Dnes je Utorok 09.03.2021 , meniny má Františka 

VELKOSŤ PÍSMA A A A

Samo Chalupka: MOR HO!

 In: SOKOL : Obrázkový časopis pre zábavu a poučenie. Ročník III. Číslo 4. Skalica, Vilém Paulíny - Tóth, písmom a tlačou synov Fr. X. Škarnicla. 1864. s. 66-72.

 

MOR HO!

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia2),
Ponad vysoké hory, ponad rovné polia:
Preletely čez Dunaj, čez tú šíru vodu,
Sadly tam za pomedzím slovenského rodu
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:

Nad ním svieti pevný hrad3) na vysokom brali
Pod tým hradom Ríman-cár4) zastal si táborom;
Belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.

Pokraj táboru sedí cár na zlatom stoľci;
Okol neho cárska stráž, tuhí to paholci.
A pred cárom družina neveliká stojí:
Sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobeľavé kaderia šije jim otáča;
Modré jích oči bystro v okolo si páča.
Rostom sú ako jedle, pevní - ani skala;
Zdalo-by sa ti, že jich jedna mater mala.5)
Krásná zem, - jej končiny vaľný Dunaj vlaží!
A Tatra skaľnou hradbou okol nej sa väží: -
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírné môravy;6)
To vlasť jích, to kolíska dávna synov slávy.
Slovanský rod ich poslal zo slavného snemu,
Aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu,
oni čelom nebijú do nôh nepadajú7) do nôh nepadajú:
Taká otroč neznáma slovenskému kraju;
Lež Božie dary nesú, chlieb a soľ 8) cárovi,
A smelými sa jemu primlúvajú slovy:
Národ slovenský, kňazstvo a staršina naša,
Kroz nás ti, slavný cáre! svoj pozdrav prináša.
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
To je zem naša, daná Slovenom od Boha.
Pozri, tu jej kočiny vaľný Dunaj vlaží,
Tam Tatra skaľnou hradbou okol nej sa važí
A zem to požehnaná: chvala Bohu z neba,
Máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.
Zvyk náš je nie, napád
ať cudzé vlasti zbojom 9)
Sloven na svojom seje, i žnie len na svojom,
Cudzé nežiada 10). Ale keď na naše dvere 11)
Zaklope ruka cudzá v úprimnej dôvere:
Kto je, ten je; či je on z blíza, či z ďaleka,
Vo dne v noci na stole dar Boží ho čeká
Pravda, Bohý vydaná 12), káže nám Slovanom;
Pána mať, je nepravnosť 13), a vätšia, byť pánom 14)
A človek nad človeka u nás mená práva 15).
Sväté hoslo naše je: svoboda a sláva!
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý;
Na púšť obrátily sa bujné naše nivy.
Mestá ľahly popolom; a ľud náš ubohý,
Bitý biedami, cudzým dostal sa pod nohy.
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
Vôľu svoju na veky po slovenskej vlasti
A žiť z naších mozolov: ale bláhal darmo;
Dal nám Bôh zas dobrý deň; zlomili sme jarmo;
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
Kde že sú? My stojíme, ale oni padli.
Lebo, - veky to svedčia vo knihách osudu
Tak stojí napísané o slovenskom ľudu:
Zem, ktorú v údeľ dali Slovenom nebesá,
Tá zem hrobom každému vrahovi stane sa 16)
Nuž, povedz že nám, cáre! mocná ruka tvoja
Čo že nám nesie, či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre, meče máme i my;
A poznáš, že narábäť dobre vieme s nimi;
Ak s pokojom, - pozdrav ťa pán neba i zeme.
Lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme.
Tieto dary Božie sú priazni našej znaky;
Z daky ti jich dávame, ber ich aj ty z ďaky.
Nevzal cár Božie dary; z jeho mračnej tvári
Urazená sa pýcha ľútym hnevom žiari.
A zo stoľca zlatého takovým sa hoslom.
Ozvaly ústa jeho ku slovenským poslom;
Pán mocný, ktorému Bôh celú zem podnožil,
A osudy národov v ruku jeho vložil,
Ten pán velí: Slovenia pozrite po svete:
Medzi národy jeho či jeden najdete,
Ktorý-by putá minul abo nezahynul,
Ak-že oproti Rímu prápor svoj rozvinul.
Skloníte šije i vy; tie pekné roviny,
Túto zem vaších dedov, dostane ľud iný.
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,
Strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.
A junač vašu mojím junákom pripojím,
A z nej krajinám rímskym obranu pristrojím.
A kto sa proti mojím rozkazom postaví,
Beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:
To moja cárska vôľa, to vám na odvetu.
Hriema pyšný cár, hriema, so stolca zlatého,
Len že Sloven nejde sa ľakať pýchy jeho.
Hoj, rozovrela tá krev slovenská divoko,
A junák ti cárovi pozrel okom v oko,
A z oka ti mu Božia zablisla sa strela,
Ruka sa napružila, a na zbroj udrela,
A jedným veľkým citom srdcia jim zahraly,
A jeden strašný ohlas ústa jim vydaly:
Mor ho! 17) krikla a razom na cára sa metá:
To ti na rímsku pýchu slovenská odveta.
No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči,
Koľko pýchy vo tvojej, care, bolo reči.
Ale ten nie! Zbroje sa bojí, podlá duša,
A tu ti o svobodu dobrý ľud pokúša.
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu,
A zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;
A mečom za ním Sloven cestu si preráža,
A junák za junákom padá cárska stráža.
Zasurmily surmity, volajú do zbroje:
Povstal tábor; do šíkov svíjajú sa voje;
A voj za vojom divým útokom ta letí,
Kde boj na cára bijú tie slovenské detí.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa;
Zem dupotom a nebo rykom sa otriasa.
A tá naša rodinka, tá slovenská čata,
Už vám je zúkol-vúkol od vrahov obstatá
Sto mečov sa každému nado hlavou bliští,
Lež Sloven nečíta vrahov na bojišti,
Ale morí. Hoj mor ho, detvo18) môjho rodu,
Kto kradmou rukou siahne na tvoju svobodu:
A čo aj tam dušu dáš v tom boji divokom,
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
Zúri boj, a našina 19) stala si dokola:
To vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:
Lež brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,
To-že mi padni, ako víťazom pristojí, -
A môj Sloven ešte raz bystré hodil zraky
Ponad tie šíre rovne, na kraj svoj deľaký 20).
Tam na tých horách sivé myhajú sa väže,
Čo strežú slovenského národa čierťaže 21).
Svätoháj stovekými zelený lipami
V tajné tam lôno túli bohov jeho chrámy.
A nad riekou biely dom; v nom jeho rod milý;
A v čistom poli dedov posvätné mohyly:
Dedov, ktorých niekdy ľud riadevaly rady,
Ktorých meč divých vrahov odrážal nápady;
Jích popoly dávno už čierna zem tam kryje,
Ale jích meno posiaľ v piesni ľudu žije.
A sláva zašlých vekov junáka oviala;
A duša jeho svätým ohňom zplápolala;
A meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja,
Bleskom blíska na vraha, hromom ho zabíja.
Praštia zlomené raty 22), bité štíty zvonia,
A pyšné príľby rimské do prachu sa ronia.
Hynú i naší, hynú, - ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst ím nevyrazí 23);
Vďačne lejú vernú krev po osúdnom poli:
Oj, veď padnúť za národ, - oj, veď to nebolí!
A boj pomály tíchne: strašná búry sila
Divým svojím zúrením sama sa zničila.
A naši, čo tu bili ten Rím svetovládny,
Lebo koval úmysel na Slovenstvo zrádny:
Kde naši? Hojže Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti.
Páč! Nad vaľným Dunajom krvavé pobrežia:
Tam ti tvoji synovia povraždení ležia.
Neostal, ani kto-by tú vesť niesol bratom:
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom.
Lež každý na junáckej spočíva posteli:
Na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá,
Tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.
A cár okom sklopeným na bojiští stojí:
A čo, aždaj tých padlých Slovenov sa bojí?
Nie; lež bezdušné svojích hromady tam vidí,
A zo svojho víťazstva radovať sa stydí.
No, zahyň, hanbou večnou zahyň, podlá duša,
Čo o svobodu dobrý ľud môj mi pokúša.
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva,
Kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.
A ty, mor ho! hoj, mor ho! detvo môjho rodu
Kto kradmou rukou siahne na tvoju svobodu;
A čo aj tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

S. Ch.

 

 

POZNAMY

1) Deju, tu ospievanému, nevenovali našinci posial tú pozornosť, ktorú zasluhuje:

prednesiem tedy o ňom tu aspoň toľko, koľko potrebné je, aby čitateľ báseň moju rozumieť mohol. To bývalo príčinou mnohých a veľkých nesčastí pre kmeny staroslovanské, že oni nemávali spoločnej hlavy ani žiadnej úsrednej vlády; ale žily rozdrobené na nesčísolné obce, pod rodovými náčelníky svojími. Tým stávalo sa, že niekdy dosť malá čata cudzých nájazdníkov opanovala i mohutné slovanské rody, skorej, ako títo posbierať sa mohli k odporu.

Tak dialo sa to aj s L e m i a k y, (Límigantes) kmenom slovenským, obydleným za dávna po oných žírných rovinách, ktoré prestierajú sa od Dunaja prez Tisu až k horám Sedmohradským. Okolo 50 r. po Kr. vrazili sem od Čierného mora, hore Dunajom, Jási (Jazyges Metanastae), dívokí to nad mieru a lúpežní kočovníci sarmatskí, a podbyvše tuzemkov pod seba, žili medzi ními, ako páni medzi poddanými. Zo Zátisia jich sice okolo 90 r. vyhnal mocný kráľ Dákov, Decebal; a po pádu jeho opanovali Dáciu svetovládni Rimania: ale Jásom stalo sa tým iba dobre. Teraz-bo sosredili všetky svoje sily na onom, pre bojovných kočovníkov tak príhodnom, na tučné pastviny bohatom a príčinou mnohých močarin a luhov tehdy neprístupnom území, ktoré tiahne sa od hôr Novohradských, medzi Dunajom a Tisou, až ku stoku riek týchto. Tu založili Jási svoju lotrovskú peleš, zo ktorej do Pannonie, Moesie a Dácie temer neprestajné vpády činili. Neraz zbilo vojsko rímské jích lúpežné čaty: ale žiadna nehoda nebola dosť veľká, aby týchto divokov bola zkrotiť mohla. A jako padala moc rímská v Dácii, tak rostla opovážlivosť Jásov. Konečne keď Rímania r. 272 z Dácie pred Góty vystúpiť museli, poponáhľali sa ja Jási zo Zátisia aspon tú čiasť znova opanovať, ktorá medzi Marušou a Dunajom leží. Kraj od Maruše až vary po Kryš (Körös) zaujali Tajfali; a za Kryšom a po Someši (Szamos) osadli Viktofali, oba to národy gótske. Či títo bojovní a lúpežní súsedia, Jási a Góti, dlho pokojne spolu žili neviem: ale r. 332, vypukla záhubná vojna medzi ními. Jási vidiac, že sami nepriateľom neodolajú, prosili a dostali pomoc od cisára rímského, Konštantína velikého, s ktorou Gótov tak porazili, že jich do 100.000 zahynulo. Nevďační Jási odmenili sa za to cisárovi, hneď nasledujúceho roku, novým poplienením jeho krajín. Ale zločin ten nezadlho dostíhla zaslúžená pokuta. Roku 334 obrátili Gótovia znovu proti ním zbroj svoju; a v bitve nad Marušou padol kvet jásskeho národu spolu s ích kráľom Visimarom. Sbití Jási, neznajúc sebe inej rady a pomoci v nebezpečenstve svojom, ozbrojili poddaných svojích Slovenov. Slovenia zvíťazili sčastne nad Góty; ale skusivše v tom boji sily svoje, udreli teraz na utlačovateľov svojich, a rozprášivše jich na všetky strany, zlomili jarmo, pod ktorým temer 300 rokov úpeli. Čiasť Jásov dala sa na doľné Pohronie v područie nemeckých Koldov čili Kvádov, verných to spoločníkov svojich i pri potlačovaniu Slovenstva, i pri lúpeniu rimských zemí. Iuá čata padla vo službu gótských Viktofalov. Vätšina ale, 300.000 hláv, utiekla k Rimanom, ktorí ju po rozličných krajoch panstva svôjho porozsádzali, a čo bolo pod zbroj súce, do do vojska svojho vradili.

Ale tá milá slovenská sloboda, sotvá že zotavila sa trochu, už zase nové a ťažké podstupovať musela boje. Cisár rimský Konstantius tiahol r. 358, s mocným vojskom do Pannonie, aby potrestal súsedné národy, Koldov, Jásov a Lemiakov, pre jích lúpežné nájazdy na panstvo rimské. Nevôľa jeho zvlášte proti posledním bola namierená. Kolda a Jás bol ovšem zbojník od rodu: ale Sloven miloval pokoj a žil na svojom a zo svojho. Možno ale, že i naši Lemiaci naučili sa lúpiť, mavše v tom znamenitých učiteľov, svojich bývalých pánov. Možno i to, že už aj Slovenov bola popadla myšlienka, ktorá vtedy temer všetky s Rímom so styku prišlé národy pohybovala myšlienka tá: poďme na Rím; a jako on činil iným, tak my učiňme jemu. Ale k takým vpádom Rimania často i samy príčinu zavdávali. Pýcha rimská žiadala, aby ublíženia, svevoľným rimským úradníctvom a nekázaným vojskom činené, každý v pokore prijímal. Akže ale niekto vetu za vetu odplatil, to pokládalo sa za úraz velebnosti národa rimského. Pravú ale príčinu zloby cisarovej proti Slovenom vidím ja vo slovenskej slobodomyselnosti. Čože mohlo Rímu, všetky národy zotročujúcemu, byť nebezpečnejšie a tak aj nenávidenejšie, ako zásada obecnej slobody a rovnoprávnosti, ktorú tej doby, okrem Slovenstva, u žiadného národu nenalezáme. Slovenia zbrojou dobyli sa svobody (armis libertatem invaserant. Amm. Mara.) a vyhnali svojich pánov. Ten príklad mohol nakaziť aj iné, najmä slovanské národy, po okoľných krajínách Rímu poddané. Preto žiadal cisár od pokojných Slovenov, čo nežiadal ani od lúpežných Kvádov a Jásov, aby ďaleko odstehovali sa od pomedzia rimského. Preto stál silou mocou o to, aby Slovenia pod jarmo Jásské zase šije sklonili, ačkoľvek rozmnoženie moci nepriateľov jemu samému nebezpečným byť mohlo. Preto neprijal pracovitých a užitočných Slovenov do svojich krajín i keď ponúkali sa mu sami, a od zemi sebe vzdelenej daň i vojakov sľubovali; ačkoli dosť ničomnej hávedi do svojho panstva bol naosádzal.

Jási a Kvádi, sotva že zjavil sa cisár s vojskom v ích zemi, metali sa na preteky k jeho nohám a dosiahli milosť. Nie tak to išlo so Slovenmi. Títo postavili sa smelým čelom pred cisára, hotoví všetko podniknúť, len to nie, aby poddali sa zas Jásom, alebo opustili svoju vlasť. Cisár, predvidevší, že budú odporovať žiadostiam jeho, dal ích vojskom svojím úkladne obkolesiť. Nezostrašilo to, ale len urputnejšími učinilo Slovenov. Vyjednávania pretiahlo sa do večera. Zrazu voztýčilo vojsko prápory, a zo všetkých strán udrelo sa na Slovenov. Boj bol krátký ale zúrný. Slovenia bojovali so strašnou udatnosťou. Nepoddal sa ani jeden. Rana, ani najkrutejšia hlas bôľu žiadnemu z úst nevynútila. Žiadon nežalel za životom: len to ľutovali, že ím sčastie tak neprialo, akoby podľa udatnosti svojej boli zasluhovali. Padli všetci; každý s mečom v pästi. Na to spustošili Rimania vlasť slovenskú medzi Dunajom a Tisou ohňom i mečom, a povolavše na pomoc Jásov a Tajfalov, vrazili trími prúdy prúdy do onoho požehnaného medzirieča, ktoré Dunaj Tisa a Maruša tvoría (do terašného Temešského Bánstva). Lud tamošní utiahnuvší sa medzi močariny a na hory, hotovil sa k odporu. Vidiac ale, že proti toľkým nepríateľom jeho sily nedostačia, na radu starších svojich dal sa do rokovania s Rimany, a prívolil na pokon, že zem svoju opustí.

Nové, nepríhodné bydlištia skoro zunovaly sa Slovenom. Nedočakavše ani jara, navrátili sa zase k Dunaju. Cisár, ktorý v Seremíne (Sirmium) bol zimoval, sobral hneď vojsko proti ním, a u Akuminkum (Petrovaranín) položil sa táborom. Družine slovenskej, ktorá ozáležitostiach národních s ním pojednávať mala, dovolil, aby prešla Dunaj; preševšej ale cestu zpiatočnú loďami zavrieť rozkázal. Zbadali Slovenia, že opakovať sa tu ide predošloročná zrada. Ako tedy cisár na vyvýšené miesto, kde priestol jeho stál, vystúpil, jeden Sloven, hnevom zapálený, vylučivší šišakom do neho, Mor ho! Mor ho! zvolal. Ostatní, vytasívše meče, udreli prosto na císára. Telesná jeho stráž postavila sa na odpor: on sám, zmetavší zo seba všetky znaky dôstojenstva svojho, vyhodil sa na koňa a strachom hnaný utiekol do táboru. Celý tábor zbúril sa, všetko rútilo sa divým útokom na slovenskú družinu, ktorá po udatnom boji zahynula všetka.

Cisár zkúsivši po dvakráť zbroj slovenskú, neopovážil sa prekročiť dunaj, ale navrátil sa do Seremínu. Zbavení najhoršieho nepriateľa svojho Sloveni, poprávali po dakoľko rokov pokojne spustošenú svoju vlasť; až ích nový zločin rímsky do nového boja vypeľal.

Marcellián, spravník pannonský, povolavší kráľa Kvádskeho, Gabinia, na hostinu, zabil ho. Úkladná táto vražda pobúrila všetky súsedné národy. Kvádi a Slovenia napadli Pannoniu, Jási Moesiu. Jásom zle povodilo sa. Obkľúčení od spravníka Moesie, potomného cisára, Theodosia, prinutení boli prosiť o prepustenie, a vrátili sa s hanbou a stratou do zátisského kočovišťa svojho. Kvádi ale a Slovenia, zničivše vojsko rímske, spustošili bezobrannú Pannoniu od kraja do kraja, mestá vypálili, ľud povraždili alebo zajali, a s nesmiernou korisťou dostali sa sčastne domov.

Po tejto rane klesala tu voždy viacej moc rímska, až ju búrka hunská po nedlhom čase konečne vyvrátila.

V dobe stehovania národov žiadon kmen slovanský toľko nepodstúpil, ako naší Lemiaci. Nemci i Uralcí, národ za národom, valili sa čez ích vlaste; každý lúpil, vraždil, nivočil. Ale oni prebudli všetky tíeto nereste. Slovák v okolí Vranova, v Zemňanskej stolici, podnes menuje sa Lemiakom.

2) P o d o l i a = doľní, nižný kraj. Srov. zpievanky: A tam doľu na Podolí stojí Belhrad murovaný. Na podolí ovce pase.

3) P e v n ý h r a d , t. j. Acumincum, Acimincum, terajší Petrovaradín. V jeho súsedstve je osada Kamenica, a hrad za dávna menoval sa bezpochyby Kamenec. Cudzojazyčníci spotvorili meno to na Acumincum.

4) R í m a n c á r = rimský cár: sloh to temer všetkým Slovanom známy; na pr. Riečan – dolina, Uhoršťan most. Cár ten bol Constantius, syn Constantína Veľkého.

5) Z d a l o b y s a t i a t. ď. Prcop. Caesar. de bello Goth. Lib. III. cap. 14. Sclaveni et Antae nec forma corporis inter se differunt. Sunt enim proceri omnes et robustissimi. Colorem nec summe candidum habet cutis, nec flavum coma, neque is plane in nigrum deficit: at subrufus est, et quidem omnibus. Srov. zpievanku Slováci, Rusniaci šici sce jednaci, ako by vás mala šických jedna maci.

6) M ô r a v y = roviny mokré a trávnaté; mrus. morava, poľ. murava.

7) B i ť č e l o m bol russký, p a d a ť d o n ô h poľský obyčaj. Slovák takto neponížil sa nikdy, ani v čas najhoršieho potlačenia svojho v 16. a 17. století. Jási a Koldovia činili tak pred cisárom rímskym, keď do jích zemí vrazil.

8) C h l i e b a s o ľ komu Slovan podal, toho si mal za priateľa. Tak je to posiaľ na Rusi; a že tak i u nás bývalo dosvedčujú daktoré porekadlá; na pr. Dosť sa najedol voľakedy u mňa chleba i soli, a teraz ma nezná.

9) Z v y k n á š j e n i e Celá starožitnosť slovenská nasvedčuje tomu, čo Kopitár Glagol. Cloz. XXXI píše: Slavi Pannonici more patrio assueti juste potius ex agro, sua opera et labore facto et culto, quam ex rapto vivere.

10) C u d z é n e ž i a d a. Vita Scti. Ottonis II. 40. (Slavi in Pomerania), furtorum et fraudium penitus inexperti, cistas et scrinia non habeut serata.

11) K e ď n a n a š e d v e r e - . Leo imp. Tactica. Cap. XVIII. Nro. 102. Erant autem Sclavornum populi hospitalitatis, nescio quomodo dicam, supra modum studiosissimi. – Adam. Bremcn. Hist. II 12. Moribus et hospitalitate nulla gens honestior aut benignior (Sclavis). – Helmold I. 82. Nulla gens honestior Slavis in hospitalitatis gratia. Po úrodnejších krajoch Slovenska najdeš i dnes v každom dome chlieb na stole, v obruse zavinutý, ktorým príchodzých núkavajú.

12) P r a v da B o h ý v y d a n á . Slovan veril o zákonoch svojích, že sú mu vydané od Bohov. Nemal pravdu Mickievicz, keď vo svojich parížskych Prednáškach hovoril, že u Slovanov nenalezáme nikde dajakého Zjavenia. Po zákonu vekožizných bogov súdi Lubuša v rukopisu Zelenohorskom. Slovan vážil si svobodu i svoju i cudzú; a že táto vážnosť v náboženstve jeho svoj koreň mala, o tom nemôže byť pochyby. Život národa je najlepšie ukazadlo jeho viery a náboženstva. Nepreskúmali sme náležite život Staroslovanstva, preto nemôžeme prave pochopiť ducha náboženstva jeho. Staroslovania čestili svobodu zosobenú v bohyni Svobe, (Feronia), ktorej meno nám najstarší slovník česský (Mater verborum) zachoval. Dľa toho nadobno písať s v o b o d a od svoj. Sloboda Sleboda (lob, leb) znamená vlastne: ohrada - Einfriedung. Preto nie bezdôvodne povedám: Slovan mal to za pravdu od Bohov sebe vydanú, že

13) P á n a m a ť , j e n e p r a v o s ť ! Procop. Caesar. L. III. c. 14. Sclaveni et Antae non uni parent viro; sed ab antiquo in populari imperio vitam agunt. - Mauricii Strateg. XI. 5. Sclavorum gentes et Antum libertatem colunt, nec ulla ratione ad serviendum vel parendum persuadentur. - Jesli ale veril Slovan, že po pravde Božej pána mať, je nepravosť: veriť mu prišlo i to, že nepravosť ešte vätšia je,

14) B y ť p á n o m. Preto nezotročoval na úrek ani nepriateľov svojích, ktorých zajal na vojne, ako svedčí Mauricius na hore zpomenutom mieste: Qui sunt in captivitate apud eos, non omni tempore, ut apud gentes alias, in servitute tenentur; sed certum eis definitur tempus, (otrok) ín arbitrio eorum relinquendo, si oblata mercede velint dein reverti ad suos, aut manere apud ipsos líberi et amici.

15) A č l o v e k n a d č l o v e k a u n á s n e m á p r á v a. U Staroslovanov nedelil sa ľud, ako u iných národov, na pánov a podaných alebo práve otrokov; u ních panovala zásada obecnej svobody a rovnoprávnosti, ktorej stopy ešte aj v uhorskom zákonodárstve nachodíme. Viď Tripartitum Lib II. cap. 50. Colomanni regis decretum: Liberi quoque hospites, sicut Sclavi, qui in terrís laborant aliorum. - Srov. s tým listinu Bamberskú od r. 1136 v Erben. Regesta Boh. et Morav. I. str. 100. č. 222. Gothelindis, libera, sicut Sclaví solent esse. Neprehreším sa proti pravde, keď poviem, že u pohanských Slovanov nachodilo sa viacej ľudkosti a pravomyseľnosti, ako u najosvietenejších pohanských národov; a dojista nie menej, ako u tých preslávených vzdelancov kresťanských, ktorí človeka v človeku posial vážiť si neumejú.

16) T á z e m h r o b o m k a ž d é m u v r a h o v i s t a n e s a. Nie je to marnomluvnosť, ale pravda na historii založená. Kde-že sú ti gallskí Bojovia a Kotíni, tí nemeckí Markomani, kvádí, Goti, Gepidi, Rugovia, Buri a jiní; kde tie nesčísolné hordy Aziatské, Sarmati, Hunnovia, Avarí, Plavci, Tatári, Turci a t. ď., ktorí vpelešili sa boli voľakedy do našej vlasti? Tu zahynuli, ak nepobrali sa za času ďalej.

17) M o r h o ! bolo u Staroslovenov hoslo k útoku: quod est apud eos signum bellicum. Ammian. Marcellin. XIX. 10.

18) D e t v a collectivum = deti, poľ. dziatwa. Aj naša Zvolenská D e t v a má z tade svoje meno. Podľa povesti, poslali ta súsední Očovania deti svoje, aby založili tam osadu novú, a ona dostala meno Detva.

19) N a š i n a , collectivum = našinci. Srov. svojina, tvojima, mojima, vašima.

20) A m ô j S l o v e n a t. ď. Čo-že mohlo Staroslovenovi byť nad život drahšie? Jeho hrad sriedište to jeho rodu, zasvätený chrámom jeho Boha; dom a mohyly jeho otcov; to jest inými slovy: jeho obec, jeho náboženstvo, jeho rodina, a sláva jeho rodu.

21) Čierťaž = Linie, Gränzlinie. Zvoľ.

22) R a t masc. = Spitze (Lanzen-Spitze, Berg-Spitze). Zvol. Srov. stčeš. ratiště - drevo na ktorom rat nasadzený bol; Lanzen-Schaft.

23) Ž i a d n a r a n a a t. ď. Ammian. Marcell L. XVII. c. 13. č. 10. (Slovania ranení) crucíalus alto silentio perferebant. Nec eorum quisquam inter deversa supplícia veniam petiit, aut ferrum proiecit, aut exoravit celerem mortem: sed arma jugiter retinentes, licet adflieti, minus criminis aestimabaut, alienis viribus potius, quam conscientiae suae iudicio viaci: mussantesque audiebantur interdum, fortunae non meríti fuisse, quod evenerit - -

Pridal som obšírnejšie poznamy k tejto básni. Mám nádeju, že hodnej mládeži našej vďačné budú a prispejú k tomu, aby vážiť si umela náležite slavných predkov svojich.

 

S. Ch.

 

 

 

 

Posledná aktualizácia: Aktualizované 07.12.2009 11:40  Tlačiť Hore

Subpage right banner