|
5
10
15
20
25
30
35
40
45
50
55
60
65
70
75
80
85
90
95
100
105
110
115
120
125
130
135
140
145
150
155
160
165
170
175
180
185
190
195
200
205
210
215
220
225
230
235
240
245
250
255
|
Ja, čo kedysi v mladom veku som písal veľa
básní a nesmrteľné meno som básňami získal,
teraz hovoriť o tých slzách i tisícich žiaľoch
národa Slovákov túžim. Nuž chytro i zarne mi teda
pomôžte, bohyne, obývajúce sám Helikón svätý,
pomôžte, všetky Múzy, čo hrdinské skutky i činy
dávneho národa vyrozprávať ver´ jediné viete!
Predovšetkým mi, Duchu svätý, čo priaznivcom umunaj
svätejším si, vstúpiť dožič v priaznivý prístav,
šťastlivé zefiry, šťastlivé plachty mi poskytnúc, by som
samého Boha, z ktorého, v ktorom, skrz ktorého je to
všetko, čo je, tu svojou básňou hneď osláviť mohol!
Boli časy, keď národ Slovákov, neveľký síce,
predurčený však nebu, tu posvätné obete konal
a mal i na mysli často to zoslané tajomstvo spásy,
ktoré otvára zavreté brány tam na božom sídle
a sám zločin zmýva, čo s ohroznou odvahou onen
nedbalý prarodič ľudstva spáchal, tak odkážuc deťom
pokladnicu plnú tej smutnej istiny strastí.
Toto Hromovládcovo dobro, i ďalšie, sa chystá
stále prijímať s vďačnou rukou, a pretože strašná
žatva, nešťastná žatva, priam nabitá žalostným lósom,
ešte nepominula, by skoro sa vrátila iná,
šťastnejšia z vôle Mocnára neba i zeme, si želá
Národ-Mať slovenská, ktorú si vlastnou preliatou krvou
skutočný Boží syn raz vykúpil a hneď i mnohým
utrpením i mnohými skúškami urobil krásnou,
od škvrny, poškvrny očistil celkom (bo nevzhľadná bola).
Práve prichádza, svoje údy v háv čierny si haliac:
skľúčená, biedna a bezbranná, na lásku ženícha sťaby
zabudla, bosá a slzami máčajúc zvlhnuté viečka,
chatrné rúcho! Až do toho najzadnejšieho kúta
v chráme sa utiahla hneď a smutno na zem si sadla,
rozjímajúc o Kristu veľa i o nebi veľa.
Takto ni hrdlička-vtáčik, keď stratí milého druha,
narieka, hoc samotná na suchom breste sa súži
a tam v zelené lístie ísť spočívať odmieta celkom.
Takto ni manželka prarodiča tu nelkala, keď mrieť
syna videla bratovou rukou, čo zločinne (hrôza!)
preliala krv. Tak mnoho a toľko sĺz vycedila
Judita ani Estera veru, keď hebrejský národ,
nepriateľmi snáď bez počtu nesmierne gniavený a tak
hroznej smrti bol určený, s bolesťou ukrutnú skazu
čakal s súdil, že od samého až do koreňa bude
jeho potomstvo vyhubené (tak nepriateľ chrlí
hromové slová a záhubnou smrťou i zánikom hrozí).
Slzy bez miery, uver, i nárek bez konca tuná
Národ-Mať Slovákov chrlila stále a prevravieť chcela.
Trikrát plačlivým hlasom sa pokúšala ver´ ozvať,
trikrát veru hlas zlomený zamrel jej smutný na perách.
A keď sa pomaly vzchopila, v slzách reč takúto rečie:
"Taký lós teda ma čaká? Ja Národ-Mať slovenská, Národ
drahý Bohu, a predsa som nútená takéto žiale
znášať? A sotená pod hladinou vôd hučiacich strmhlav,
od hrozieb satana Mohameda a zúfalstva skleslá
plakať tam mám? Či plač ten var bez konca bude? Ó načo,
načo, sbor svätý, je tvoja potecha, prorockým hlasom
toľko ráz kedysi povedaná a v maličkej knižke
obsiahnutá? Um umný ty neumný máš už a jazyk
taký až vrtošivý? ej, úmysel vratký ťa zmenil?
Budem vraj šťastná a požehnaná bohato slávou,
pred nepriateľmi sveta, i pred Flegetontom tam v Orku,
nech sám, ako chce, soptí a svet sa pokúša rozboriť,
bezpečná pod božou ochranou stále vraj budem, si veštil!
A či snáď vidím, že je to tak naozaj? Platia snáď tvoje
výroky? Čo si mi kázal mať nádej vo veľké veci?
Nádej v dym zmení sa? Všetka nádej - ach! - odvanie vánkom?
Toto rod nebeský chcel? I predkovia hlásili toto?
Takto moja sláva až do vekov budúcich žiari?
V takomto šate si Kráľka, čo družkou má nebies byť, kráča?
V takomto zármutku, v takých slzách mám prežívať ďalší
život? Toto sú dary, čo nechalo nešťastnej nebo?
Čo si, ja úbohá, počnem? Zrak kamže obrátim? Kam sa
utiahnem? Nádej len skromná mi ostáva, viera len malá.
Potomstvo moje (ak chcela by dopustiť pravica v nebi)
vyhubiť dychtivo túži až od samých koreňov sám Drak,
vládca Averna, neznalý svetla a temnotách dliaci,
dozaista si predstavujúc už posledné chvíle
rúcajúceho sa svetla a dumajúc o sľube, čo raz
ľúbezná duša Ježiš, tu v žití ten najdrahší, dal mi,
že ver´ hodlá tu dobyté víťazstvo z neba zniesť dolu,
navštíviť zároveň ríše, čo hroznou smrťou bol získal,
ba sám i ovládať liacami pevne tú zbesilosť sveta.
Napokon v duchu sa vracajúc k svedectvám prorokov dávnych,
sám tuší, keď naň sa valí zlý osud, svoj vlastný
zánik, no usiluje sa lsťou a úskokmi zmariť
pradenie Sudičiek, nazdávajúc sa, že keď sa mu šťastne
kedysi podarila tá prvá lesť s jablkom v raji,
podobným zločinom teraz vraj dosiahne podobný úspech.
Práve tak ako vlk divý, keď zbadá, že vysliedil ktosi
jeho zapadlý brloh a skrýšu, a snuje, strach majúc
o mladé vĺčky, úmyselne hoc tisíce fígľov,
vymýšľa tisíce lstí a noci bezsenné trávi
tak, že sa potĺka sem-tam, strasť strašná mu prekážkou nie je;
ani húšťava, ani zlo žiadne ho nedrží v ceste,
aby len od brlohu on mohol odvrátiť lovca
a tak (ak možné to je) mu námahu úplne zmariť: |
ak sa však prezradí klam a odhalí lesť z mnohých,
prefíkana prikročí k ďalším a, opustiac vĺčky
strojí úskoky obdivuhodné a, jaskynné dúpä
chrániac, každučký prístup k nemu on zahatá chrastím,
ba i chôdzou on mätie, bo kľučkuje n arôzne strany,
aby neostal nijaký chodník a nijaká stopa -
toľko nástrah ten nerprajný Vlk mne úbohej strojí!
Ak by som chcela však vymenovať, ach nástrahy všetky,
skôr by pominul deň a večer sa vynoril z temnôt!
Bez skúšky nenechá nič, nič nenechá vyskúšané!
Čudnými fígľami teraz ten Sofista so mnou boj vedie,
a súc klamnej ľsti a k nepravde primiešať pravdu
zvyknutý, prekrúti niektoré veci a zveličí malé.
Takto ten prefíkanec sa premieňa na svetlo samo,
božskú tvár ukazuje, ked´d podobu klamnú bol prijal.
Teraz vyčíňa znova a v temných hlbinách siete
husté zas pletie i obmotáva tu príbytky mojich
detí, by lapil nič netušiace v sieť dôvtipným fígľom.
Eumenidky, Fúrie, Díry a Charybdy hrozné,
kadejaké tiež Tiene, čo strašný Avernus chrlí,
proti úbohým hucká, štve tyranov povestných bojmi
krvavými a šíry svet ohlúša vojnovou vravou.
Načo mám spomínať, Mohamed, toľko (no spomenúť treba)
tvojich nájazdov, krvavých bojov, vrážd, príšerných pohrôm,
ktoré tu prežíva teraz to pomedzie Uhorskej ríše?
Načo i ukrutné udalosti a Martove činy
(s hrôzou to rozprávam, mdloba sa zmocňuje zdesených údov),
ktorými chceš mňa úbohú zmárniť a vo vojne zničiť,
alebo aspoň vyhnať z vlasti a poslať až k brehom
najvzdialenejšieho mora, či ku Garamantom a Indom?
Svedok, čo oblohu brázdi a ten svet napĺňa svetlom -
Slnce, otec to hviezd, tu veľa ráz, zastretý chmúrou,
odvracal od sveta tvár a svetlo odmietal dávať. |
Videli sme, že zhnusený vraždením šialeným, strašným,
z lásky ku kresťanom tam na nebi prelieval slzy
Svedkom tuná je rieka Hornád i Bodrog i Tisa!
Svedkom tuná je otcom vodstiev, sám vznešený Dunaj,
ktorý sa dumným dunením valil, mohutné prúdy
vôd vpred hnal a veľa ráz, so starým korytom nie ver´
spokojný, na miesta nové sa rútil a obrovské vrchy
podmieľal i - neznesúc uzdu - okolné kraje
nariekať nútil; tak odsúdil vraždenie desné i psov krv
chlípajúcich! Nuž kto by, ach, kto by sa mohol sĺz zdržať,
vraviac o týchto veciach, hoc bol by hneď
tvrdší ako Hydraa než kaukazská šelma, či divší než medveď sám skýtsky?
O tom však mlčať už chcem, nech nezdá sa hádam, že rany,
čo sa už začali hojiť, zas novou bolesťou jatrím!
Uhry, aké vy biedy, ach, aké vy pohromy neraz
so mnou ste prežívali, keď v záplave cudzieho vojska
paloše, meče a kopije s širokým železným hrotom,
strašné piky a lovecké oštepy s dlhými hrotmi,
mažiare rôzne a rýchle záblesky vyšľahujúce
delá, ba zbrane ach, už len tým svojím rachotom strašné
proti mojim drahým ste videli napriahať: Vojsko -
ako keď vzbúrená rieka hať pretrhne a vpred sa rúti,
stŕha v ceste jej stojace brvná a zalieva nivy -
kade má cestu, sa rúti, občanov ako smršť kvári,
blčiace zlosťou a vášňou i chtivosťou ako blek ničiť
do boja volá, len vojnou sa vyhráža, ohláša vojnu,
napokon napadá vojenské šíky, čo odpor mu kladú
a hor zdvihnutým mečom časť môjho potomstve márni.
(Zmárnený nejeden je však a ducha sám oddáva vánkom,
proti Slovákom mojim on radšej nebol by tiahol!)
Veľké množstvo bezduchých tiel ver´na kope leží
po dolinách i cestách i širokých razcestich ulíc.
Korisť, o kráľovský poklad, sa lúpi tu po mnohých mestách, |
na pestré rúcha i na zlato bohatá skriňa je cieľom
(čudné!) a násilým hrubým sa zmocňuje bohatstva vojak;
biedny prv, bohatší o tučný lup preč odchádza stadiaľ!
Nádej, zla toľko už vytrpiac, gniavená toľkými húfmi
strastí, sa vrátila: sveža krása ju po smútku krášli.
Z pokorných sŕdc sa nebo tu toľkými prosbami prosí,
a tie mi kážu dúfať v lepšie a sklúčenej mysli
z chrámov Sióna hojnú i bohatú útechu nasú,
veštia šťastný a dôstojný osud, zoslanie blaha
mieru z neba si žiadajú. "Mier", hlas každučký šepce.
Sama veru dúfala som, že mi po chmárach svitne
jasné slnko a Mars už tuhými putami bude
spútaný. Ale v pätách mi kráčal neprajný Osud.
Tisifone, zbroj nesúca: čierne hady a fakle,
i ten, čo po mojich drahých sťa gétulské levisko dychtí,
z jednej biedy hneď do ďalších bied a do hrozných pohrôm
nad pohroy ma vrhá! Čo zostalo ešte, keď zmĺkol
Mars, to hneď rúca (hľa, v akom mučivom ohni sa trápim!)
celé vojsko vetrov, čo zo všetkých strán sa sem zhukli,
a s ním i Eurus i Notus i Afrikus, ktorý je stále
na búrky bohatý; divoký smršťou tie vetry zem kvária,
lámu rozsiahle lesy aj vysoké múry aj nahor
vypínajúce sa cimburia hradieb a váľajú veže!
Kamenia obrovské množstvo som ich videla tu i tam ležať,
videla som ho rozmetané i po pláňach, čo sú
od seba veľmi vzdialené. Také, ach, besné a dravé
(podivná to vec!) sú vetry, keď prikáže takto Kráľ nebies!
Precčo mám zamlčať blesky a z mračien sršiace ohne?
Treba vedieť, že sú to znameniabožieho hnevu!
Dôkazom toho sú domy a (strašný a žalostný pohľad!)
rezbami ozdobené krovy, tá honosná okrasa predkov,
úderom blesku zhora hneď spálená v ničotný popol.
Pomlčím tuná o slzách nebies: o večných dažďoch. |
Pomlčím tuná i o tisíc pohromách v jedinom roku.
O jednej nemôžem! Bolesť, tá najväčšia bolesť, ma ešte,
ešte zžiera ver´! A už v hrudi sa nesmierny nárek
derie a srdce, už predtým od žiaľu zomdlené, puká!
Povedať to, či mlčať? Ak môžeš, vrav, skľúčená myseľ!
Z mojich pohrôm sa teší aj Parka a šetriť ma nechce.
Skazonosným a desivým morom, ach, postihla Uhry,
pričom dbala, by nechýbal na žiadnom mieste ten korbáč!
Koľko len, koľko detí mi skosila príšernou Smrťou?
Koľko len otcov, tých ochrancov, ktorí mi ochotne neraz
nastavovali svoju šiju, keď klesala som už,
ba keď mečom ma vyhubiť chcela tatarskej ríši
oddaná zberba, hneď hotoví boli položiť život,
ak by len mohli mi vykúpiť krvou priaznivý osud?
Týchto mi vzala; to je a už naveky zostane v srdci
zanamenané i uložené vždy hlboko v mysli;
slzy ver´ sú tým živým svedectvom toľkého bôľu!
Pozri len, ako si tváre rukami drásajú matky
zbavené dojčiat, nárekom námestia, rázcestia plnia,
kvília i mužovia, kvília a bedákajú ženy,
kvília i mládenci, kvília a bedákajú i devy,
i ja smutná bedákam, za deťmi svojimi kvílim!
Kde je, ach, kdeže je Pýcha, Nádej i Koruna žitia,
Slnce, Láska, Dych, Túžba, Okrasa, Úfnosť i Starosť,
presladké deti, môj Život, moja jediná Radosť,
ktorou ja dosť som sa nad pádom ríše a nad smutnou skazou
utešovala, tak vyrovnávajúc ten chmúrny lós lepším?
Za tým, ach, z atým som bežala po biednej zemi a mori?
Svätý sbor, ktorému Jahve, ach, urobil mozog z tej lepšej
hliny, opúšťaš Matku, čo na smrť sa hotuje? Beda!
A nič sa nestaráš, zabudnúc na mňa, o moje vzdychy?
A nič neodpovedáš matke, čo žalostným hlasom
teba, len teba volá! Veď láskou vás všetkých som hriala, |
by som sa útechy dožila veru raz v trúchlivých časoch,
okriala na tele znavenom vekom, čo uberá sily,
a v tej trasľavej starobe nádej i oporu mala?
Ó tá Smrť! Ó krutosť! Ó Parka, čo nepozná súcit!
Vidíš to, Ježiš? Či nič sa ty nestaráš o mojich drahých?
Slovenské hory, slovenské rieky, žalostne plačte!
Plačte nad deťmi svojimi, nad sudbou, nad veľkým bôľom!
To chcem, to si, ja uštvaná Matka slovákov, želám!
Ježišu Kriste, ty zmiluj se láskavo nad mojím húfom!
A či azda dáš zatratiť do styžských vôd ten môj národ?
Nie, ó nie! Ty nedopusť, Svätý, tú ukrutnú krivdu!
Stačí veru len malú pokutu uložiť deťom,
dosť si už trestov tie odpykali. Milého dobra
dopraj len byľku! Len toľko si národ tvoj maličký žiada.
Šľahaj, tni len, Otče, no nezapri otcovské srdce!
Ten, čo božskou vôľoi tu spravuje nebo, sa usmial
na ňu a vľúdne z úst vľúdnych hneď vypúsťa takéto slová:
" Dcéra moja, už neplač nad smutným osudom viac.
Pravicou touto len teba som bíjal a bíjavať budem;
v otcovskom náručí s láskou vždy som ťa choval však, vedz.
Zanechaj strach (len upri pozornosť na moje slová):
nikdy ja nemávam, nie, lakomú ruku, to ver.
Kým len budú na nebi hviezy, kým v mori zas piesok,
o teba, ľúbezná, budem, o teba, starať sa vždy.
Napokon nadzemské slasti priam od vekov večného neba
po chmúrnej pozemskej strasti zakúsiš hojne i ty,
celkom zoči-voči až uvidíš božský jas mojej
tváre i svätý môj sbor - nebeských anjelov chór
,,Svätý!´ trikrát ,Svätý!´ čo spieva s radostným srdcom.
Potom tvoje slzy zotriem ti z tváre ja sám!"
|
[D2]
[D2b]
[D3]
[D3b]
[D4]
[D4b]
E
[E1b]
|
