu, ktorý sa koná v druhú pôstnu nedeľu. Boli to tri týždne. Pre rozmanité pľuhavstvá som však opustil toto ubytovanie a našiel som si iné: u pána Kristiána Schmidta, kde ma prijala zadarmo za spolubývajúceho zbožná vdova, ktorá sa volala Rosina. Bola to stará žena. Mala očnú chorobu. Považovala ma za hodného lôžka.* Nech jej to odplatí Pán! Na tomto byte som ostal jedenásť týždňov, to jest od pôstneho týždňa do šiestej nedele po Veľkej noci.

Ďalší odchod do Uhorska

Z ISTÝCH DÔVODOV SOM SA ZNOVA VRÁTIL DO UHOR-ska. Bolo to najmä preto, lebo som chcel odviesť z Uhorska svoju manželku a mal sa ženiť aj môj pán brat.
Keď sa teda v máji tohto roku (to jest 1677) vrátil pán brat z Lipska, pohli sme sa 25. mája z Zittau. Prišli sme do Hirschfelde a stadiaľ cez Ostritzu ešte toho istého dňa do Görlitzu. Stretol som sa tam so ctihodným pánom Gebeliom* a pánom Urbanovičom*. V Görlitzi sme si najali koč a šli sme do Boleslawca, kde sme nocovali. Potom sme si najali koč s jedným pocestným z krčmy a prišli sme do Zlotoryje*.
Stadiaľ sme šli pešo 24. mája do Legnice, kde sme strávili noc. A potom sme sa s furmanmi pustili smerom na Vratislav. Dňa 29. mája sme prišli do Vratislavi, kde sme natrafili na levočských furmanov. Najali sme si ich až do Žiliny, kam nás zaviezli za štyri florény. Odišli sme s nimi hneď nasledujúceho dňa, to jest 30. mája (vtedy bola šiesta nedeľa po Veľkej noci) a 31. mája sme boli v Brzegu. Stadiaľ sme šli cez Sliezsko a 3. júna sme prišli k Jablunkovu. Boli s nami aj dvaja sedmohradskí študenti. Pripojil som sa teda k nim ako študent. A hoci nám v Jablunkove hrozilo veľké nebezpečenstvo, lebo tam bola cisárska vojenská stráž, predsa sme šťastlivo prešli. Prísnejšiemu vypočúvaniu zabránili oficieri z regimentu generála Koppa, ktorí vchádzali druhou bránou a šli pred ďalším regimentom. Keď sa vzájomne zdravili, všetci nás prepustili. Vtedy tam bol uväznený Ján Skalický*.
A tak sme sa šťastlivo dostali do Kysuce*, kde sme stretli roztrúsený celý regiment, ale nikto nás neobťažoval. Mnohí vojaci mi prichodili známi, lebo som bol s nimi deväť mesiacov v Leopoldove. Ani jeden ma však nespoznal.
Dňa 6. júna (to jest v prvý svätodušný sviatok) sme prišli do Rakše. Našiel som vtedy pani svokru trochu sviežejšiu, ale táto nešťastnica mala sotva pokojný životný údel.
U pani svokry som ostal celé leto až do sviatku sv. Michala. Po sobáši príbuznej panny Judity a Pavla Majora som sa pohol vo sviatok sv. Michala z Rakše. Všetci prítomní — pani svokra a ostatní domáci — plakali. Manželka ma odprevadila až do Kolačína, kde som nechal uhorské šaty a odporučil som manželku Bohu.

Odchod z Uhorska

DŇA 6. OKTÓBRA SOM ODIŠIEL Z KOLAČÍNA DO BOŠÁCE.
Tu som čakal až do 8. októbra, kým pán brat nenaložil na voz slivky. Potom som odišiel z Bošáce do Nivnice (2 míle).
Na Morave som prešiel cez Brod, Ostrov, Bzenec (4 míle od Nivnice), Hostěrad* (4 míle od Bzenca), Modřice, Brno, Říčany (vzdialené 5 míľ), Domašov (deväť krížov, práve toľko zabitých ľudí), Bíteš, Křižanov (vzdialený od Říčan 4 míle) a Žďár (3 míle od Křižanova), v Čechách zasa cez Losenicu (l míľa), Žižkov, Borovú, Vilémov (hostinec pred Kutnou Horou), Poděbrady, Šurany a Jablonné. Dňa 28. októbra (to jest v deň Šimona Júdu) som sa vrátil do Zittau.

Cesta do Gdanska

V ŠIESTU NEDEĽU PO VEĽKEJ NOCÍ ROKU 1678 SOM SA pohol s pekármi z Zittau do Vratislavi a stadiaľ zasa s pánom Simonidesom do Pruska.
V Sliezsku sme prešli predovšetkým tieto mestá: Milicz (vzdialený 8 míľ od Vratislavi) a Zduny (vzdialené od Milicza 2 míle).
V Poľsku sme šli do Kozrninu (vzdialený 2 míle od predošlého mesta) a Jarocinu (2 míle), kde sme konečne prešli cez rieku Wartu. Pán Simonides sa v nej poumýval. Mesto Jarocin je od Warty vzdialené tri míle.
Potom sme prišli clo Powidze (6 míľ od Warty), ktorá leží nad jazerom dlhým tri míle. Je v ňom veľa rýb a rakov.
Stadiaľ sme sa pobrali do Strzelna (4 míle).
Keď sme šli ďalej, po pravej strane sme zanechali zámok Kruszwicu, kde myši zožrali kráľa.*
Prešli sme ďalej cez Inowroclaw (2 míle), skadiaľ nás akýsi žid zaviezol na voze cez Gniewkowo (2 míle) do Toruňa (3 míle). Od Gniewkowa po Toruň* sa tiahnú lesy dlhé tri míle.
Do Toruňa v Pruskú sme prišli 4. júla (to jest v pondelok po štvrtej nedeli Trojičnej). Zdržali sme sa tam takmer týždeň. Akýsi človek tu vošiel do Visly, ktorá tečie okolo, aby sa poumýval, ale hneď sa utopil. Našli ho a pochovali až na tretí deň.
V torunskom chráme Blahoslavenej Panny Márie je pod krížom napísané:
Ita mea me pietas ligno confixit in alto.
Hic me solus amor, non mea culpa tenet.
(Na toto drevo hor moja láska ma pribila pevne.
Tu ma nedrží vina, láska len drží ma tu.)
Za odvezenie z Vratislavi do Toruňa sme kočišom obaja zaplatili po päť ríšskych florénov, za stravu jeden ríšsky florén.
Pretože som ochorel, nešli sme už do ďalších miest, ale z Gdanská sme sa vrátili do Vratislavi. Najali sme si voz (obaja po sedem ríšskych florénov) a 15. júla sme sa pohli a nastúpili cestu z Gdanská. Veľkú láskavosť nám tu preukázal pán Benedikt Homrichsdorff, mladý kupec, chudobný, ale štedrý. Pochádzal z Vratislavi. Poskytol nám dva ríšske florény na cestu, lôžko a sprevádzal nás, keď sme šli cez Szkoty*. Boh nech mu to odplatí a takisto aj ostatným dobrodincom, ktorí nám pomohli v najväčšej núdzi!
Ďalej sme prešli cez tieto mestá: Starogard (vzdialený 6 míľ od Gdanská, rieka Zür*), Bremburg* (6 míľ), Bydgoszcz (6 míľ, rieka Brda) a Inowroclaw.
Dňa 23. augusta sme sa z Inowroclawa vrátili do Vratislavi, a to tou istou cestou, ktorou sme tam išli a putovali. Pretože moja choroba ešte neustúpila, dva týždne ma liečil doktor. Keď som bol už vo Vratislavi, prišiel list od brata Pavla Majora o smrti panej svokry.
V mojej najväčšej biede prišla do Vratislavi nad všetko očakávanie moja manželka s dvoma bratrancami. Danielom Krmanom* a Jánom Domkovičom*, a s príbuzným Andrejom Sartoriom*, ba aj s mojou dcérou Alžbetou. Privítal som ich 15. septembra v krčme U zlatého meča.

Dišputa vo Wittenbergu

KONCOM APRÍLA ROKU 1679 SOM ODIŠIEL Z ZITTAU do Wittenbergu, kde som mal apologickú dišputu.*
Po skončení dišputy som odišiel v čase trhu (v tretiu nedeľu po Veľkej noci) do Lipska. Tu sa ku mne pripojil príbuzný, ctihodný pán Láni. Na spiatočnej ceste sme prešli cez Zeitz (vzdialená 4 míle od Lipska), Geru (3 míle), Altenburg (3 míle), Penig (2 míle), Chemnitz (2 míle), Freiberg (4 míle), Drážďany (4 míle) a Budyšín (6 míľ).
V Budyšíne sa pán Láni obrátil smerom na Görlitz a ja na Neusalzu. A tak som sa potom vrátil do Zittau.

Cesta do Augsburgu roku 1680

Z LISTU A SPRÁVY SME SA DOZVEDELI, ŽE PÁNI DAniel Weickmann, Ján Filip Weltz a Ján Baptista Schanternell sa vrátili z Neapola. Rozhodli sme sa, že ich navštívime a pritom si pozrieme Augsburg a Regensburg, lebo sme tam ešte nikdy neboli, no najmä preto, že nás k tomu dohnala núdza.
Keď sme si teda vzájomne vypisovali listy, môj druh pán Ján Simonides prišiel 5. apríla (podľa nového spôsobu) do Zittau. Nepustili ho však do mesta, a preto sme sa pohli z Zittau večer 6. apríla (podľa nového spôsobu) roku 1680 a šli sme jednu míľu do Oderwitzu ku krajanovi Matejovi Drenkovi*.
Stadiaľ sme nasledujúceho dňa ráno putovali dve míle a napoludnie sme prišli do Neusalze. Pán Pilárik nebol doma. Preto sme sa trochu naobedovali u pána kmotra Hadíka. Potom sme šli tri míle do Budyšína. Tu sme museli čakať tri dni, lebo môj druh dosiahol od pána doktora Marsmanna odporúčací list do Erfurtu.
Na ďalšiu cestu sme sa teda pustili 9. apríla o ôsmej hodine. Po troch míľach sme prišli o druhej hodine popoludní do Bischofswerdy. Keď sme ju zanechali za sebou, šli sme do krčmy, ktorá bola vzdialená sotva jednu míľu od lesov.
Nasledujúceho dňa sme prešli napoludnie okolo Drážďan a dostali sme sa k začiatku údolia, ktoré sa tiahne až k Meissenu. Tu sme strávili noc, a to v krčme, ktorá bola od Meissenu vzdialená hádam menej ako míľu. V krčme rušil náš spánok nejaký vrieskajúci remeselník, ba aj veľké teplo, lebo na peci mali medený kotol a v ňom tajne varili pivo celú noc, nepochybne sladujúc pre seba popri pive svojho pána. Potom sme prechádzali cez Meissen, kde sme sa šli najesť do krčmy U skalného orla.
Stadiaľ sme sa uberali do Oschatzu, kde sme chceli nasadnúť na voz. Pokračovali sme však pešo do dediny ležiacej pri dlhom lese. Tu som už cítil veľkú zmenu vo svojom zdraví.
Na noc srne sa ledva dostali do krčmy, ktorá ležala míľu za Wurzenom, ale dve míle pred Lipskom.
Dňa 13. apríla (bola sobota pred Kvetnou nedeľou) sme o desiatej hodine prišli do Lipska. Ostali sme tam do pondelka.
V Lipsku sa rozhodol pripojiť k našej ceste do cisárskych miest ctihodný pán Ján Láni, ale ostal doma, lebo ho boleli nohy.
Z Lipska sme sa pohli 15. apríla smerom na Jenu. Prišli sme do mesta Lützenu vzdialeného od Lipska jednu a pol míle. Pri ňom ako skala vyčnieva zo zeme kameň, postavený na znak toho, že tu bol roku 1632 zabitý slávny švédsky kráľ Gustáv Adolf*.
Stadiaľ sme šli do Weissenfelsu (vzdialený 4 míle od Lipska), Naumburgu (2 míle) a potom do Jeny, kam sme prišli 17. apríla. Bol štvrtok pred Veľkou nocou.
V Jene sme ostali cez sviatky a slávna akadémia nám poskytla dobrodenie, ale nás dokonca aj vyzvala, aby sme zahlásili svoje mená do zoznamu akadémie, čo sme radi urobili 9. apríla roku 1680. V ten deň vznešený rektor zapísal naše mená do zoznamu. Pritom sme si vymohli od akadémie aj nemecké svedectvo. Okrem toho sme dostali od ctihodného pána správcu Daniela Klescha* aj plán cesty.

Potom sme sa uberali smerom na Gothu.

Dňa 25. apríla (podľa nového spôsobu) sme odišli z Jeny a v piatok sme prišli do Weimaru (2 míle). Prostredníctvom pána Stibora či Žerotína* sme poslali najjasnejšiemu kniežaťu prosebný spis a dostali sme peniaze na cestu. Z Weimaru sme sa pobrali do Erfurtu, hlavného mesta Durínska (3 míle). Keď sme prišli k prvej bráne, cisárski vojaci nám prikázali, aby sme šli k druhej, kde úradníci, určení mestskou radou na preverovanie dokumentov vyhnancov, otvárali, prinášali a odnášali zapečatené svedectvá a listiny a povoľovali vstup. Ubytovali sme sa v krčme, ktorá sa volala Výčapná ubytovňa. Chovali nás v nej tri dni zadarmo. Sestra krčmára bola totiž ženou pána budyšínskeho rektora, ktorého meno našiel krčmár vlastnoručne zapísané v pamätníčku môjho druha.
Toho istého dňa (to jest 27. apríla) okolo tretej popoludní vypukol v meste veľký požiar. Mesto je rozdelené na štyri časti. Ak nastane požiar v prvej, vystrelia z dela raz, ak v druhej dva razy atď. Vtedy vystrelili dva razy. Zbehlo sa tam veľa ľudí. Keď sa zdalo, že požiar sa už zmierňuje, nasledovali tri ďalšie výstrely na znamenie nového požiaru, ktorý vypukol v najbližšej dedine, čo patrila k tretej časti mesta. Ozýval sa nesmierny rachot, lebo jeden dom sa rútil na ďalší, pričom sa lámali strechy. Mesto je veľké a cez záhrady pretekajú vody, ktoré sa umelo rozvádzajú po uliciach, ale domy, zväčša drevené, sa premenili na trosky./
Keď najväčšmi zúril požiar, hľa, priamo oproti hostincu šiel Pavol Michaelis, kedysi známy profesor poetiky na prešovskom kolégiu v Uhorsku a náš spolužiak! Bol samý vred, v ruke mal bakuľu a akoby nepoznal cestu. V najväčších lejakoch chodieval žobrať od dverí k dverám. Môj druh sa mu prihovoril, ale on bol opitý, celý doráňaný od kameňov.
V Erfurte sme ostali tri dni — do utorka. Toho istého dňa (30. apríla) sme boli na rozhovore u manželky pána Pfaffa, ale zakázala nám, aby sme sa s niekým stretli. Poslala totiž pre nás k superintendentovi niekoľko groši a chcela i prikázala, aby sme sa nimi spokojili. Dňa l. mája (podľa nového spôsobu) sme sa uberali do Gothy (3 míle). Išli sme tam z Gamstädtu (2 míle). Po štvrť míle cesty sme po pravej strane zanechali tri zámky. Prostredný z nich je ten, v ktorom bol pochovaný gróf z Gleichenu*, čo žil vo dvojženstve. Mal tu manželku, ale aj z Turecka, lebo z tamojšieho zajatia ho vyslobodila turecká panna, a to pod podmienkou, že si ju vezme za manželku. Do Gothy sme vošli bez ťažkostí. Ostali sme tam tri dni. Nad Gothou sa vypína zámok, ktorý sa volá Friedenstein*. Predtým tu stála vojenská pevnosť, volaná Grimmenstein, ale bola zrúcaná pre odpor roku 1567.
Blízko Gothy je ďalší zámok, ktorý sa volá Wartburg*. Kedysi sa v ňom ukrýval blahoslavený doktor Luther. Preto ho volajú Patmos*. Steny sú tu popísané niekoľkými tisícmi mien cudzích i domácich študentov.
Keď sme v Gothe dostali peniaze na cestu, odišli sme stadiaľ 3. mája a 4. mája sme prišli do Eisenachu (3 míle).
Z Eisenachu sme odišli zavčasu ráno v druhú nedeľu po Veľkej noci. Keď sme chceli prejsť do Coburgu po ceste opačným smerom, nielenže sme zablúdili v lesoch hneď pri meste Eisenachu, ale sme veru aj pokračovali v blúdení a napokon sme prišli do Schmalkaldenu* (4 míle). Toto mesto leží medzi vŕškami a pri ňom je veľký a celkom pekný zámok. Hoci je knieža reformovaného náboženstva, v modlitbách zaviedol rovnosť. Ten istý kostol používajú reformovaní aj luteráni. Školy sú dve a dozorcovia dvaja. Nie je tu nijaký synkretizmus*. Luteráni si zachovávajú čisté učenie. S vyhnancami sa však veľmi málo spolucíti. Výnimku tvorí rektor luteránskej školy, ktorý je zbožný, horlivý a čestný voči náboženstvu i vyhnancom. Dňa 6. mája sme sa pohli 20 Schmalkaldenu, skadiaľ sme prišli do Suhlu, dosť veľkého mesta v henneberskom grófstve (3 míle). Po ceste do Suhlu šiel žid s chlapcom. Poučil nás o ceste, ale nesprávne. Chcel, aby sme zablúdili v lesoch a vysokých horách. Iní ľudia nás však napravili na správnu cestu. A keď sme žida napokon dohonili, dobre sme ho vyhrešili. Ako sme tadiaľ prechádzali, videli sme po ceste množstvo malého prútia, z ktorého sa zhotovujú metly na zametanie a rohože. V meste Suhle sa práve konal trh. Prefektom je tu akýsi Prešporčan. Aj jeho manželka je Prešporčanka. Kedysi bola pri dvore v Ilave.
Zo Suhlu sme sa pohli v utorok 7. mája a predpoludním sme prišli do mesta Schleusingenu, ktoré leží na vŕšku (l míľa). Od radného pána sme dostali dva groše, od superintendenta nič, lebo sa vtedy konal slávnostný sobáš. Pred pol rokom tu zhorela jedna časť námestia od školy až po zámok.
Toho istého dňa sme prišli večer do mesta Eisfeldu (l míľa). Noc srne strávili vo verejnej krčme poniže radnice. Dobre srne sa nasýtili aj zlatými rybami, ktorých majú nesmierne veľa. Keď sme dostali od superintendenta peniaze na cestu, ponáhľali sme sa smerom na Coburg, ktorý je vzdialený tri míle. Do Coburgu srne prišli 8. mája predpoludním.
Z Coburgu sme sa pohli 9- mája (podľa nového spôsobu) a nasledujúceho dňa sme prišli do Kulmbachu* (vzdialený 5 míľ). Poznali sme tam superintendenta, zošúvereného starca, nesmierne dobrého človeka. Veru na celej tejto ceste sa zriedkavo vyskytol ďalší taký príklad. Aj jeho manželka je staručká, láskavá a trpezlivá. Boh nech poľahčí týmto starým ľuďom! Na vŕšku nad Kulmbachom sa vypína dobre opevnený zámok. Pod zámkom je veľký chrám.
Toho istého dňa sme stadiaľ odišli do Drossenfeldu (jeden a pol míle). V krčme bol prítomný krčmárov syn, študent, ktorý prišiel z Wittenbergu, kde sa s nami poznal pred dvoma rokmi. Táto známosť bola príčinou, že krčmár, láskavý človek, nám dal zadarmo obed a lôžko. Naliehali sme na tunajšieho ctihodného pána, aby sme mohli urobiť peňažnú zbierku. Dostali sme povolenie na deň Filipa a Jakuba, čo aj vyhlásil kazateľ — spomenutý študent. Nikdy predtým sme nestáli pri dverách chrámu. Dostali sme takmer jeden ríšsky florén. V deň Filipa a Jakuba (podľa starého spôsobu) sme prišli do Bayreuthu. Mnohí dvorní poľovníci tu majú v chráme osobitné miesto. Čakali sme až do pondelka. Potom sme dostali peniaze na cestu z kancelárie aj z pokladnice a uberali sme sa ďalej.
Z Bayreuthu sme odišli 13. mája (podľa nového spôsobu) a prišli sme do Creussenu. Je to starobylé a malé mestečko. Senior, starý, veľmi láskavý človek, nám dal malý peniaz na cestu, ale vďačne. Stadiaľ sme sa pustili po neznámej ceste cez tmavý les. Kráčali sme s veľkým strachom a prišli sme do mesta Pegnitzu. Odtiaľto odvodzuje svoje meno a pôvod rieka, ktorá tečie smerom na Norimberg. A odtiaľto sa aj začína norimberské územie.
Potom sme prišli do norimberského mesta Betzensteinu, kde nám tamojší duchovný oznámil, že v jeho cirkvi sa konala peňažná zbierka, ktorú zverili ctihodnému pánu Lotharovi. Pozdravili sme ho teda v meste Veldene, kde bol hlavným duchovným Löhner*. Naraňajkovali sme sa tam a v jeho sprievode sme sa ponáhľali do Forthu. Prišli sme však neskoro, a preto sme sa nemohli rozprávať s tamojším duchovným, pánom Jurajom Fabriciom.
Dňa 16. mája (podľa nového spôsobu) sme prišli do Laufu (2 míle od Norimbergu). Je to významné, opevnené, čisté a veľké mesto. Zišli sme sa so ctihodným pánom Pihringerom*, Uhrom, ktorý tu bol ustanovený za hlavného duchovného. Dal nám peniaze na cestu a prepustil nás. Z Augsburgu sme sa pustili cez Biburg (l míľa), Sommerhaussen (2 míle), Burgau (2 míle), Giinzburg (l míľa), Leipheim (trištvrte míle) a Phulu (l a pol míle) do Ulmu (pol míle). Dňa 5. júna sme sa pobrali z Ulmu smerom na Tübingen. Po troch hodinách cesty proti prúdu rybnatej rieky sme prišli do Blaubeurenu. Mesto leží medzi skalnatými vrchmi a nad ním sa vypína spustošený zámok. Do mesta nás nepustili. Preto sme ho obišli a noc sme strávili v krčme za bránou.
Nasledujúceho dňa ráno sme stadiaľ odišli a po piatich hodinách sme sa cez vŕšky dostali napoludnie do mesta Münsingenu, ktoré je obkľúčené múrom. Navštívili sme tamojšieho duchovného, láskavého a dobrotivého človeka. Nebol doma, ale jeho manželka — celkom podobná manželovi, nás požiadala, aby sme počkali, kým ho deti pohľadajú a nájdu. A to sa i stalo. Ten muž sa menuje magister Ján Juraj Hegelices. Boh nech ho dlho zachová zdravého a šťastného aj s jeho zbožnou manželkou a deťmi!
Potom sme prišli po namáhavej a kopcovitej ceste do Urachu (vzdialený 3 míle). Je to väčšie mesto. Blízko stojí dosť veľký zámok, ktorý je pamätihodný tým, že z neho skočil Frischlin*. Keď ho totiž odsúdili pre akýsi spis proti šľachte na doživotné väzenie a viedli ho tam, roztrpčený, že má byť uväznený, skočil dolu. V meste sme strávili noc a ráno sme sa stadiaľ vybrali na ďalšiu cestu. Poniže mesta sme prechádzali cez vysoký vrch, zišli sme do nížiny a dva razy sme zablúdili. Prekonali sme však namáhavú cestu a prišli sme na otvorenú rovinu a do vŕškov, kde bolo zasadené veľa viniča. Dňa 7. júna sme predpoludním vošli do cisárskeho mesta Reutlingenu, ktoré je vzdialené tri hodiny cesty z Urachu. Je to veľké mesto, ktoré oplýva vínom, ale voči vyhnancom je nemilosrdné. Povedali nám, že pod menom vyhnancov sem prichádza veľa príživníkov. A keď sme ich prosili, aby si pozreli naše svedectvá, nijako nechceli. Toho istého dňa (7. júna) sme odišli z Reutlingenu, prešli sme les a za ním lúky pokryté hustou a vysokou trávou a prišli sme do Tübingenu. Cesta trvala dve hodiny. Bol vtedy piatok pred svätodušnými sviatkami. Preto sme ich tam svätili. Medzitým sme si pozreli niektoré miesta, predovšetkým Calubachianovu záhradu*. Videli sme v nej vodovod vedený zo zámku a obdivuhodné perspektívy*: tmavú komoru, v ktorej sa na bielom papieri ukazovali obrázky kvetov a ľudí; v skle priloženom na otvor ďalšie sklo, vybrúsené do samých trojuholníkov, ktoré ukazovalo z jedného groša viaceré, takisto jedného človeka ako mnohých ľudí; ďalšie trojuholníkovité sklo, ktoré ukazovalo štvornásobne celú záhradu, zlatú a čudesne vymaľovanú, rozprestierajúcu sa až k oblohe; slnečné hodiny v tôni, na ktorých jeden slnečný lúč ukazoval hodiny; nesmierne veľkú veternú dosku, ktorou hore pohyboval vietor atď.
Dňa 11. júna (čiže v tretí svätodušný sviatok) sme sa vybrali z Tübingenu do Stuttgartu*, ktorý je vzdialený od Tübingenu šesť hodín cesty či tri míle. Prišli sme tam nasledujúceho dňa. Pred bránou sme museli takmer dve hodiny čakať, kým nás vpustili dnu. Keď sme vošli do mesta, zabočili sme clo útulku pre duchovných. Pretože tam nebol generál (superintendem), dali nám zadarmo stravu len jeden deň. Tu sme navštívili pána Kesslera, Uhra, ktorého prijali na dvore za hlavného tajomníka. Preukázal nám veľkú láskavosť. U iných sme veru veľkú láskavosť nezakúsili. Mesto je pomerne rozsiahle. Leží medzi vŕškami. Vyniká vinohradmi. Preteká ním rieka, ale malá, stojatá, a z toho dôvodu špinavá. Preto sa i stalo, že za niekoľko kusov vypratej bielizne sme zaplatili viac, než za čo by sme ju boli mohli predať. Dňa 13. júna sme sa po raňajkách pohli zo Stuttgartu. Bol deň Tobiáša. Jeho pamiatku sme si uctili v akejsi dedine. Mali tam veľa vína, takže miera či holba červeného sa predávala za dva cisárske grajciare.
Okolo štvrtej hodiny popoludní sme prišli do slávneho cisárskeho mesta Esslingenu, ktoré je od Stuttgartu vzdialené dve hodiny cesty. Keď sme dostali od radného pána peniaze na cestu, prešli sme cez mesto a ešte toho istého dňa sme sa o hodinu dostali do dediny Zell, kde sme strávili noc.
Nasledujúceho dňa sme prišli napoludnie do mesta Göppingenu*, pri ktorom sú medokýše a kúpele. Kráčali sme proti prúdu rieky a všade sme videli množstvo rýb. Nazdávali sme sa, že sa naobedujeme za neveľký peniaz. V krčme na predmestí sme si teda dali pripraviť ryby, ale boli sme prekvapení, lebo upravené a upečené boli nad očakávanie drahé. Zaplatili sme za ne jeden florén. Nikdy sme veru drahšie neobedovali za svoje peniaze. Keď sme stadiaľ odchádzali, zastihla nás veľká búrka, ktorá nás prenasledovala na poliach i lúkách. Bola taká veľká, že prudká víchrica vyvracala z koreňov stromy. Nemohli sme veru pokračovať v ceste, kým neprestala.
Potom sme v daždi a blate prišli do luteránskej dediny, kde sme sa zasa po prvý raz od Tübingenu napili piva.
Stadiaľto boli štyri míle do Ulmu. My sme však odbočili naľavo do inej dediny — pápeženeckej, ktorá ležala pod veľkým vrchom. Vystúpili sme na ten vrch a videli sme z neho veľa miest a dedín.
Potom sme prišli do mesta Böhmenkirchu, kde nie je voda. Prenocovali sme v krčme s nejakými italskými sluhami.
Ďalej sme prešli cez údolia medzi lesmi do luteránskeho mesta ansbachského kniežaťa, ktoré sa volá Heidenheim.
Stadiaľ sme prišli do Nattheimu. Po ceste nás sprevádzal dedinčan, ktorý nás tam zaviedol cez vrch a tmavý les. V nattheimskej krčme boli kniežací poľovníci. Posilnili sme sa a znova sme šli cez les, ktorý oplýval jahodami. Keď sme ho prešli, odpočinuli sme si pri kaplnke na poli.
Potom sme cez polia prišli k mestu Neresheimu*. Na blízkom vŕšku leží kláštor podobný zámku. Keď sme obchádzali mesto, pripojila sa k nám nejaká žena, ktorá niesla hrnce. Odporúčala nám domy, v ktorých možno dostať za lacnejšiu cenu mestské ubytovanie.
Stadiaľ sme znova vošli do akýchsi hustých lesov. Prechádzali sme cez ne až do večera. Keď sme z nich mali vyjsť, našli sme v dutine stromu vtáčikov štebotáčikov. Vystúpil som k nim, aby som ľahšie pozoroval krajinu.
V podvečer 15. júna sme prišli do dediny, ktorá ležala na rovine pri Nördlingene a volala sa Utz. Hostinec bol však taký neútulný, že sme boli nútení ísť do najbližšej luteránskej krčmy, kde sme strávili noc. Vôbec sme však nespali pre hromy a blesky, ktoré vtedy vo Schwäbisch Halle zasiahli a vypálili stotridsať domov. Veľa ľudí sa zadusilo.
Nasledujúceho dňa — to jest 16. júna (bola vtedy nedeľa Najsvätejšej Trojice) — sme prišli do Nördlingenu.
Dňa 17. júna sme odišli z Nördlingenu a ráno sme prišli do Oettingenu, kde sa nachádza kniežacie sídlo. Mesto je vzdialené od Nördlingenu dve míle. V jeho strede bývajú židia.
Z Oettingenu sme prišli za tmy do Gunzenhausenu, ktorý je vzdialený od Oettingenu tri míle. Spali sme za mestom v krčme, kde oficieri prezerali pasy.
Nasledujúceho dňa sme prešli cez Schwabach, ktorý je vzdialený štyri míle od Gunzenhausenu, ale len dve míle od Norimbergu.
Noc sme strávili vyše Schwabachu, a to v krčme, ktorú vtedy stavali zo štvorhranných kameňov. Bola vzdialená jednu míľu od Norimbergu. Ráno sme stadiaľ odišli do Norimbergu. Dňa 22. júna sme odišli na koči z Norimbergu a po desiatich míľach sme prišli do mesta Pegnitzu.
Stadiaľ sme sa uberali do mesta Creussenu (l míľa) a napokon do Bayreuthu (l míľa), kde sídli brandenburský knieža. Potom sme šli do mesta Hofu (vzdialené šesť míľ od Bayreuthu) a Gery (9 míľ), kde je pochovaný Teofil Perlicius*. Dňa 27. júna (bol sviatok Petra a Pavla) sme napokon prišli z Gery do Lipska (7 míľ). Zaplatili sme za jeden exemplár v papieri grošík, za pozlátenie väzby uprostred knižky a za papier tri groše, za iné po groši. Veľa láskavosti nám preukázal kníhviazač Andrej Knobloch.
V auguste sme sa vybrali na cestu z Wittenbergu do Hamburgu.
Kočišovi sme zaplatili jedenásť ríšskych florénov.
Z Wittenbergu sme šli do Havelbergu (8 míľ). Je tam množstvo výborných rýb. Tamojší ctihodný pán duchovný nám dal osem groši. Stadiaľ sme prišli do mesta Perlebergu, ktoré je vzdialené od Havelbergu sedem míľ.
Z Perlebergu sme sa pobrali do Wittenburgu (8 míľ), kde môjho druha prijal veľmi láskavo ctihodný pán duchovný, statočný človek. Dal mu osem groši a sľúbil konať peňažnú zbierku. Keď sme mu poslali z Hamburgu knižočku, zaslal nasledujúceho roku zozbierané peniaze (8 ríšskych florénov) až do Vratislavi.
Potom sme šli do Bergedorfu (5 míľ), kde je rektorom pán Murgaš*. S ním sme si konečne odskočili do Hamburgu, kde sme mali peňažnú zbierku.
Potom sme šli zasa do Hamburgu, kde nás podrobili prísnej skúške ohľadne moru. Tu sme sa ubytovali u krajana Pavla Wolffarta*, ale na začiatku nám nežičil osud. Keď sme však navštívili Altonu, mesto veľmi blízko Hamburgu, zakúsili sme súcit mnohých ľudí. V tom čase zomrel v Hamburgu ctihodný pán Ján Hadík. Bol pochovaný v hrobke pána Rentzela v chráme sv. Kataríny. V chrámovej veži sv. Mikuláša je zvonový cimbal. Nachádza sa tu aj burza — miesto, kde sa schádzajú kupci.
Z Hamburgu sme sa vracali rýchlou poštou s postiliónom*, ktorému sme zaplatili po sedem ríšskych florénov. Za dva dni a dve noci sme prišli do Berlína (38 míľ). Do mesta nás však nevpustili.
Prešli sme okolo mesta po piesčitých miestach a na druhej strane sme nasadli na voz, a tak sme šťastlivo prišli do Wittenbergu.
Z Wittenbergu sme sa viezli verejným povozom do Drážďan, ale dnu nás nepustili. Preto sme sa z Altstadtu preplavili v loďke cez Labe do predmestia, kde sme zašli ku vdove po pánu Sebastiánovi Fabriciovi*, vyhnancovi. A pretože sme sľúbili exempláre knižky* po žene, ktorú sme tajne vyslali do mesta, dostali sme nejaký milodar.
V deň pred sv. Martinom sme prišli šťastlivo z Dráždan do Zittau.
Svojich domácich som už našiel v novom byte. Bol u nich pán Peter Sextius*, vyhnanec, s ktorým sa potom pán Simonides vrátil do Vratislavi.

So svojimi z Zittau do Vratislavi

KEĎ SOM SA ZDRŽIAVAL V HAMBURGU, PÁN BOH POD-nietil mešťana Jakuba Tischlera vo Wurst Gasse (Jelitová ulica), a najmä jeho milú manželku Annu, aby poskytli mojim zadarmo na tri roky ubytovanie. Po návrate som ďakoval Bohu za takú vzácnu starostlivosť a zvábený príjemným prostredím som usporadúval začaté historické prednášky a napísal som knižku nazvanú Electa Dei vinea restaurata (Vyvolená božia vinica obnovená)*. Latinský exemplár som poslal do Wittenbergu na prečítanie a opravenie. Rozhodol som sa, že musím hneď dostať od konzistória v Drážďanoch schválenie a dosiahnuť od kurfirsta právo.*
Dňa 13. apríla roku 1682 som odišiel z Zittau do Drážďan, kam som prišiel 13. apríla. Keď som tam dosiahol súhlas, schválenie a právo, vybavoval som si tlačiareň, ale námahu a výsledok zostali ďaleko za rečami. Tlačiar sa vyhováral na to i ono, a tak sa vytlačenie preťahovalo desať týždňov. A hoci potom aj začal tlačiť, nemal korektora. Preto som napokon odišiel 10. júla z Zittau do Drážďan. V Drážďanoch som sa zdržiaval od ôsmej do trinástej nedele Trojičnej, ako si to vyžadovalo vytlačenie mojej knižky. Medzitým som na požiadanie tunajšieho ctihodného duchovného Pavla Galliho* kázal vo všedný deň (v piatok) 24. júla v českom chráme, a to podľa Nehemiáša (1,6-8)*, pričom som poukázal na rozptýlenie vyhnancov. V Drážďanoch som kázal na požiadanie aj v iný piatok (7. augusta), a to podľa tých istých slov o privedení a umiestnení vyhnancov. Výdavky na knižku činili vcelku vyše sedemdesiat ríšskych florénov: za kovorytinu Hermanovi Rothovi 2 a pol ríšskeho florénu, za tlač 3 ríšske florény, za udelené právo 4 ríšske florény, za jeden väčší bal papiera 6 ríšskych florénov a 6 groši, za druhý menšej veľkosti 5 ríšskych florénov a 10 groši, za tretí miešaný 5 ríšskych ŕlorénov a 2 O groši, za stredný bal miešaný 3 ríšske florény a 2 2 groši, za rys 14 groši, kníhtlačiarovi od balu po 6 ríšskych florénov (prvý raz som dal 12 ríšskych florénov, druhý raz 4 ríšske florény, tretí raz 6 ríšskych florénov a 14 groši), jednému spoločníkovi 12 groší, nemeckú knižku, druhému 10 groši, chlapcovi 2 groše, slúžke l groš, strava. Prvá cesta do Dráždan stála 3 ríšske florény (2 týždne), druhá 6 ríšskych florénov (6 týždňov). Jednému furmanovi za privezenie sto knižiek 3 groše, za tisíc exemplárov* som dal l florén, takisto druhému 6 groši za dvanásť exemplárov.
Dňa 20. augusta som sa vrátil zdravý z Drážďan do Zittau, kde som našiel pána Jána Simonidesa. Hneď na druhý deň som sa s ním pobral do Budyšína. Nádejali sme sa, že nám pomôže kapitán provincie, od ktorého dostali všetci, ale aj jednotliví vyhnanci desať ríšskych florénov. Takéto dobrodenie nám však nebolo dožičené. Tá cesta bola nešťastlivá a plná zármutku. Áno, okolo 17. augusta som trčal hlboko v piesočnatej plytčine smútku v Drážd'anoch. Vtedy sa mi však Boh postaral o lepší osud, lebo v tom čase sa pripravovalo listovné pozvanie do Uhorska, ktoré som i skoro dostal. Posol s ním prišiel do Zittau 27. augusta 1682.
Keď sme sa uberali z Budyšína do Görlitzu, 30. augusta mi prišiel z Zittau do Görlitzu list. Volali ma v ňom, aby som sa čo najchytrejšie vrátil, lebo je tu posol z Uhorska, ktorý ma pozýva do sladkej otčiny. A tak ma Boh rozveselil v najvyššej núdzi. Pána Simonidesa pozývali za dvorného kazateľa do Svätého Jána*. Pretože chcel dať na to odpoveď, vrátil sa so mnou do Zittau.
Pán Simonides od nás odišiel na tretí deň do Vratislavi. Ja som však ešte nebol prichystaný, ba núkala sa mi aj vhodná príležitosť pripojiť sa k Zittaučanom, ktorí šli na Michala obchodovať do Vratislavi. Preto som zdržal listového posla až do toho času, to jest do 18. septembra.* Keď som si dal do poriadku veci a rozlúčil sa s Zittau, odišiel som s pekármi a s pánom superintendentom Martinom Tarnóczim do Vratislavi.

Vratislav

DŇA 23. SEPTEMBRA SME PRIŠLI DO VRATISLAVI, KDE sme sa ubytovali u pána Dávida Scholtza, mešťana. Zostali sme uňho tri týždne. Aj okrem ubytovania nám preukazoval veľkú láskavosť. Potom som si prenajal ubytovanie na štvrť roka za Štyri sliezske imperiály (jeden činí dvadsaťštyri groši). Presťahovali sme sa 17. septembra a ostali sme tam až do odchodu. Pretože sa mojej manželke blížil pôrod, na základe súhlasu a listu pánov patrónov z Uhorska sme vo Vratislavi ostali až do dňa pôrodu. Dňa 6. novembra (bol piatok) o jednej hodine popoludní šťastlivo porodila synáčika tu vo Vratislavi — v byte domu pri Oderskej bráne, ktorý je pristavaný k múru. V nedeľu sme synáčika zaniesli na svätý krst do Alžbetinho chrámu. Pri krste dostal meno Samuel. Kmotrom bol pán Dávid Scholtz, jednou kmotrou osvietená a vznešená pani Alžbeta Ostrosithová*, vdova po Suneghovi, druhou pani Apolónia, rodená Goldbergová, manželka pána Milochovského, duchovného v Brezne. Meno syna bolo podľa zvyku zapísané na vratislavskej radnici. Pán Simonides nám poskytol so svojou manželkou veľkú priateľskú službu, či to bola starostlivosť o domácnosť, či okolo pôrodu a Či v iných veciach.
Dňa 7. januára roku 1683 srne sa pohli s pani Suneghovou z Vratislavi. A pretože sme museli prejsť cez Sliezsko a Moravu, hrozilo nám nebezpečenstvo, najmä pre nemalú zásobu kníh.* Tu nás však veľmi povzbudilo to (ak by sa náhodou vyskytli iné pohromy), že od jedného z oficierov Jeho Cisárskeho Veličenstva sme dostali list, aby nám richtári zaopatrili na dvadsať míľ čerstvé kone. A tým sa naša cesta stala jej aj bezpečnejšou.
Dňa 10. januára sme strávili noc v meste Nyse a raňajkovali sme v kláštornej krčme na predmestí. Dňa 14. januára sme prišli do Lipovníka*, kde sa nasledujúceho dňa konal trh.
Stadiaľ sme šli napoludnie do Hradišťa, kde sme sa naobedovali, a popri Hodoníne* do Skalice.
Cesta z Vratislavi clo Skalice činí tridsaťdva míľ.

Uhorsko

V SKALICI SME OSTALI TRI DNI. PRETOŽE SME PRIŠLI za hlbokej noci, nedovolili nám vojsť do mesta. Noc sme strávili v majeri.
O tri dni (to jest 18. januára) sme prišli do Svätého Jána, kde sme našli vznešených pánov.
Medzitým Andrej Sartorius upadol do veľmi ťažkej choroby, ale s pomocou božou sa uzdravil.
Vo Svätom Jáne som nechal svojich domácich a so vznešeným pánom som šiel do Ilavy, kam sme sa dostali zdraví 11. februára 1683.
V deviatu nedeľu pred Veľkou nocou som začal konať na zámku bohoslužby.
Vyčerpaná manželka prišla zo Svätého Jána do Ilavy 25. februára a mnoho týždňov ju sužovala veľmi ťažká a beznádejná choroba.
Podobnou chorobou sa nakazila aj dcéra a ležala chorá naraz s matkou, ale aj naraz obe vyzdraveli. Synčekovi Samuelovi som najal dojku.
Dostal som zmluvu ohľadne dvorného kazateľa. Hneď od začiatku ma však uvítali, postihli a prenasledovali také nesmierne ťažkosti, že ledva sa dá zaznamenať jeden týždeň primeraného oddychu, v ktorom by som bol mohol písať a spisovať.

Koniec//

Posledná aktualizácia: Aktualizované 18.11.2009 15:13  Tlačiť Hore

Subpage right banner